„ drevu iba pred pár rokmi.
„Bolo to z nudy,„ zveruje sa. „Som síce vyučený tesár, ale nikdy som k rezbárčine neinklinoval. Až to zrazu prišlo samo.„ Nastúpil pracovať do vojenských skladov v Sklenom. V službe mal kopu času. Nechcel zabíjať dvanásť hodín len sedením pri telefónnom aparáte. Čosi mu vnuklo spásonosnú myšlienku. „Na služby som si začal nosiť polienka. Stružlikal som a stružlikal.„ Najskôr varešky, lopáriky, masky nad kozuby. Potom prišli prvé figúrky ľudí, zvierat. Za šesť rokov sa drevených postavičiek nazbieralo okolo pol stovky. „Mám talent vidieť samorasty. Keď sa pozriem na holé drevo, predstavím si v ňom svoju vysnívanú postavu. Polienko akoby sa samo núkalo – zo mňa by bol dobrý Jánošík, zo mňa žienka a zo mňa jelenček.„ Ivanovou slabosťou sú hrče v drevnej hmote. Keď vraj nejakú v polienku neobjaví, neprejaví o stružlikanie záujem. „Je to zbytočné. V každom kláte musí byť hrča, ktorá ma motivuje.„ V službe v kasárňach sa rodia skutočne pekné veci. Niekedy sa mu podarí za službu vytesať a vystružlikať až 40 centimetrov vysokú sošku. Inokedy, keď sa mu nedostane do ruky fajnové drievko, iba nečinne čaká na svoju príležitosť.
Vo dvore svojho rodinného domu v Hornej Štubni má viacero postavičiek, ktoré sú zrkadlom slovenského folklóru. Manželka si na Ivanovu záľubu rýchlo zvykla a do remesla, ako sa hovorí, mu nefušuje. Nechá ho, nech si v dielni potichu pracuje. Ivan je členom Štúdia neprofesionálnych výtvarníkov Turca, ktoré koordinuje Turčianske osvetové stredisko v Martine a ktoré sa stalo domovskou stanicou aj pre regionálnych rezbárov. Raz do roka sa dvadsiatka najaktívnejších amatérskych umelcov stretáva v Hornej Štubni pred motorestom Modrá lagúna, ležiacom v blízkosti železničnej stanice. Rozložia si markízy, naložia oheň, pripravia kotlík a postavia na chutný guláš. A zatiaľ, čo jedlo v kotlíku „bublá“, skupinka usilovne pracuje. Niektorí hľadajú inšpiráciu v prírode, iní si ju donesú vo svojich myšlienkach.
Ivan Blahušiak spravidla cestuje na takéto stretnutia vlastným autom aj s malou vlečkou, na ktorej sa otriasajú kusy guľatiny. Chlapi ich zvalia do trávy, povyberajú si tie najlepšie a pustia sa do roboty. Niektorí, ako Ivan, vezmú do roky motorovú pílu a klát nahrubo „otesajú“. Až potom prídu na rad dláta a dlátka. O päť hodín sa na lavičke objavia prvé kusy – valach, dievčina v kroji, mladý šuhaj, psík, ovečka, kravička... Táto výstavka ľudovej tvorivosti priláka nejedného turistu vystupujúceho z auta, aby sa občerstvil v blízkej jedálni motorestu a popritom pookrial pohľadom po šikovných rukách rezbárov. A keď slovo dá slovo, malé umelecké dielo za peňažnú províziu putuje do kufra auta. „Nepýtame mnoho, okolo štyroch stovák, a ľudia z juhu Slovenska, či zahraniční hostia, sa potešia umeniu, ktoré získajú,„ dodáva Ivan Blahušiak. Zeno Jurášek z Turčianskeho Michala, Jaroslav Cicko a Ivan Blahušiak z Hornej Štubne, Ladislav Bún z Martina, Ján Petraško z Veľkého Čepčína, Štefan Straka a Vladimír Mihálik z Martina a Ivan Milanec z Turčianskych Kľačian tvoria skupinku, ktorá na takýchto zrazoch „vystrája„ veľmi rada. Raz v Hornej Štubni, inokedy v školskom dvore v Turčianskych Kľačanoch. Výsledkom sú nielen pekné drevené sošky, ale aj upevňovanie priateľských vzťahov a možno i inšpirácia.
