Janka Cígera býva. Výtvarníci, herci, folkoví speváci, literáti a členovia literárneho klubu Mädokýš. Spájali sa viaceré formy umenia, začínajúca literatúra so skúsenejšou... Janko Cíger znova nesklamal. Úplne sa zhraškovieva. Nielenže zelenie (zatiaľ tričkom), ale na hlave mu narástol skutočný jankohraškovský historický klobúk.
Bolo že to úsmevov a smiechu od prvého vkročenia za bránu kláštorskej literárnej kúrie č. 190. Zaznieval zvuk gitár, dohadovali sa ilustrácie do zbierok poézie, rozoberali sa básne, ponúkali sa nové čísla literárnych časopisov Mädokýš a Žiarelka... Šikovné poetky, Bublinky, chystali čosi na prehryznutie. A pod obťarchanou slivkou začal rozvoniavať guľáš. Slnko nútilo vyzuť sa a tancovať. Hoci bola už jeseň, hrialo leto...
Poletavy však mali i duchovný rozmer. Jaško Herbrych, najmladšie, ešte len päťmesačné Mädokýšiatko, sa napriek strachu jeho mamičky i otecka dostal do rúk prezidenta klubu. A prezident sa zachvel. Tak to sa v Mädokýši ešte nestalo. Krst. Ale taký ozajstný, s človekom. Nekonalo sa ponáranie do vĺn Vríce, nedošlo na strašidelné rituály. Bol to krst v inotaji. Jaško v svojom a Mathej v svojom jazyku si vymenili názory na túto literárnu svätosť a pár kvapiek z pramenistej kláštorskej vody z fľaše – krstiteľnice s neodmysliteľnou nálepkou Jankovica - skončilo na Jaškovej hlave. Skoro sme ho však pokrstili na JAnka, HraŠKA. A od prítomných umeleckých sudičiek (často s bradami) dostal veľkú popísanú plachtu prianí a kresieb na cestu životom.
Po odchode dieťaťa zo scény kohút odkikiríkal tvorenie. Literárna dielňa musela priniesť nový rozmer do inšpirácie autorov. A keďže Letavy boli i o divadle a medzi nami boli herci, všetci literáti sa na nich zmenili a hrala sa pantomíma. Kohút odvedľa bol štartérom pre jednotlivé roly. Kto nehral, bol názvotvorcom. Trojslovne, poeticky, musel nazvať herecké výstupy. Korením sa pre nás stalo praskanie bránic, váľanie sa v kŕčoch a slzách. Všetko spôsobil smiech.
No boli sme tvoriví diváci, vzniklo skoro sto poetických názvov, nápadov pre ďalšie tvorenie... Diváci i herci sa menili späť na básnikov a s názvami svojich predstavení sa roztratili... Sklonené hlavy, polihovanie v tráve, úsmevy do fotoaparátu, plnenie si brušiek, brnkanie na gitare – i to boli polohy tvorenia poézie. A Lidka popri dielni maľovala obraz. Umenia bola plná záhrada. A určite sa z neho čosi dostalo i do sveta, lebo všetko sa odohrávalo len niekoľko centimetrov až metrov od Diery do sveta, ktorú sme nedávno vyhĺbili.
Umeniu však nebol koniec. Diela napísané na papier a len tak niekde zapotrošené, nemajú veľký význam. Začala ďalšia fáza našich umeleckých ambícií – recitácia. Mädokýš je moderný literárny klub a drží sa krok po kroku s pokrokovými technológiami. Všetko sa natáčalo. Bolo však treba svetlo. Povedz svetlo a Janko ho donesie. Recitovať v takom intímnom svetle, vo vôni dediny a s revom miešačky za chrbtom, niečo také čarovné sa môže udiať len na našej literárnej chalúpke.
Veruže to bola poézia pri miešačke. Básne väčšinou plné vtipu nedali oddýchnuť vysmiatemu telu a trápili nočný močový mechúr. A každý si samozrejme mohol vyskúšať svoj recitačný šarm. Miešačka nakoniec rezignovala. S koncom slov bol hotový i Lidkin obraz. V plynnom svetle žiaril do tmy a dopĺňal mágiu Poletáv.
Noc plynula i končila hudbou. Vlastné piesne pesničkárov či ostatné viac–menej známe SK-CZ hity zneli v koncertných šnúrach do svitania a obzvláštňovali sny. Ráno sme sa strácali na všetky strany. V chalúpke po nás ostal intelektuálny puch, smiech po premietaných vystúpeniach a kde–tu zachytená nota. Od toho dňa sa ochladilo a obloha sa zatiahla. Jeseň bude jesenná. Zjesenieva sa.