é, no malé priestory nám stačili, kým sme najmä my, deti, boli malé. Vtedy nám ešte bohato postačil iba rozkladací gauč, hoci spoločný. Koniec koncov, veď sme predsa žili bohatý detský deň a jeho podstatnú časť s kamarátmi pri zháňaní. Ak ma pamäť neklame, v podstate sme boli celá rodina spokojná, mali sme dobrých susedov, plný dvor veselých kamarátov. Vtedy sa aj v činžiakoch (paneláky prišli neskôr) žilo družne, priateľsky a v zhode. Každý sa s každým poznal bližšie, skoro ako na dedine. Vyrušenie do takýchto pohodových spoluobyvateľských vôd na jednom sídlisku vniesla jedného všedného dňa do rodiny naša maminka. Ona totiž nikdy netúžila ani tak veľmi po inom, hoci väčšom byte, či nebodaj po svojej vlastnej izbe. Jej dávnym snom z mladosti bol rodinný dom na okraji mesta. Keď sa jej podarilo presvedčiť o jeho stavbe nás a tatinka, o pár rôčkov sme sa sťahovali do nového domu na Podháj. To sme už s bráškom boli takí „veľkí“ - ja pätnásť, on o tri menej -, že sa veru nepatrilo naďalej rozkladať súrodenecký gauč na spanie.
Obaja s bratom sme v rodinnom dome „vyfasovali“ vlastnú detskú izbu. Pravda, zďaleka nie hneď a zaraz už aj kompletne zariadenú. Všetko prichádzalo postupne, podľa finančných možností našich rodičov a schopností vybaviť (i splácať!) rodinné pôžičky. A tak chvíľku trvalo, kým k „núdzovému“ matracu na zemi a na spanie v kúte malej, útulnej, pekne členitej dievčenskej izbičky, konečne pribudol jeden z naozaj mojich prvých vlastných „kusov“ nábytku - zelené hojdacie kreslo.
A hoci som sa už dávno pradávno z nášho domu po smrti oboch mojich rodičov presťahovala, rokmi vyblednuté, mierne rozsušené zelené kreslo tróni v mojej kuchyni dodnes. S obľubou sa v ňom túžia pohojdať nielen moji detskí návštevníci, ale aj odrastení kamaráti oboch pohlaví i rozličných vekových kategórií. Práve tak som so sebou do nového priestoru zobrala obľúbenú zelenú kvetinovú stenu až po povalu. Pôvodne rozčleňovala moju dávnu dievčenskú izbu na dva priestory. Dnes mi slúži ďalej, už ako kuchynská polica zavesená na stene: na odkladanie šálok, uloženie váz či koreninových kulinárskych doplnkov i kuchárskych kníh, ktoré sú mi poruke pri varení. Môj súčasný byt je iba jednoizbový, som v ňom však veľmi rada sama so sebou, ale tiež s rodinou a aj s mojimi početnými kamarátmi. A tak vari aj v ňom vládne pohoda prenesená z pôvodnej dievčenskej izby. Vznáša sa v ňom čosi ako duch génia loci z dievčenských liet. Atmosféra priestoru nad hlavou, v ktorom je dobre človeku samému, práve tak ako s ľuďmi, ktorých postretal na bohatej ceste zázračným životom.
