Martin - Veď aj jej následníci skončili jeden po druhom v konkurze. Mnohým Turčanom zostali na ňu len nostalgické spomienky. Žiaľ, bývalá fabrika sa pripomína ešte pokonkurzovou realitou. Kto kráča okolo bývalej severnej vstupnej brány, ktorou kedysi denne prechádzali tisícky jej pracovníkov, môže v nemom úžase aj skamenieť. Dnešní mladí ľudia síce už našťastie nevedia, ako to môže vyzerať po bombardovaní, no do „vojnového obrazu“ ich dostane práve pohľad za porozbíjanéokná priestoru už riadne ošarpanej severnej vrátnice bývalej „zéteesky“. Jej vráta sú síce na zámok, ale kto sa chce dostať dovnútra, nemôže mu to robiť problémy. A zrejme ani nerobí, lebo pohľad za okná jasne naznačuje, že tu už ktosi začal rozoberať interiér. Vytrhaná elektrina, poškodené a popísané murivo, vyšklbnuté radiá-tory... Pohľad na to všetko v tomto mierovom svete pripomína nejakú vojnovú kulisu katastrofického filmu. Z budovy sú už dávno odstránené aj ríny, ktoré asi niekto slušne speňažil v zberných surovinách. Na samom „dne“ vydláždeného podchodu sme si nemohli nevšimnúť celý bazén vody. Až tragickým zanedbaním sa tu vytvorilo vhodné prostredie na to, aby sa tu mohli schovávať nielen asociáli, ale najmä hlodavce. A už vôbec nechceme poukázať na to, že niekto nepozorný by vo vode mohol nájsť aj smrť. Aj okolie budovy akoby vôbec nemalo majiteľa. Je poriadne zaburinené. Tráva tento rok kosu nevidela. A rovnako je to aj na bývalých autobusových nástupištiach. Všetko je zanedbané s burinou do pása. Aj ručičky hodín dávno-pradávno zastali na trištvrte na dvanásť. Aj oni akoby symbolizovali, že tu, na tomto kúsku Martina zastal čas. Nepochybne, majiteľ si zrejme neplní to základné - vôbec sa nestará o svoj pozemok, čo robí zlú reklamu mestu. Žiaľ, mestu a zodpovedným, aspoň sa tak zdá, je to jedno. Zrejme nikto nič nerobí a nevyužíva žiadne páky, aby sa stala náprava a tento schátraný „vred“ na tvári mesta prestal špatiť.
Nás pohľad na tento kúsok martinského „Kosova“ inšpiroval. Začali sme sa zaujímať o to, komu tento, s prepáčením bordel, patrí. Ako nás informoval správca konkurznej podstaty ZŤS, a. s., Jaroslav Hablák, ešte v roku 2002 budovu a pozemok predali firme Autoholding. Po dvoch rokoch, na prelome rokov 2004/2005, mala byť budova a pozemok na základe záložného práva prevedená na žilinskú „eseročku“ Mista. Usilovali sme sa o telefonický kontakt a vysvetlenie, čo so zanedbaným priestorom, ale ani profesionálna informátorka na telekomunikáciách nedokázala telefónne číslo žilinskej „eseročky“ nájsť.
Ktovie, aké mali tieto firmy s budovou a pozemkom plány... No za ich „správcovania“ sa im majetok poriadne znehodnotil. A nielen znehodnotil. Ignorovanie ich základných povinností, ako je ochrana či stráženie pred vstupom cudzích osôb, a teda aj prevencia poškodzovania zdravia či trestnej činnosti, ktorá sa tam môže páchať, ich môže stáť ďalší „majetok“. Hrozné je čo i len predstaviť si, žeby sa tu mohli pobiť asociáli, žeby sa tu hrali malé deti, ktoré môžu spadnúť do smradľavého „bazéna“, že si tu niekto bude vybavovať účty bitkou a zostane bez pomoci medzi črepinami skla... Nemalo by to byť ľahostajné ani predstaviteľom mesta a poslancom, ktorí by mali v rámci zákonných možností na majiteľa pritlačiť a upozorniť ho na povinnosti. Skôr, kým sa tam stane nešťastie.
