ri v Martine, odkiaľ prešiel do Slovenského národného múzea v Martine. Tu dostal základy dokumentárnej múzejnej fotografie od Jána Dérera, „žiaka“ Karola Plicku. Po prechode do Matice slovenskej sústredene snímal vecné zbierky i výtvarné diela Slovenského národného literárneho múzea, ako aj literárne a umelecké podujatia, výstavy a semináre. Zvlášť sa venuje divadelnej fotografii, keďže v 60. a 70. rokoch jej usporadúvanie malo na starosti SNLM.
V súčasnosti dokumentuje kultúrne pamiatky po celom Slovensku a vydáva pohľadnice a skladačky o nich. Zameriava sa na budovy, miesta a zástavbu obcí a miest súvisiacich s kultúrnou históriou a literatúrou. Nevynecháva však múzeá a literárne i obecné pamätníky. Filip Lašut svoje snímky vystavoval na mnohých miestach, samostatných i spoločných výstavách a boli reprodukované v knihách i časopisoch.
Domov je pevný bod
Ak príde reč na domov, fotograf Filip Lašut rezolútne vyhlási, že je to jeho pevný bod, do ktorého sa môže vždy vrátiť. Hovorí z neho skúsenosť svetobežníka. Po starom otcovi zdedil túlavé topánky, ktoré si obúva, keď potrebuje cez objektív vidieť aj iný svet. „Môj život je o lúčení a vítaní. A keby som sa nemal kam vrátiť, asi by to bol koniec,“ tvrdí. Svoj súčasný domov si vybudoval vlastnými rukami s bratom, keď mal 18 rokov. „Mamu sme pár rokov predtým stratili a žili sme v biednych podmienkach. Túžil som to zmeniť, preto som navrhol otcovi, aby sme si postavili vlastný, nový dom. Otec sa spočiatku obával, že to neutiahneme, lebo mal nízku penziu, ale vzali sme si menší úver. Na 90 percent sme postavili sami s bratom dvojbytovku, na prízemí ktorej žijem s rodinou ja a na druhom podlaží brat,“ opísal nám svoje bytové pomery. Dnes 61-ročný fotograf tvrdí, že dvojbytovka nebola šťastným riešením. „Mal som počúvať starších. Prehovárali ma, aby sme si postavili vedľa seba dva domy, ale ja som chcel byt s bratom pokope. Veď sme rodina, či nie? Až neskôr sme zistili, že spoločný vchod pre dve rodiny nie je práve najlepším nápadom.“
Keďže svoj dom Filip Lašut vystaval vlastným rukami, nezdá sa mu byť starý ani po 35 rokoch. Jeho manželka s deťmi majú však iný názor. „Už päť rokov ma nahovárajú, aby som dal kúpeľni nový šat. Je mi to ľúto, lebo viem, koľko úsilia ma stálo, kým som ju okachličkoval, vložil vaňu... Musím ale uznať, že majú pravdu. Zub času sa na nej podpísal, preto mi neostáva nič iné, len do konca roka sľub splniť a zrekonštruovať ju.“
Nie je otrokom vecí
Každú voľnú chvíľu Filip Lašut venuje fotografii a za posledný rok aj jej grafickej úprave. Tá mu zabrala aj čas na zariaďovanie rodinného hniezda po svadbe. Ako sa však veselo obhajuje, postaral sa o to najhlavnejšie – dom. A čo bude v ňom, nie je jeho starosť. „Nikdy mi nezáležalo na honosnom zariadení bytu. K životu mi úplne stačí, ak slúži svojmu účelu. Držím sa zásady, že nie ja slúžim veciam, ale oni mne. Na to predsa existujú!“ vyhlásil. Hoci je interiér dielom manželky, na jednom si predsa dal záležať. „Jeden z mojich snov bolo mať rohovú kuchynskú linku. Splnil som si ho a máme ju doposiaľ.“ Od svadby sa v dome Lašutovcov veľa na nábytku nezmenilo. Odzrkadľuje stav po príchode nevesty do domu. Len hlava rodiny ho zaplavuje bytovými doplnkami, ktorými sú darované umelecké diela od priateľov a starožitnosti. „Nerád sa zriekam niektorých vecí, hoci doslúžili. Odložil som si napríklad drevený mlynček po starej mame. Nefunguje, ale mám ho kvôli pamiatke. Pripomína mi detstvo, ktoré som u nej prežil. Veľa urobilo aj to, že som 28 rokov pracoval v muzeálnom prostredí, takže staré veci majú pre mňa hodnotu.“
Možno by to nikto z blízkych priateľov na umeleckého fotografa nepovedal, no Filip Lašut je prakticky založený. Svoju domácnosť obohatil krásnymi „suvenírmi“ zo zahraničných pracovných ciest. „Za tie sú mi manželka so synmi vďační. Z Moskvy som im pred štvrťstoročím doniesol veľkú vyhrievaciu papuču, deťom z Budapešti vatové paličky, hračky, veľký zavárací hrniec na elektrinu s termostatom, z Japonska detský trenažér. Z Nemecka máme mixér, z Paríža buginu so strieškou. Vyvozili sa v nej nielen naše, ale aj deti švagrinej,“ vymenoval vrútocký fotograf.
Rozahuje sa po celom byte
Pre Filipa Lašuta je stredobodom vesmíru fotografia. Pociťujú to aj členovia jeho rodiny – manželka s tromi synmi, ktorí už síce z hniezda takmer vyleteli, no každý týždeň sa doň vracajú. Hoci má svoj podkrovný ateliér s tmavou komorou, nedokáže sústrediť svoj život s fotoaparátom len na tieto miestnosti. „Nerozlišujem medzi súkromím bytu a pracovným priestorom. Byt mi musí slúžiť tak pre súkromné, ako pracovné účely. Asi to pramení z mojich návštev ateliérov sochárov a maliarov, ku ktorým som chodil ako malý chlapec. Mali ich priamo v byte, aby nemuseli potom, ako im niečo napadne, chodiť ďaleko. Urobil som to tak i ja, čím som si splnil sen. No rodina sa neustále sťažuje, že som si mal ateliér vystavať, alebo prenajať mimo od domu. Lenže pre mňa je na nezaplatenie, ak mám po skončení práce o pol jednej ráno posteľ len na pár krokov od počítača,“ vysvetlil fotograf.
Ako sám hovorí, nepotrebuje svoje práce doma vystavovať na obdiv. Je zástancom prázdnych stien, bez fotografií. Zato nimi zaplavuje počas pracovnej horúčky takmer celý dom. „Svoje fotografie, makety a texty mám porozťahované po zemi, posteliach, ba zaberám aj postele svojich synov. Vždy v piatok večer, keď majú prísť, ich zrámujem a keď odídu, znova ich vytiahnem,“ zasmial sa. Ateliér je jeho najobľúbenejším kútom v dome, jeho svätyňa, do ktorej vstupuje vždy s bázňou a ostáva v nej osamelý. Ale nie úplne. Ateliér v podkroví ukrýva duch a vôňu fotografie, autorove myšlienky a spomienky na cesty. Tie vída v suveníroch – paličkách z Japonska alebo drobnej eifelovke. Ak potrebuje „vypnúť“, sadne za volant a cestuje. Hoci aj 600 kilometrov. Pri šoférovaní sa mu vyčistí myseľ a zavládne v nej pokoj a miesto pre ďalšie fotografie.