Rodná hruda pri prameňoch Oravy

c s Poľskom. Napísali sme, že Poliaci nám napokon nemohli vziať ani kúsok územia. Keď si spomínaný článok prečítala Emília Húšťavová z Martina, prišla do redakcie a povedala nám, že to bolo predsa len trochu inak. Československo prišlo v roku 1945 o časť územia a ona na ňom žila. Podľa nej sa v tom čase udialo mnoho nespravodlivého. Príbeh jej rodiny je nevšedný, pretože kvôli sporom o územie sa súrodenci rozdelili a žijú na území Poľska, Slovenska, Českej republiky a jedna z jej sestier dokonca emigrovala do Kanady.
Mária Húšťavová má doteraz odložené mnohé články z novín, v ktorých sa písalo o poľsko-československých územných sporoch z roku 1945.
Pešo z Oravy až do Košíc
V časoch socializmu sa o tejto téme mlčalo a ani v súčasnosti o tom čosi vie iba staršia generácia. Išlo o územie 348 štvorcových kilometrov, na ktorom žilo 25tisíc obyvateľov v 25 oravských spišských obciach. Na Orave to boli obyvatelia Sŕnia, Podvilku, Harkabúza, Vyšnej a Nižnej Zubrice, Bukoviny, Podsklého, Orávky, Pekelníka, Jablonky a Chyžného. Toto územie patrilo do roku 1918 pod Rakúsko-Uhorsko, v rokoch 1918 až 1920 pod Československo, od roku 1920 do roku 1939 pod Poľsko a v rokoch 1939 až 1945 bolo súčasťou Slovenského štátu. „Pochádzam z Harkabúza. Môj otec a mama sa ešte v škole učili po maďarsky. Keď v roku 1939 na základe rozhodnutia Hitlera pridelili toto územie k Slovensku, ľudia to uvítali. Nie kvôli tomu, že o tom rozhodol Hitler, ale preto, že sa cítili ako Slováci. V Poľsku bola vtedy oveľa väčšia bieda ako na Slovensku. Takže za Slovenského štátu bolo na tomto území lepšie aj Poliakom. V roku 1939 som nastúpila do základnej školy. Učila som sa po slovensky a môj brat chodil do slovenského gymnázia v Jablonke. Keby sa v roku 1945 uskutočnilo referendum, patrili by sme
k Slovensku. Vtedy sa 97 percent obyvateľstva na spornom území hlásilo k slovenskej národnosti. Obyvatelia 25 obcí požadovali plebiscit (ľudové hlasovanie) a ich zástupcovia išli pešo do Košíc za Eduardom Benešom s petíciou. Medzi nimi bol aj môj otec, ale prezident ich vôbec nevypočul, a tak sa žiadne ľudové hlasovanie neuskutočnilo. Po vojne mali ľudia takmer v každom dome zbrane. Nastali nepokoje medzi Slovákmi a Poliakmi. V tomto kraji sa hovorí goralským nárečím a ľudia sa väčšinou považovali za Slovákov. Chceli slovenského kňaza, bohoslužby po slovensky, ale situácia sa vyvíjala inak. V rokoch 1945 a 1946 som nechodila do školy, lebo nebolo jasné, v akom jazyku sa bude v nej učiť. Tých, ktorí požadovali, aby sa sporné územie pripojilo k Poľsku, považovali za vzbúrencov. Moja sestra, ktorá mala vtedy sedemnásť rokov, musela utiecť z Poľska. Niekto ju udal, že vraj pomáhala vzbúrencom a nosila im jedlo, čo nebola pravda. Pracovali sme doma na zemiakovom poli a okolo nás išli traja policajti. Sestra akoby tušila, že idú po ňu. Aby sa vyhla problémom, ihneď ušla z domu. V noci išla do Pekelníka a potom ju moja teta previedla na československú stranu hranice. Keď v noci prechádzala cez potok, stratila topánku. Do Československa prišla s jednou topánkou a úplne vyčerpaná niekedy nad ránom. Hneď prvých Slovákov, ktorých za hranicami stretla, požiadala o jedlo a niečo na obutie. V tom čase odišlo z Poľska
5 800 Slovákov. Poliaci nepripustili, aby toto územie patrilo k Československu. Každému, kto s tým nesúhlasil, hrozili, že pôjde stavať Varšavu. V podstate išlo o nútené práce, lebo ľudia tam robili iba za jedlo. Vtedy bolo hlavné mesto Poľska úplne zničené a bolo ho treba takmer nanovo postaviť a bolo na to treba veľa lacných pracovných síl,“ rozhovorila sa Emília Húšťavová.
Rodnú hrudu neopustil
František Smiech, jej otec, vtedy odcestoval na Slovensko, aby našiel pre svoju rodinu nový domov. Bol na južnom Slovensku a v Sklenom, ktoré museli opustiť mnohí karpatskí Nemci a do ich domov sa mohli nasťahovať Slováci. Keď sa po troch týždňoch vrátil domov, povedal svojim deťom: „Keby som si ťažko nenadobudol majetok, odišiel by som na Slovensko. Ale čo urobíme, keď sa raz tí ľudia vrátia do svojich domovov a nás vyženú.“ Smiechovci mali 16 hektárov poľa. Na ich pozemku dokonca pramení rieka Orava a vteká do Oravskej priehrady, ktorá zasahuje aj na územie Poľska. František Smiech sa napokon rozhodol zostať v rodnej zemi, aj keď nesúhlasil s tým, že patrila k Poľsku. Rozhodnutie, kde chcú žiť jeho deti, nechal na nich. „Do Československa sme odchádzali dohromady traja. Sestra Mária, brat Eugen a ja. Ja som išla za bratom a sestrou ako 15-ročná. Otec ma odviezol do Chyžného a potom som išla pešo do Trstenej. S bratom sme išli spoločne k sestre do Mikulovíc, kde bývala Mária. Eugen potom odišiel do Martina za prácou a ja som prišla za ním. Našla som si prácu v celulózke. Bez rodiny som veľa času som na slobodárni preplakala, ale ľudia z fabriky mi pomohli. Tu som sa zoznámila aj so svojím manželom, s ktorým sme sa zosobášili v roku 1953, keď som mala 20 rokov. Až vtedy som získala československé štátne občianstvo. Eugen si musel odslúžiť v Poľsku vojenskú službu, až potom mohol zostať v Československu. Vysokú školu vyštudoval v Krakove a potom sa stal učiteľom a neskôr riaditeľom školy v Tužine pri Nitrianskom Pravne. V Harkabúze zostal s otcom môj brat Janko a sestra Janka. Ďalšia sestra Žofia býva v Jasle a Štefánia odišla s celou rodinou do Toronta. Mária je českou občiankou. Mali sme ešte sestru Irenu, ktorá zomrela v Poľsku. Všetci moji súrodenci, ktorí zostali v Poľsku, majú deti, ktoré sa ženili a vydávali za Poliakov. Otec, ktorý zomrel pred 24 rokmi sa považoval za Slováka. Škoda, že sa nedožil samostatného Slovenska, určite by sa tomu veľmi potešil. Aj v súčasnosti sa niektorí obyvatelia a rodáci zo spomínaných poľských obcí hrdo hlásia k Slovensku. V Krakove dokonca vydávajú v slovenčine časopis Život,“ dodala Emília Húšťavová.
Jej rozvetvená rodina sa stretla pohromade v Harkabúze v roku 1974, keď jej rodičia oslavovali zlatú svadbu. Emília Húšťavová ale navštevuje príbuzných v Harkabúze každý rok.