je inak zaujímavý, možno aj dramatický osud. Zhodou kamarátsko-priateľských okolností mi hneď dve takéto útle knižočky „pristáli“ v krátkom čase na písacom stole. Z rôznych osobných i kultúrno-spoločenských dôvodov, a to vo vzťahu k obsahu i „predmetu“, teda nositeľkám - nemôžem inak, ako sa podeliť s impresiou spomienok...
Pod intímne nežným titulom Kratučké objatia sú uložené spomienky na Želmíru Tarcalovú, pani učiteľku - veľkú pedagogickú i ľudskú osobnosť v živote celých generácií. Na útlych, asi šesťdesiatich stránkach zostavila zopár spomienok príbuzných, kolegov, študentov a známych jedna z jej vnučiek, Ivana Poláková. V Martine si túto vzácnu ženu dodnes a nezabudnuteľne na celý život pamätajú mnohé ročníky. Nás, jej voľakedajších, pradávno už „dospelých“ žiakov všetkých stupňov, cez stredoškolákov až po vysokoškolských študentov, by sa sama nedorátala.
Pri prvom zalistovaní vyplavia Kratučké objatia okamžite živé spomienky na pani profesorku aj v mojej mysli. Prvá sa objaví „názorná“ hodina slovenčiny. Sme v dávnej poschodovej triede, pozeráme na ňu síce z nadhľadu, určite však s rešpektom i láskou. Našou študentskou cháskou familiárne volaná Želka nám pred katedrou - ruka v ruke s jedným vyvolaným z „vyvolených“ - veľmi prakticky, ba „rukolapne“ demonštruje akúsi zhodu, väzbu, primkýnanie. Dôležitý, no pre nás nie celkom ľahko „stráviteľný“ gramatický hlavolam nás pani profesorka učila pochopiť veľmi originálne, a pritom jednoducho. Svojho partnera - vyvolaného študenta, doslova pred nami vodila za ruky - raz popod pazuchu, potom na „pánsku stolicu“, teda rukami nakríž, alebo iba tak voľne, ruku v ruke, jeden vedľa druhého. A tak nám zhoda aj
s väzbou, dokonca aj s nezvyčajným primkýnaním poľahky vhupli do hláv. A už sa odtiaľ len tak rýchlo nevytratili.
Teoreticky by som túto gramatickú partiu zo zvláštností nášho zložitého rodného jazyka vykladala dnes už iba ťažko. A ani zďaleka nie tak bravúrne, ako to dokázala - milo a so šarmom - pred dlhými desaťročiami práve len „naša“ Želka. Rozhodne však práve iba jej patrí (a jej podobným učiteľkám
s veľkým U) nehynúca zásluha. Na tom, že od školských liet až po dôchodok som slovenčinu ovládala prepytujem na jednotku. Nuž teda, vďaka ešte aj po mnohých desiatkach rokov, milá pani profesorka Želka Tarcalová. Za hodiny prežité s vami a so slovenčinou. To je to, čo ostáva navždy! Pripájam sa k zástupom tých, u ktorých máte stále miesto v srdci a v nezabudnuteľných spomienkach. Krásne sa zhmotňujú vďaka útlej spomienkovej knižočke na vás. Ožívajú v Kratučkých objatiach
s veľkým Človekom. (Pani profesorka Želmíra Tarcalová zomrela v marci 2005 v požehnanom veku 95 rokov.)
* * *
Sprostredkovane, no s priateľským venovaním sa mi dostala do rúk tiež drobná „tlačovina“ - knižočka nazvaná prosto Prvosienka - Detský spevácky zbor. Na podnet svojho otca, za podpory brata a príbuzných ju vlastným nákladom vydala obetavá učiteľka Alžbeta Kulavjaková. Urobila tak na pamiatku 33 rokov (1972 - 2005) strávených so spevákmi detského speváckeho zboru ako jeho vedúca osobnosť a dirigentka.
Betka, mladá, začínajúca učiteľka matematiky a hudobnej výchovy, založila zbor s deťmi na základnej škole na Východnej ulici v Martine. Keď sa škola pod vedením ústretového riaditeľa Jána Prostredného presťahovala do Jahodník, zbor a jeho dirigentka zmenili sídlo spoločne a zotrvali v ňom až do ukončenia jeho vyše tridsaťročnej bohatej a zmysluplnej tvorivej činnosti.
Najpodnetnejšie pre život sú osobné stretnutia, kamarátstva, príjemná a zmysluplná spolupráca. Možno by ma „biltenik“ zboru Prvosienka nepodnietil natoľko a hneď na prvý raz len svojou existenciou v rodine príležitostných tlačí. Priznávam, s tvorivými, talentovanými deťmi - speváčkami
v Prvosienke a ich večne zapálenou, zaujatou vedúcou Betkou Kulavjakovou som sa stretala síce iba sporadicky, ale vždy za zaujímavých okolností.
Keď martinská umelecká agentúra Ema organizovala v tvorivej spolupráci s hercami Slovenského komorného divadla v Martine hrané rozprávky v príťažlivom exteriéri Bojnického zámku, na jednom z nádvorí hravo a vtipne účinkovali aj Betkine spievajúce „deti“. Spievali tak príťažlivo a spontánne, že žali od každej z prechádzajúcich skupín návštevníkov naozaj zaslúžený potlesk na otvorenej scéne. Betkina Prvosienka tak navždy a pevne utkvela aj mne.
Iné z nekaždodenných stretnutí
s martinským Detským speváckym zborom Prvosienka môžu potvrdiť pravidelní návštevníci osobitých vianočných koncertov „na schodoch“ v Slovenskom národnom múzeu. Aj tam neúnavná a obetavá dirigentka doviedla svojich zverencov. Spolu s folkovou skupinou 2 až 3 sa postarali o cituplnú, dôverne umeleckú atmosféru pred najkrajšími sviatkami roka.
Pravda, vo svojej spomienkovej knižočke by autorka napočítala pamätihodných míľnikov oveľa viac i významnejších. Veď Prvosienka počas svojej existencie súťažila i víťazila, doma v okrese, ale aj v kraji a celoslovenských súradniciach, ba účinkovala aj za hranicami vlasti. Pravidelne sa v nej striedali generácie žiačok i žiakov. V pravidelne presných cykloch, ako odrastali školským laviciam a opúšťali i svoje spievanie v zbore. Za zmienku by iste stáli repertoár aj vystúpenia - pri každej školskej udalosti, aj tie príležitostné - v meste, pri rôznych kultúrnych podujatiach... Nechýbali by pekné vianočné koncerty, medzi deťmi určite obľúbené sústredenia a výlety, výmenné koncerty s družobnými detskými speváckymi zbormi... O letmo spomenutom a ešte mnohom ďalšom vypovedá precíznou rečou vo „svojej“ Prvosienke „jej“ Alžbeta Kulvajvaková. Nielen ako výborná a verná vedúca i dirigentka Prvosienky počas celého trvania zboru. Navyše tiež ako výborná kronikárka a pamätníčka všetkých udalostí detského speváckeho zboru
v Jahodníkoch.
V tlačovej Prvosienke sú zaznamenané všetky víťazstvá písmom i na pekných fotografiách. Na jej stránkach figurujú účinkovania v Slovenskej televízii, Markíze, autorka nezabudla na audiokazetu, „cédéčko“ či videoklip pre televíziu i vydavateľstvo EMA..., ba nechýbajú ani presné zoznamy všetkých členov Prvosienky počas celých tridsaťtri rokov tvorivej umeleckej existencie.
Pravdaže, spevácky zbor ani publikácia o ňom určite dieru do kultúrneho sveta u nás neurobia. No nikto však tiež neuprie, do koľkých mladých sŕdc cez spevavé hrdlá zasiala dirigentka (dnes už aj autorka) celoživotnú lásku, blízky vzťah - k spevu a uneniu vôbec.
