– taká je stručná vizitka človeka, ktorý do Martina prišiel z Bratislavy, aby...
Aby čo...?
Aby som opäť zaľudnil vyľudnené oblasti, po tom, čo z nich obyvateľstvo odišlo do Bratislavy :-)...
A pracujem pilne. Prvý človek už je na svete. Ale vážne. Mne sa tu páči. Aj keď nad tým mnohí krútia hlavou. Bratislava má skutočne mnoho lákadiel, ale mne sa jej reč stala cudzou. No mám ju rád. Vyrastal som v starom meste, nie na sídlisku, všetky tie čarovné zákutia... ale to už patrí len mojim spomienkam. Dnes je všetko inak. Jednoducho som opustil hniezdo a postavil si vlastné. Inde.
Vo vašej vizitke sa vyskytuje viac ako dosť „povolaní“. Ktoré z nich je to najpravejšie? Ktoré z nich vás najviac vystihuje? A kedy sa z Petra Piatka stáva hudobník?
Najpravdivejšie? Hm... Som vždy presne tým, čo práve robím. Ak práve hrám, som muzikant, ak práve učím, som učiteľ, a tak ďalej. Toto hierarchicky nerozlišujem. Nič z toho by som nerobil, keby ma to nebavilo. Ale tebe ide zrejme hlavne o tú muziku. Boli časy, keď som s gitarou trávil takmer všetok svoj voľný čas a technicky som sa zdokonaľoval. Dnes už mi popri rodine a iných povinnostiach ledva ostáva čas aspoň na udržiavanie. Dôležitejšia je tvorba. S rastom kritického myslenia už tej produkcie samozrejme nie je taký nával ako na začiatku. Ale v týchto chvíľach sa zo mňa stáva asi to, na čo sa pýtaš.
Neustále sa vedú diskusie o tom, či bolo skôr vajce a či sliepka, prípadne, či bolo skôr zrnko alebo klas. Je aj vo vašom prípade také problematické zistiť, čo bolo skôr – text a či hudba? Teda – objavili ste najprv čaro hudby alebo ste si začali do „šuflíčkov„ odkladať básnické pokusy? (Klasická otázka: čo je skôr dnes, text alebo hudba?)
Pre poslucháča je asi nemožné zistiť, čo bolo prvé. A myslím si, že poslucháč to ani nerieši. Teda zdá sa, že okrem vás :-)... A čo sa týka druhej otázky, tak prvá bola hudba. Tá je, ak sa nemýlim, aj najkomunikatívnejším, najrannejším a najrozšírenejším druhom umenia. V rámci mojej tvorby je ale skôr výnimkou, ak najprv vytvorím hudbu a až potom ju otextujem. Som v prvom rade pesničkár a tu už z povahy veci vyplýva, že sa dosť reční. Nikdy som nepatril medzi šuflíkové typy. Keď už niečo hovorím, tak niekomu. A čím je toho niekoho viac, tým lepšie.
Čo bolo tým povestným nakopnutím – tak, a teraz to rozbalím naplno, nebudem sa skrývať, idem von? Alebo to všetko prišlo a prešlo len tak mimovoľne?
Nikdy som sa neskrýval. Už som čosi naznačil, ako je to u mňa s tými šuflíkmi. Ale samozrejme, nešlo to hneď. Začiatky mojej tvorby boli dosť búrlivé. Tak ako aj môj vtedajší spôsob života. Fakt som si ho užíval, takže materiálu bolo habadej. Doslova som chrlil. Dnes už by ale máločo z toho prešlo cez moje sito. Impulzom ale mohlo byť aj to množstvo a pocit, že by sa z toho dal urobiť dramaturgicky celkom pestrý recitál. A v tom čase som navyše natrafil na bratov Drinkovcov, ktorí spolu hrávali pod označením Svätí za dedinou a dohodli sme si spolu koncert v Starom divadle v Nitre. Potom z toho aj vznikol seriál niekoľkých folkových večerov. Dali sme tomu názov Rukami nohami. Bolo to ešte počas nášho vysokoškolského štúdia.
Na jednom zo stretnutí literárneho klubu Mädokýš ste na otázku, ako sa spája vaše výtvarné a hudobné umenie a ako vás toto spojenie ovplyvňuje, odpovedali veľmi jednoducho: neviete o tom, že by vás to ovplyvňovalo. Myslíte si to stále? Nemáte vďaka svojmu výtvarnému cíteniu svojskejší, iný pohľad na svet a to sa potom prejavuje v textoch?
Áno, myslím si to stále. Vďaka svojmu výtvarnému cíteniu určite mám na svet taký pohľad, aký mám. A určite ma aj istým spôsobom ovplyvňuje. Ibaže o tom neviem :-)... Ale aby to celé nevyznelo nejako protirečivo, tak skúsim inak. Jednoducho sa nesnažím nahradiť výtvarné prostriedky prostriedkami jazykovými. Jazyk sám osebe je pre mňa natoľko okúzľujúci a jedinečný, že takéto suplovanie by bolo proti jeho prirodzenosti a sile. Obraz by mal obstáť sám, bez pomoci sprievodného slova. A platí to aj naopak.
Spievate preto, lebo...
Vaša otázka by mohla byť zároveň aj odpoveďou. Ale to vám neurobím :-)...
Vôbec nemám pocit, že v sebe nosím akési poslanie či posolstvo. Časy, keď folkoví pesničkári vyspevovali svoje protestsongy v skutku opodstatnene a naozaj pritom kadečo riskovali, sú už chvalabohu preč. Ak by s čímsi podobným vyliezol niekto dnes, budem prvý, kto ho vysmeje. Ja hľadám prázdne miesta. Snažím sa ich zaplniť. To je celé.
Na svojej internetovej stránke sa predstavujete slovami: má za sebou (a hádam aj pred sebou ) vystúpenia po celom Slovensku, na festivalových aj klubových pódiách, ale môžete o neho zakopnúť aj v zastrčených čajovniach... Ktoré pódiá vám najviac dali a ktoré aj niečo vzali? Boli vôbec také?
Odpoviem na prvú časť otázky. Tým, čo je v druhej časti, sa nezvyknem zaoberať. Neviem si vybaviť nejaké konkrétne vystúpenie. Hoci, mal by som to byť hlavne ja, kto niečo dáva. Nie? :-)... Dáva mi to samozrejme veľa. Chvíle a pocity, keď sa o vás opierajú oči a uši publika a cítite, že máte silu ich udržať, sotva dokážem opísať. Je to veľmi príjemné. Ja osobne mám radšej klubové, komorné vystúpenia. Kontakt s publikom je oveľa intenzívnejší a môžem si dovoliť zahrať aj vážnejšie, hĺbavejšie veci ako na festivale, kde treba byť predovšetkým zabávačom. Festival má pre mňa hlavne rozmer stretnutí s kamarátmi muzikantmi, kde ich mám väčšinou v jednom balíku. V klube to zas človek ťahá sám.
Máte za sebou zatiaľ jedno CD. Predpokladám, že nie je posledné... Znamená toto CD pre vás niečo ako splnený sen alebo je len jedným zo stupienkov k dosiahnutiu cieľa?
Určite nie je posledné. Už mám pripravený materiál na ďalšie a je to vlastne už len otázkou času, a samozrejme peňazí. Prikláňam sa k myšlienke, že cieľom môže byť aj cesta sama. Ide len o stupienok. Splnenie sna je na môj vkus prisilný výraz. V tomto som naozaj pragmatik: Je dosť mate-riálu? Som s tým teraz spokojný? Sú prostriedky? Bude CD.
Kontakt: www.pp.sargas.sk pp@sargas.sk
