Železničiarske mesto žilo hudbou

e s nimi aj s peniazmi začalo bohatnúť, rozširovať sa a zároveň vytvárať dobré podmienky aj pre mimopracovné vyžitie svojich občanov. Bolo mimoriadne prajné rozvoju a popularizácii hudobného života. Otvoril sa priestor pre produkciu, ktorý už dychový orchester časovo a ani repertoárom nestihol pokryť. V roku 1894 sa uviedol nový sláčikový orchester, ktorý má tiež zaujímavú osobitú históriu. Po pätnástich rokoch svojej existencie sa spojil s dychovým a vytvorili tak na Slovensku nevídaný amatérsky hudobný celok. Orchester hral okrem iného aj operné, operetné a symfonické skladby svetoznámych autorov.
Dielňa poskytovala muzikantom také zamestnanie, aby sa mohli popri práci venovať aj hudbe. Kupovala im kvalitné hudobné nástroje, dala šiť uniformy a platila kapelníka. Aj samotní zamestnanci dobrovoľne prispievali sumou 40 halierov mesačne na činnosť. Mesto Vrútky, ako aj Pohrebný podporný spolok spolufinancovali hudobnú dychovú školu, ktorá vznikla v roku 1920 spolu s jej orchestrom, ktorý viedol dirigent Dielenského dychového orchestra Matej Mohler. Tento ďalší vrútocký orchester onedlho po svojom vzniku už dokázal hrať na rôznych spoločenských podujatiach a zároveň bol aj zásobárňou mladých talentov.
S krízou za pätami
Svetová hospodárska kríza postupne brzdila všetky odvetvia a negatívne zasiahla aj život vo Vrútkach. Samozrejme aj hudobný život v ňom. Z veľkého orchestra ostalo len torzo – dychová sekcia, ktorá svoju činnosť neprerušila, len obmedzila. V roku 1938 zanikla aj dychová hudobná škola. Tieto ťažké roky prežili s hudbou dirigenti Václav Jungmann (od 1936) a Teodor Darula (od 1940). Našťastie, po desiatich nežičlivých rokoch nalial nové iskrivé tóny do vysýchajúcich nástrojov vojenský profesionálny muzikant Anton Gerža. Tento – v poradí šiesty – kapelník dielenskej hudby postavil umeleckú latku na jednu z najvyšších priečok, čo sa prejavilo účinkovaním na prestížnych slovenských a československých podujatiach tejto doby.
V časoch svojej konjunktúry mal orchester až do štyridsať obsadených nástrojov, neskôr stabilne asi dvadsaťpäťku. Takémuto počtu hudobníkov dirigovali aj Karol Makárius (1950) a Teodor Darula, ktorý sa na ďalších 13 rokov vrátil za dirigentský pult. Do života hudby výrazne svojím hudobným nadaním zasiahol Rudolf Pisárik, ktorý jej udával tón nasledujúcich desať rokov (od r. 1964). Dielenská hudba, neskôr hudba ŽOS, sa v tomto období opäť dostala do povedomia širokej verejnosti, napríklad sériou samostatných nahrávok v Slovenskom rozhlase, účinkovaním v Slovenskej televízii, zájazdmi do Juhoslávie, Poľska, koncertmi v známych kúpeľných mestách či úspešnými vystúpeniami na celoslovenských prehliadkach a súťažiach R. Pisárika, po predčasnom ukončení hudobnej kariéry zo zdravotných dôvodov, vystriedal nakrátko dlhoročný zástupca dirigenta, klarinetista, učiteľ mladých hudobníkov a kronikár Vojtech Bürger. Aj jeho zásluhou je pamäť kapely pomerne bohatá.
Nové asy za notovými pultami
Repertoár hudby sa skladal z viacerých žánrov. Základom boli české a slovenské polky, valčíky, tangá. V každom koncertnom vystúpení boli zaradené aj minimálne dve klasické diela vážnej hudby. Samozrejmosťou boli pre dychovku typické pochodové piesne. Keďže hudba hrávala a ešte sále hrá na rozlúčkach so zosnulými spoluobčanmi, v jej notovom portfóliu sú aj smútočné piesne a pochody. Nová doba na konci dvadsiateho storočia si žiadala zmenu. Príchod nového dirigenta Karola Kánovského v roku 1975 a jeho skladateľský a aranžérsky potenciál očakávanú zmenu postupne uviedol do života. Z prevažne inštrumentálnej produkcie s občasne hosťujúcimi spevákmi sa orchester stáva vokálno-inštrumentálny so stálymi spevákmi. Skladby, ktoré pochádzali z autorskej dielne K. Kánovského, sú na motívy slovenských ľudových piesní. Časté sú aj aranžmány z populárnych televíznych hudobných relácií ako Repete a pod. Postupným úbytkom hudobníkov, zapríčineným odchodom do „hudobného“ dôchodku a regionálnym fenoménom – nedostatkom mladých, sa kapela zmenšila na 12 hrajúcich mužov, dvoch spevákov a dve speváčky. Takzvané malé obsadenie však svoj štýl prispôsobilo modernému poňatiu dychoviek.
Tento hudobný trend neopustili ani ostatní traja dirigenti – Pavol Štilla (od 1996), Vladimír Zachar (1998) a Rudolf Medveď. Posledne menovaný skladateľ, aranžér a hrajúci kapelník prevzal zodpovednosť za toto hudobné teleso od roku 1999, aby ho doviedol do 21. storočia. Svojimi dielami nielenže obohatil úspešné skladby K. Kánovského, ale „vdýchol“ kapele aj nový hudobnícky elán. Jeho dirigentskej paličke sa v súčasnosti podrobuje 12 inštrumentalistov a kvarteto spevákov a speváčok. Hudba v tomto období pripravuje a hrá koncerty, účinkuje na oslavách a občas s radosťou sprevádza Turčianske mažoretky. Tak ako v minulosti, účinkuje aj na pohreboch spoluobčanov.
„Dámu“ cizelovali robotníci
Vo veľmi stručnom priereze životom tejto desaťročiami ovenčenej, vždy v modrom oblečenej, sviežej dámy sme sa ešte nestihli pristaviť pri tých, ktorí víziu trinástich stálych a niekoľkých externých dirigentov realizovali. V kapele sa schádzali vždy ľudia rôznych povolaní. Podľa jemných dotykov prstov na nástrojoch by ste sotva rozpoznali civilnú profesiu muzikanta. Rovnako zručne preberali po klapkách kováči, zámočníci, úradníci, elektrikári, technici. Nejeden z nich dosahoval úroveň profesionálneho kolegu. Láska k hudbe a príslušnosť k samostatnej kapele v drvivej väčšine pretrvala celý aktívny život. Cenné poznatky o živote kapely si v pamäti uchovávajú najstarší, stále aktívni muzikanti Zdeno Bízik, Rudo Medveď, Ivan Butkaj, Vlado Sitár, Milan Valíček a aj jej dlhoročný člen, v súčasnosti už v hudobnom „dôchodku“ Štefan Škorvánek. Z tých, čo už odpočívajú na druhom svete, aj za tých ostatných by sme mohli spomenúť pánov Bürgera, Hajtingera, Stuchlého, Rugalu st., Lányiho... V hudbe účinkovali celé generácie rodín. Starý otec, otec, syn alebo zať. Jednou z takých boli členovia rodiny Charvátovcov, ktorých zať Zdeno Bízik je podnes aktívnym členom.
Spolok dychová hudba ŽOS, v súčasnosti známy pod názvom Vrútočanka, tvoria – R. Medveď, M. Valíček, Z. Bízik, J. Koš, R. Pittner, P. Ďanovký, J. Buocik, I. Butkaj, R. Pokrievka, I. Klisembauer, V. Sitár, F. Ovčáry, V. Rybakov, M. Blažej, M. Lalíková. O. Poloncová. D. Zemnačík, I. Longauer. S Vrútočankou a jej hosťami sa občania a návštevníci regiónu mohli stretnúť na letných promenádnych koncertoch v centre mesta Vrútok a aj v rámci Martinského hudobného leta na Divadelnom námestí v Martine.