Článok pokračuje pod video reklamou
starostovia, z ktorých diakovský Branislav Kohút je najmladším a blatnická Želmíra Šimonidesová najstaršou zo súčasnej zostavy turčianskeho „starostovského stavu“. Ani jeden z nich to už ďalej ťahať nechce. Blatničanka sedela na richtárskej stoličke štyri volebné obdobia, čo v premennej znamená šestnásť rokov, Diakovčan o štvrtinu menej. Hoci ich delí 40 rokov, obaja si tykajú, lebo medzi starostami sa tak zvykne. Vraj sú si rovnocenní a vykanie sa v ich prípade nehodí. Sedávajú niekedy spolu na seminároch a rozoberajú zákony, povedia si o svojich skúsenostiach... A keď treba, pomáhajú si pri problémoch, ktoré majú všetky dediny spoločné. A hľadajú riešenia...
Funkcia starostu nie je len pre mužov
Možno to bolo dané v rodine. Brat jej otecka kedysi v Blatnici richtároval. Pamiatkou naňho sú vyregulované oba potoky – blatnický i gaderský. Pre Želmíru Šimonidesovú je ich čistota každoročnou prioritou. Dáva si na nich osobitne záležať. Občania zamestnaní na úrade so žiakmi radi triedia to, čo v potoku má byť a čo nie... Turistov predsa nemôže zaskočiť uprostred malebnej prírody a dediny zanesené koryto! „Páči sa mi potom, keď počujem od cudzích chvály, že máme priezračný potok, čistú dedinu. Radosť z dobre vykonanej práce a výsledku ma držali pri každých voľbách. Tešil ma pocit, že po mne niečo vidno. A ešte niečo ma viedlo vytrvať v tejto funkcii – plná podpora a spolupráca s občanmi a poslancami. Mnohí boli ochotní pomôcť kedykoľvek a v akejkoľvek veci... A nemôžem tiež zabudnúť na podporu rodiny. Manžel tiež kedysi 11 rokov pracoval na bývalom MNV, takže moju absenciu doma vie pochopiť. Lebo ja som starostkou aj v sobotu či nedeľu a vo večerných hodinách,“ zaiskrilo jej v očiach.
Želmíra Šimonidesová prežila 39 rokov na obecnom úrade. Prešla viacerými úradníckymi funkciami, v ktorých sa stretávala s ľuďmi a cez nich sa postupne zoznamovala s nedostatkami v obci. A tak v roku 1990 ako úväzková tajomníčka kandidovala na starostku. Blatničanom sa páčila, veď vždy bola ochotná vybehať za nich papierovačky po úradoch. Chodili za ňou domov, čakali pri autobuse a ona vždy pomohla. A veru ich očakávania ani nesklamala. Dala sa do budovania a skrášľovania obce. Nedávno si splnila starostovský sen a vybudovala v Blatnici ako v prvej dedine na okolí kanalizáciu a čističku. A to bez využitia prostriedkov z fondu ISPA. S jej menom sa budú tiež spájať práce s veľkými investíciami - ako vybudovanie energetického zariadenia pre vykurovanie domácností elektrikou, plynofikácia, dokončenie domu služieb, kempingu... Blatnica síce patrí medzi stredne veľké dediny, no Želmíra Šimonidesová mala toľko práce, akoby gazdovala v mestečku. „Myslím si, že som oproti ostatným starostom mala úradovania trochu navyše. Okrem bežných starostí a povinností som musela na obec hľadieť aj ako turistami vyhľadávané miesto. Pripadlo mi dbať o poriadok, čistotu a podmienky pre turistov.“
Nie vždy sa to však dalo. „Máme síce hrad a dva kaštiele, ale nepatria nám. Veľmi chátrajú a prestávajú byť ozdobou dediny. Oslovila som ich majiteľov, ale ich záujem stroskotal na nedostatku financií. Snažím sa udržiavať v dedine históriu a podchytávať osobnosti, ktoré tu žili. V minulosti sme zriadili pamätnú izbu Izabely Textoristovej, no vykradli ju. Keďže zmizli cenné veci, už sme sa viac nesnažili,“ posťažovala si. Starosti navyše však pre ňu nikdy neboli priťažujúce. „K Blatnici som mala vždy vrelý vzťah, veď som sa v nej narodila a chcela som, aby napredovala,“ vyznala sa a priznala, že jej vrelá starostlivosť o svoju obec pramenila z čisto ženského inštinktu. „Žena si na čele dediny vie lepšie počínať. Nechcem podceňovať mužov, ale myslím si, že ženy majú väčšiu zodpovednosť, vedia sa lepšie orientovať a podľa mňa sa starostky viac snažia po sebe niečo zanechať. To napokon vidno aj na ich dedinách. Preto si myslím, že funkcia starostu by nemala byť čisto mužská vec,“ vyzdvihla ženský rod.
Obdobie jednej ženskej éry sa však v Blatnici končí. Želmíra Šimonidesová nechce kandidovať nie preto, že by sa cítila medzi svojimi kolegami najstaršia. „Nikdy som si medzi nimi neuvedomovala svoj vek a vôbec sa naň necítim. Dokonca mi slúži aj zdravie. Doposiaľ som nikdy nebola na „péenke“. Blatničania ma oslovili aj tentoraz, ale myslím si, že byť starostkou štyri volebné obdobia je dosť. Potrebujem si oddýchnuť a venovať sa rodine,“ uzavrela túto kapitolu. Prv než ju úplne ukončí, chcela by za týmito šestnástimi rokmi urobiť poslednú bodku. V jej poňatí to je znova niečo pre Blatnicu. Posledné dni v úrade chce využiť na opravu strechy na obecnom úrade, výmenu troch autobusových zastávok, prečistenie parkiet v kultúrnom dome či vyasfaltovanie ulíc.
Na roky strávené vo funkcii však nikdy nezabudne. „Vždy budem na tieto roky spomínať rada. Viem, že neboli prežité nadarmo. Veď výsledky v dedine ostali. Budú mi chýbať aj starostovia z tohto obdobia. Boli sme dobrý kolektív.“
