Článok pokračuje pod video reklamou
Praktizujem známe - škola hrou
KATARÍNA ADAMICOVÁ:
Môj prvý kontakt so školskou lavicou nebol príliš šťastný. Neabsolvovala som predškolskú prípravu, a preto mi pobyt v kolektíve bol cudzí. Obávala som sa množstva detí a učiteľského zboru. Navyše, do školy som začala chodiť v Žiline, kde sme bývali, na prelome krízových päťdesiatych a šesťdesiatych rokov. Napokon sa moje obavy rozplynuli. Pod učiteľskými krídlami dobrej, milujúcej pani učiteľky Kuchárikovej zo Žiliny som vstúpila do školského prostredia síce ustráchaná, ale postupne som sa otrkala a zaradila medzi ostatných žiačikov. Pani učiteľka nebrala vyučovanie iba ako nutnú prácu, ale držala sa starého známeho - škola hrou. A o toto sa ako vysokoškolský pedagóg sama snažím pri výchove novej lekárskej generácie.
Do školy som chodil na lyžiach
ALEXANDER LILGE:
Túto spomienku zo mňa nevytlčiete. Bolo to príliš dávno. Pamätám si však, že mojou prvou učiteľkou na Základnej škole na Mudroňovej ulici v Martine bola pani Jarembáková. Vyžarovala z nej prísnosť, ale k deťom mala mimoriadne priateľský vzťah. Ako sa hovorí, naučila nás základom života. Zaujímavé spomienky mám ale na neskoršie školské obdobie. V staršom veku som v zime rád cestoval spod horičky pod múzeom do školy na Mudroňovej ulici na lyžiach. Bola to rarita, pretože som si to dovolil praktizovať iba ja. Pán školník mi lyže ráno odložil, popoludní som vyutieral kaluže po sniežiku, pripol si lyže na topánky a pustil som sa cestičkou domov.
Na prvom vyučovaní som neplakal
PETER BELICA:
Je to tak dávno, že spomienky sa akosi nechcú dostaviť. Narodil som sa v Sučanoch, do školy som, samozrejme, chodil v Sučanoch. Bola to bývalá štátna škola na hlavnej ulici, teraz je v tej budove vývarovňa a materská škola. Mojou prvou učiteľkou bola pani Ličková. V tom čase sa otvárali dva prvé ročníky a viem, že v susednej triede bola prísnejšia pani učiteľka ako tá naša. Preto som bol potešený, že ma pridelili k pani Ličkovej. Už v tom období mala vyše štyridsať rokov. Pamätám si, že po prvom zasadnutí si do školskej lavice som neplakal, ale prvé hodiny som si hrdinsky odsedel.
Ohromila ma veľká budova
PETER KAŠUBA:
Do základnej školy som dochádzal do Kláštora pod Znievom. Boli to nejaké tri-štyri kilometre. Mojou prvou učiteľkou bola pani Hrnčiarová. Pamätám si na ňu, že to bola prísna, ale dobrá kantorka. V prvý deň som cestoval do školy s mamou. Po príchode do Kláštora ma zaujala veľká školská budova, ktorá bola na dedinské pomery predsa len impozantná. Nakoniec som si na ňu zvykol a cítil sa v nej dobre.
Bol som šinter
JOZEF ORSZÁGH:
Moja prvá škola bola umiestnená v starej obecnej budove, ktorá už v tom čase mala takmer sto rokov. Dnes sa obec usiluje urobiť z tohto domca obecné múzeum. V budove fungovala iba päťtriedka, teda prvý stupeň. Staré drevené lavice a kantorka Jolana Maršaleková sa mi vryli do pamäti ako čosi nové, dovtedy nepoznané. Pani učiteľka patrila do skupiny pedagógov takzvanej starej školy, bola to poctivá pani učiteľka. V prvej triede nás bolo asi pätnásť a aj to dva ročníky. Školský nástup som neabsolvoval v sprievode rodičov, pretože otec bol predsedom družstva a mal mnoho povinností, mama dochádzala do fabriky do Martina. Na druhej strane musím povedať, že ako dieťa som bol šinter, a tak s príchodom školského roka sa skončili aj moje radostné chvíle.
V lavici s hercom Dušanom Kaprálikom
LADISLAV BEVILAQUA:
Úvodný kontakt s prvou triedou? Na môj vkus som vstúpil do príliš veľkej miestnosti, kde bolo veľa detí. Ale obavy sa rozplynuli po prvých slovách pani učiteľky Jarembákovej, ktorá sa nám prihovorila veľmi nežne, krásne a príjemne. Vstup do prvého ročníka teda nebol dramatický a aj po mnohých rokoch si na úvodný kontakt so školou spomínam ako na čosi zvláštne. Základnú školu som absolvoval v budove terajšieho martinského gymnázia. V tom čase sa v objekte nachádzala aj ZŠ na Medveckého ulici. Zo známych osobností z prvých školských rokov si pamätám na grafika Ľubomíra Longauera a herca Dušana Kaprálika.
Spolužiakom mi bol humorista Rasťo Piško
VILIAM MAJDA:
Považujem sa síce za Vrútočana, ale detské roky som prežil v Láclavej, malej obci v centrálnej časti Turca. Do základnej školy som chodil do Abramovej. Bolo to cez kopec. Triedy boli spojené. Manželia Kodydekovci učili v jednej triede prvákov a tretiakov, v druhej triede druhákov a štvrtákov. Z Abramovej sme cestovali do Láclavej peši. Dvojkilometrová poľná cestička viedla popri kostolíku. V zime po nás prišiel traktor s maringotkou, nasadli sme a odviezol nás domov. Zo známych osobností, ktorí boli mojimi spolužiakmi, bol humorista a moderátor Rasťo Piško.
Do učiteľky som sa zamiloval
FRANTIŠEK VÝROSTKO:
Na základnú školu som chodil v rodných Valalikoch na východnom Slovensku. Do prvej triedy som nastupoval s veľkým očakávaním, že budem veľkým prváčikom. Mal som starších súrodencov, ktorí mi dali pričuchnúť k učebniciam. A okrem toho som s nimi často hrával spoločenskú hru Človeče, nehnevaj sa, pri ktorej som sa naučil počítať do sto. Pred vstupom do školského prostredia ma starší kamaráti strašili postavou pána riaditeľa Timka, ktorý bol vraj veľmi prísny. Nakoniec sa to nepotvrdilo. Starý pán Timko nám počas vyučovania premietal zaujímavé filmy a v našich očiach sa stal fantastickým chlapom. K jeho osobe by som chcel ešte uviesť, že jeho vnuci sú členmi populárnej slovenskej skupiny No Name. V prvej triede som dostal výbornú učiteľku, ktorá bola múdra a...krásna. Okamžite som sa do nej zamiloval.
Nalákali ma na lízanku
MILAN LITVA:
Bývali sme v Hornej Štubni a do prvého ročníka som začal chodiť už do novej školy. Triednou pani učiteľkou mi bola pani Ďurecová. Išlo o správnu pani učiteľku, ktorá sa deťom venovala presne tak, ako sa má. Viedla nás skutočne impozantne a školu nám neznechutila. Pamätám sa, že na prvé vyučovanie som išiel s rodičmi. Za svet som do školy ísť nechcel. Museli ma nalákať na lízanku, ktorá bola položená na lavici. Neveril som im a cez okno som sa presvedčil, či je to tak.
