Nečakaný koniec piatkového večera
Pre začiatok sa skúste vžiť do takejto situácie. Je neskorý večer. Kráčate po stanici smerom k svojmu autobusu a premýšľate, čo všetko ste za dnešný deň stihli a čo ste ešte mohli stihnúť. Vtom vám niekto od chrbta bez akejkoľvek príčiny podkopne nohy. Takto nejako to vyzeralo jeden letný piatkový večer na autobusovej stanici v Martine. Čo však nasledovalo ďalej, je len ťažko pochopiteľné. Chlapec, ktorý sa vracal z návštevy svojej priateľky, sa obzrel za seba a opýtal sa, prečo...? Namiesto odpovede dostal Peter úder päsťou do tváre...
Pokračovanie bolo ešte surovejšie. Holohlavý útočník Ľudo, chalan okolo osemnástky, v alkoholovom opojení a vražednom amoku dostal impulz ešte viac ubližovať. Bolo mu jedno, že bezbranná obeť bez akejkoľvek pomoci nemá najmenšiu šancu ubrániť sa mu. Aj naďalej udieral, kopal, nadával... Vyvrcholenie tranzu prišlo v okamihu, keď útočník hodil Petra o drevenú konštrukciu bilboar-
du a z celej sily hodil doňho mobilný telefón. Tu sa Petrova úloha v našom príbehu končí. S veľkými problémami sa doslova doplazil k dverám autobusu, aby sa vôbec dostal domov. Hororový dej sa však jeho odchodom ani zďaleka nekončil. Ľuda sa pokúšali upokojiť všetci kamaráti, ktorí boli s ním. No možno aj ich prítomnosť mu dodávala chuť naďalej pokračovať.
Násilná hra sa ani zďaleka nekončí
Po chvíľke pokoja Ľudo pokračoval. Tentoraz si vyhliadol okoloidúceho približne v rovnakom veku, ako bol on a opýtal sa ho, či sa chce biť. „Vyser si oko,“ odvetil mu dlhovlasý chalan Jaro v maskáčových nohaviciach, unavený z poobednej zmeny na brigáde a zjavne neochotný riešiť podobné záležitosti s podguráženým násilníkom. To však nemal robiť. S hlasným pokrikom: „Čo si mám vysrať?“ utŕžil niekoľko desiatok rán päsťou do tváre. Zakrátko sa objavila aj krv. Hneď ako Ľudo videl, že Jaro nemá sily vzdorovať, hodil ho na zem a presne mierenými zásahmi ho kopal do oblasti rebier. Nebyť pána stojaceho niekoľko metrov od incidentu, mohol Jaro prísť o život. Za to, že sa ohradil voči Ľudovmu správaniu, vyslúžil si od neho nespočetne veľa nepublikovateľných nadávok a niekoľko ostrých vyhrážok zabitím.
Toto všetko sa odohrávalo pred zrakmi najmenej stovky ľudí, no nikto, okrem tohto jediného pána, nedokázal otvoriť ústa a postaviť sa na stranu spoločnosti. Áno, spoločnosti, ktorá podobné správanie tak veľmi rada odsudzuje. Na čo ostatní čakali? Kým by chlapec na zemi vydýchol poslednýkrát? Zajtra na jeho mieste môže byť ich syn či iný príbuzný.
Nemožno ospravedlniť takéto správanie
Podobným ľuďom, ako je Ľudo, morálne hodnoty nič nehovoria. Skratové správanie, akým sa odprezentoval, nemá v dnešnej dobe miesto. Ospravedlnenie pre to, čoho svedkami sme mali možnosť byť, neexistuje a nikdy existovať nebude, to môžeme s určitosťou povedať. Na druhej strane však visí otázka, či má obsah tohto článku vôbec nejaký zmysel. Matky sa boja pustiť svoje deti z domu pri pomyslení, že Ľudo si chodí naďalej po svete s hrdým pocitom v srdci, koľko rán rozdal svojou mohutnou päsťou tento piatok a koľko ich rozdá ten budúci. Päsť je možno silná, ale hlava ešte nie je dostatočne zrelá, aby si uvedomila, čo je správne. Aby však dospelý človek nevedel predvídať dôsledky svojho konania, je otázka asi naozaj pre niekoho iného.
Zodpovednosť za to, že tento útočník bude s najväčšou pravdepodobnosťou opäť útočiť na ďalších bezbranných ľudí, je len veľmi ťažké niekomu pripísať. Polícia v prípade, že vinníka neprichytí priamo pri páchaní podobného trestného činu, má len veľmi málo prostriedkov na jeho zadržanie. Lebo je logické, že poškodené osoby zo strachu o svoje zdravie a život radšej ani neohlásia ujmu, ktorú im stretnutie s takýmto agresorom spôsobilo. A pokiaľ sa budú opakovať udalosti opísané v tomto článku, budeme sa musieť naďalej báť, či sa terčom podobných násilných útokov v budúcnosti nestaneme práve my.Michall Stewi