Muzika v starom Martine

é slávnosti. V užšej spoločnosti sa hrávalo na klavíri. V kníhkupectve u Gašparíkov bolo dostať noty s dielami aj od významných európskych skladateľov, ale všade inde hrávala kapela Pavla Čonku. Hrávali pri všetkých podujatiach v Martine, ba aj keď hasiči pochodovali mestom. Kapelu viedli dvaja výborní hudobníci – otec Pavol a neskoršie syn Eugen Čonka. Divadelné predstavenia a zábavy v Národnom dome, rôzne podujatia v meste, večery v hostinci u Pľuty, nič sa bez Čonkovcov nezaobišlo.
Pavol Čonka sa narodil 25. januára 1841 ako Paulus Neitus v Starej Haliči pri Lučenci otcovi Stephanovi Csonkovi a matke
Joanne Rátz. Pavol sa vyučil u svojho otca, dobrého hudobníka. Do Martina prišiel v roku 1861 a so svojím bratom Antonom založil prvú kapelu. Tu sa aj oženil s Františkou Čonkovou. Narodili sa im tri deti, z ktorých dve staršie zomreli a dospelého veku sa dožil len najmladší chlapček Eugen. Pavol Čonka chodieval po dedinách, zbieral ľudové piesne, ktoré so svojou kapelou potom naštudoval. Na dedinských svadbách si dali predspievať nejakú pieseň a hneď ju potom aj hrali. Neskoršie syn Eugen tieto piesne znotoval, a tak sa nestratili. Čonkovská kapela hrala slovenské piesne viackrát aj v Prahe, kde hudobníci oblečení v slovenských národných krojoch koncertovali napríklad aj pri príležitosti výstavy slovenských výšiviek v roku 1889. Lenže Pavol Čonka sa cítil najlepšie v Martine. Tu aj po ťažkej chorobe – rakovine úst 28. októbra 1913 - zomrel. Celé mesto si svojho „Pali báčiho“, ako ho všetci volali, ctilo a spolu s hudobníkmi z celého Slovenska ho odprevadili na poslednej ceste. Smútočný pochod mu na odpočinok na Národný cintorín v Martine zahralo až osemdesiat hudobníkov.
V čase, keď chorľavel, jeho kapelu viedol syn Eugen. Toho odmalička vychovávala stará matka, keďže matka mu zomrela, keď mal pol roka. I z neho vyrástol talentovaný muzikant. Učil sa u mnohých uznávaných hudobníkov. Keďže v Martine nebolo dosť miesta pre dvoch primášov, odišiel za chlebom do sveta. Koncertoval vo všetkých veľkých európskych mestách, vedel päť rečí a všade mal úspech. Keď sa v roku 1909 vrátil na návštevu do Martina, našiel otca veľmi ostareného a chorého. A tak po štrnástich rokoch blúdenia po svete ostal natrvalo doma. Aj to veľmi nakrátko. V roku 1912 vážne ochorel. Nepomohlo mu ani liečenie v cudzine, a tak 26. decembra 1916 ako 42-ročný umrel. Ostala po ňom manželka s tromi dcérkami. Nedožil sa lepšieho sveta, o ktorom sníval a ktorý hľadal celý život. Pochovaný je pri svojom otcovi.
Nech už hrali Čonkovci pri akýchkoľvek udalostiach, svadbách, kršteniach, národných slávnostiach, objednaných serenádach, vždy dobre obstáli a trafilo sa veru všeličo vážne i humorné. V jedno nedeľné ráno hudobne sprevádzali cvičný pochod martinských požiarnikov na lúku za mestom. Zástup viedol veliteľ, martinský advokát, výborný maliar a organizátor požiarneho hnutia po celom Slovensku Jozef Kohút. Bol drobnej postavy a práve preto si veľmi dal na sebe záležať. Pochodoval krásne vyfintený a „vycípkaný“. A ostatní členovia zboru, boli to aj tí najvýznamnejší Martinčania, veselo si z neho vystrelili, keď zašli bočnou uličkou a nechali ho samého pri muzike pochodovať mestom. Čonkovci pochopili vtip a neprestali hrať. Mesto sa dobre zasmialo.