Piatok, 19. august, 2022 | Meniny má Lýdia

Neznámy ostrov za kláštornými múrmi

V súčasnosti na Slovensku venuje starostlivosti o deti veľkú pozornosť nielen štát, ale aj mnohé občianske združenia. Osirotené deti nájdeme nielen v detských domovoch, ale aj u pestúnov alebo adoptívnych rodičov. V minulosti sa o siroty starali najmä ci

rkvi. Mladšia generácia Turčanov azda ani nevie, že aj v Kláštore pod Znievom existoval sirotinec tridsať rokov.
Otvorili ho 19. októbra 1920, keď na Slovensko prišli na pozvanie cirkevného referenta Ministerstva školstva a osvety v Bratislave, bojnického prepošta Karola A. Medveckého Školské sestry de Notre Dame. Tento rád vznikol vo Francúzsku v 16. storočí odkiaľ sa šíril aj do iných európskych krajín a do Ameriky. Jeho zameraním bola výchova a vyučovanie detí. V Kláštore pod Znievom v roku 1920 začínalo prvých päť sestier a prevzalo výchovu a vyučovanie sirôt v triedach miestnej ľudovej školy. Sirotinec sídlil počas celých tridsiatich rokov v priestoroch starého premonštrátskeho (neskôr jezuitského) kláštora. Aby budova mohla slúžiť sirotám, museli ju opraviť, čo si vyžadovalo nemálo peňazí. O materiálne zabezpečenie sa staralo od roku 1924 až do konca roka 1941 kuratórium. Keď ho rozpustili, sirotinec prevzala Kongregácia Chudobných sestier, ktorá za spravovanie zodpovedala banskobystrickému biskupstvu rímskokatolíckej cirkvi. Z tohto obdobia sa zachoval ďakovný list biskupa lekárnikovi Milanovi Porubskému za sedemnásť rokov bezplatnej práce pokladníka.
Lepšie v sirotinci ako u gazdu
Ako si spomína Oskar. D., jeden z chovancov kláštorského sirotinca, v tom čase si bralo veľa chudobných sedliakov deti do rodinnej výchovy. Ako tútori dostávali od štátu nejaké peniaze za opateru a ak mali vlastné deti vo veku sirôt, zišlo sa im aj oblečenie. Siroty museli ťažko pracovať. Pásli dobytok a ovce, pílili a rúbali drevo, nosili vodu, z maštale vyvážali hnoj, na poli okopávali zemiaky... Ak sa dobytok, ktorý pásli, zatúlal na cudzí pozemok, bolo zle-nedobre. Kravy v horúčave strečkovali a ovce naopak dali hlavy dohromady a ani sa nepohli. Zúfalý paholok vedel, že ho čaká bitka a nikto sa ho nezastane. „Siroty pásli dobytok bez jedla aj celý deň. Naučili sa piť rosu a jesť všetko možné, čo rástlo v prírode. Hygiena bola pre ne neznámym pojmom. Gazdovia neradi posielali paholka do školy. Ja som mal každý rok na vysvedčení približne sedemdesiat ospravedlnených dní,“ dodal Oskar D.
Siroty trpeli rôznymi chorobami, najčastejšie prechladnutím močových ciest. Preto sa podľa spomienok dvoch chovancov niektorí chlapci a dievčatá v sirotinci pomočovali, čo sa neobišlo bez trestov a ponižovania.
V sirotinci boli najprv len deti od dvoch do štrnástich rokov. Ich opatrovanie hradili prevažne z naturálnych a peňažných príspevkov slovenských katolíkov. Dušou ústavu bol Karol A. Medvecký, ale pre sirotinec veľa urobil aj miestny kňaz Karol Kramár. V roku 1933 sa výchove a vyučovaniu viac ako dvoch stoviek detí a správe domácnosti venovalo 13 rádových sestier. Vyučovanie detí rozdelili na prvý až tretí ročník, potom deti chodili do obecnej školy. V auguste roku 1950 sirotinec zrušili, deti odviezli do Trnavy do domova a rádové sestry, učiteľky zo školskej služby dekrétmi Povereníctva školstva v Bratislave prepustili. O kláštorskom sirotinci sa veľa nevedelo. Sestričky boli skromné a nezvykli sa chváliť, rovnako ani obyvatelia mestečka. Sirotinec bol akýmsi neznámym ostrovom za múrmi kláštora.
V súčasnosti už žije iba niekoľko bývalých chovancov. Júlia Z. prišla do sirotinca v Kláštore pod Znievom ako dvanásťročná v máji 1946. Tomu predchádzali smutné udalosti. Jej rodičia museli po zmene hraníc odísť k príbuzným do Bernolákova, kde ich v jednej izbe žilo osem. So súhlasom rodičov išla s ďalšími dvoma staršími súrodencami do miestneho detského domova, odtiaľ do Horoviec, potom k sedliakovi do Prietrže, kde prežila vojnu. Po oslobodení ju na podnet učiteľa vzali do Kláštora pod Znievom, kde bývala až do zániku sirotinca. „Vychovávali ma dve sestričky. Staršia Leontína bola veľmi prísna. Neobľúbila som si ju. Často nás trestala, napríklad trstenicou, museli sme kľačať na polienku, najmä večer pri kachliach, v ktorých sa kúrilo drevom. Museli sme stáť v kúte, kým sme Leontínu neprosili o odpustenie, čo sme často zo vzdoru nechceli urobiť. Za trest sme museli čistiť záchody a čo bolo najhoršie, Leontína robila rozdiely medzi dievčatami. Jej pravým opakom bola sestrička Justína, ktorá bola od nej oveľa mladšia a mala aj pedagogické vzdelanie. Pomáhala slabším žiakom, učila sa s nimi a deti, ktorým nebolo treba pomáhať, iba vyskúšala. Veľmi sa radovala, keď sme v škole dostali dobré známky, za ktoré nás čakala od nej sladká odmena. Justína neznášala žalovanie a nerobila medzi deťmi žiadne rozdiely. Bola som veľmi šťastná, keď som s ňou a so sestričkou Vilmou nadviazala kontakty. Žiaľ, Justína zomrela v roku 2002 vo veku 83 rokov v Bratislave. So sestričkou Vilmou sa stretávam doteraz.“
Podľa Júliinho rozprávania medzi dievčatami v sirotinci neboli silné citové väzby. Žiarlili na seba, prevládala medzi nimi škodoradostnosť, žalovanie a závisť, niekedy aj kvôli väčšiemu kúsku chleba pri raňajkách. Priatelila sa so svojimi spolužiačkami a spolužiakmi z dediny. Do jednej triedy chodilo zo sirotinca najviac sedem detí. Tu boli dobré vzťahy. K spomienkam, ktoré jej utkveli najviac v pamäti, sú smutno-veselé príbehy.
„Keď som patrila v sirotinci k starším dievčatám, chodievali sme do práčovne žehliť chlapčenské košele. Každá z nás mala svoju úlohu. Sestrička Vilma bola veľmi prísna na skladanie a ukladanie košieľ, ani jedna z nich nesmela vyčnievať. Keď sa jej poskladanie košieľ páčilo, pochválila ma, ale ak nie, musela som ich žehliť a skladať znova. Nezabudnem ani na drhnutie podláh. Spálňa bola väčšia ako kino a každá z nás dostala svoj úsek a postupne sme sa posúvali od začiatku až po koniec miestnosti. Niektorým dievčatám robota nevoňala, zužovali si svoje úseky, a tak vydrhnutá dlážka, keď uschla, vyzerala ako zebra. Museli sme ju drhnúť znova. Niekedy to bolo aj tri razy za sebou. Samozrejme, svedomitým dievčatám sa to nepáčilo. Najkrajšie spomienky mám na sušenie sena vo Vrícku, kde sme sa hrávali na schovávačky v opustených domoch, alebo keď sme plákali bielizeň a chytali raky v rieke.“
Fyzicky namáhavejšie práce vykonávali v sirotinci sestričky so staršími chlapcami. Kuchynské práce robili dievčatá a s chlapcami sa striedali pri čistení zemiakov. Najťažšie a najnamáhavejšie bolo polievanie záhrady. Dažďová voda sa zhromažďovala vo veľkých betónových nádržiach, ale keď sa minula a nepršalo, nosili ju z Vríce. Nepríjemnou prácou bolo aj oberanie húseníc z kapusty. Malé deti pásli husi a staršie pomáhali pri kŕmení prasiat, zajacov, moriek a sliepok. Starší chlapci mali na starosti takmer všetku prácu pri chove kráv a koní. Na poliach a lúkach pracovali spoločne so sestričkami. Museli zvládnuť všetko od kosenia sena až po mlátenie obilia. „Obdivovala som sestričky.V mníšskom habite dokázali kosiť aj vo veľkej horúčave napriek tomu, že to bolo veľmi namáhavé a nepohodlné,“ spomína si Júlia na časy, ktoré prežila v sirotinci.
V lete siroty zbierali maliny, z ktorých varili sirup a lekvár, lipový kvet, v jeseni šušky na podkurovanie, pre lesnú správu zbierali semená zo stromov a bukvice a peniaze im odkladali. Súčasťou sirotinca boli maštale, chlievy na chov prasiat, kuríny, šopa, senník, skleník, zeleninová záhrada, ovocný sad a park s cestičkami a lavičkami. Patrili k nemu polia, pasienky a kus lesa. Všetko to slúžilo na obživu rehoľných sestier a sirôt.
Myš pod habitom
„Modli sa a pracuj. Touto zásadou sa riadili rehoľné sestričky a učili ju aj nás,“ rozpamätúva sa Oskar. „Na modlitbách sa schádzali niekoľkokrát denne. Prvý raz o piatej hodine ráno a posledný raz neskoro večer. Okrem toho sa ticho modlili aj pri práci. Modlitba bola pre ne všetkým. Niektoré dni v roku sme sa modlili veľa aj my. Až dvadsaťosemkrát denne. Medzi nami a rehoľnými sestrami bol veľký odstup. Oslovovali sme ich milá sestrička. Pre nás to bola duchovná osoba. Habit im zakrýval celé telo okrem tváre a rúk po zápästie. Žili sme s nimi, ale nikdy sme im nevideli vlasy. Niektoré mladšie siroty si mysleli, že majú perie. Nohy im kryli čierne pančuchy. Nikdy nezdvihli habit, aj ak im oblečenie zmáčal dážď. Naopak, každá situácia bola dobrá na sebazaprenie. Nikdy sme žiadnu sestričku nevideli jesť. Nemali peniaze, na nič sa nesťažovali, chorobu považovali za Božie dopustenie a spytovali si svedomie. Smiali sa veľmi zdržanlivo a málo, aby nevycerili zuby. Naša vychovávateľka sa občas rozkričala. Potom ihneď ušla do kostola modliť sa. Keď sa vrátila, museli ju previnilci odprosiť. „Nech vám pán Boh odpustí,“ povedala a bolo zas dobre. Samozrejme, snažili sme sa odhaliť ich tajomstvá. Kúpali sa v práčovni a na dverách bola kľúčová dierka. Sem–tam niekto z chlapcov hovoril o postavách v pare. So sestričkou sme oberali jablká. Mladá krásavica vyšla na strom, ale nikto z nás sa neodvážil zodvihnúť hlavu. Raz sa ale stalo, že jej po nohe vybehla pod habit myš. Držala ju pod ním. Odvahu nabral Števo, strčil ruku pod habit, myš rozpučil a hodil o zem. Tŕpli sme, čo z toho bude. Nebolo z toho nič. Števo bol hrdinom. Pred spánkom sme sa zhromaždili v jedálni. Sestrička Vilma organizovala čiernu hodinku. Sedeli sme v kruhu pri sviečke a rozprávali sme sa. Témami boli životopisy svätých, rôzne poučné príhody podobné kázaniam z kostola a s hrôzou sme si vypočuli rozprávania o pekle. Ich hlavným zmyslom bolo, aby sme nezaspali s hriechom v duši, lebo ráno sa už nemusíme zobudiť. Starší chlapci rozprávali strašidelné príbehy, aby sa mladší báli. Potom sme išli spať a sestrička jednému z nás dovolila porozprávať rozprávku na dobrú noc. Ona sa išla ešte modliť,“ spomína si na sirotinec Oskar.
Večne hladní
Spomínaný Števo prišiel do sirotinca ako osemročný v roku 1940 a prežil v ňom sedem rokov. Stretol sa tu s mladšou sestrou Martou, o ktorej dovtedy nič nevedel. Veľmi si obľúbil sestru Vilmu, ktorú doteraz navštevuje. Napriek prísnemu režimu v sirotinci a namáhavej práci, má na rehoľné sestričky príjemné spomienky. „V súčasnosti veľa nezamestnaných ľudí čaká na podporu a nikto ich nezorganizuje, aby pracovali na poli a prilepšili si,“ povedal na základe svojich životných skúseností Štefan.
Siroty sa naučili na skromnú stravu i oblečenie. Úrodu, ktorú pozbierali, skladovali vo veľkých pivniciach, kapustu tlačili niekedy aj štyria chlapci naraz do veľkých kadí. Zemiaky a kapustu mali na obed každý deň, ale mäso iba v nedeľu. „ Ak chceš s nami hrať futbal, tak mi daj mäso,“ aj takto si niektorí chlapci prilepšili. Keď rozdali nedeľný obed popod stôl putovali krížom - krážom kúsky mäsa a vybavovali sa nahromadené dlhy z celého týždňa. Vyskytli sa aj krádeže jedla. „Ondro chodil do kurína kradnúť vajíčka. Sliepky boli za mrežami a sestra Bernardetta krádeže len tušila. Až raz sa Ondro zacvikol medzi mrežami v nočnej košeli v miernom mraze. Našli ho po troch hodinách skrehnutého od zimy. Prežil to šťastne, ani neochorel. Jaro a Jožo sa
v noci tajne dostali do sakristie kostola. Objavili oblátky a zjedli ich. Bola to svätokrádež, ktorá sa prezradila a hriešnici sa museli spovedať verejne pred všetkými. „Išli sme sa do kostola modliť, našli sme oblátky a tak sme ich zgágorili,“ priznal sa Jožo. Ako sme prežili čas rastu s nedostatkom jedla? Sestričky nás učili, že obžerstvo je hriech a sebazaprenie a skromnosť sú bohumilé vlastnosti. Zo spoločnej misy sme mali brať najmenšie jablká. Nuž, tučný nebol nikto z nás. Obľúbené boli práce, pri ktorých sa dalo čosi zjesť. Napríklad čistenie zemiakov a zber ovocia a v prírode mimo kláštora sme si nemuseli dávať pozor na jazyk. Naše šaty šili v slepeckom ústave v Levoči. Spolužiaci boli v pánskych oblekoch a dievčatá z mesta nám našu chudobu dávali najavo. Tam sa začínali komplexy detí zo sirotinca. Medzi nami nevznikali priateľstvá. Za tie roky nevznikol ani jediný raz blízky vzťah medzi chlapcom a dievčaťom, lebo by sa stali terčom posmechu. Cítili sme, že sirotinec nie je našou budúcnosťou. Chceli sme naň zabudnúť a nikdy sa doň nevrátiť. Preto ani snaha Štefana zorganizovať stretnutie bývalých chovancov nemalo šancu na úspech. Môj osud určila sestrička predstavená Domocilla Rybanská. „Zakrátko sa nás život rozdelí, ale ty máš talent, musíš chodiť do školy. Študuj hocičo a čo najdlhšie,“ povedala mi. Táto rada ma viedla, keď som sa neraz ocitol na ulici sám a bez peňazí,“ dodal Oskar.
Sestričky z Kláštora pod Znievom po roku 1950 pracovali v továrňach, neskôr sa starali o mentálne retardované deti a opustených ľudí. Až
v roku 1968 sa vrátili na Slovensko.

SkryťVypnúť reklamu


Najčítanejšie na My Turiec

Inzercia - Tlačové správy

  1. Pixel Federation nikdy nezarobil ako cez pandémiu
  2. Veterány sú symbolom Kuby. Hemingway ich vlastnil sedem
  3. Hyundai štartuje na Slovensku unikátny Hyundai Plogging Run
  4. Mobilná bezpečnosť sa stále podceňuje. Všetko však máte v rukách
  5. Radi si veci vyrábate sami? Tento nový časopis je pre vás
  6. Zdravotná poisťovňa zostala prekvapená. Zaplatila už 30 mil. eur
  7. Auto bez čakania? VW T-Cross môžete mať hneď a aj so zľavou
  8. Domčeky trulli mali byť dočasným bývaním v snahe neplatiť dane
  1. Majstrovstvá Slovenska v hode telefónom sa uskutočnia v sobotu
  2. Veterány sú symbolom Kuby. Hemingway ich vlastnil sedem
  3. Hyundai štartuje na Slovensku unikátny Hyundai Plogging Run
  4. Shell myslí na slovenské komunity
  5. Mobilná bezpečnosť sa stále podceňuje. Všetko však máte v rukách
  6. Čakáte bábätko? Union má preň nachystané veľké množstvo výhod
  7. Agrokomplex 2022
  8. 365.bank si naďalej upevňuje svoju pozíciu plnoformátovej banky
  1. Zdravotná poisťovňa zostala prekvapená. Zaplatila už 30 mil. eur 39 437
  2. Domčeky trulli mali byť dočasným bývaním v snahe neplatiť dane 15 638
  3. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku 10 887
  4. Pixel Federation nikdy nezarobil ako cez pandémiu 7 072
  5. Radi si veci vyrábate sami? Tento nový časopis je pre vás 5 057
  6. Nie som superman, ale viem, že Prešov má na to byť supermestom. 4 239
  7. Hyundai štartuje na Slovensku unikátny Hyundai Plogging Run 3 894
  8. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky 3 036

Blogy SME

  1. Peter Biščo: Smer sa trasie strachom, Hlas žobre, Jankovská plače a ostatní sa modlia všemocnému § 363.
  2. Štefan Vidlár: Málí sa mi, málí
  3. Štefan Vidlár: Je suis fan
  4. Ján Šeďo: Heger navrhuje o.i. aj tresty za osobné útoky, tvrdí SaS.
  5. Miroslav Makyta: Svet podľa Fica a Matoviča
  6. Jana Júdová: Príbeh zúfalého pacienta, muža, ktorý sadil stromy
  7. Marián Kozák: Výlet do Bratislavy a Viedne v roku 2015
  8. Nina Erneker: Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí
  1. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave 9 554
  2. Peter Gregor: Cena slobody sa vždy počíta iba v stratených ľudských životoch. 7 115
  3. Milan Pilip: Čaká nás rozvrat spoločnosti ak nezasiahneme proti konšpirátorom 6 816
  4. Tereza Krajčová: Severné Poľsko: Očarujúci Gdansk, piesočné pláže Sopotu a moderná Gdyňa 4 474
  5. Pavel Macko: Máme ľutovať podnikateľa Hambálka alebo vojnové obete jeho kumpánov? 4 200
  6. Ján Valchár: Ubjegáj, zájčik, ubjegáj! 4 019
  7. Roman Kebísek: Jánošík prepadával ľudí na cestách vyše roka. Od jesene 1711 do zimy 1712/3 3 984
  8. Marián Viskupič: Rozvrat verejných financií alebo grécka cesta Igora Matoviča 3 532
  1. Jiří Ščobák: Fungujú sankcie proti Rusku? Nečaká krach aj nás?
  2. Monika Nagyova: Moja babka zažila kvôli podvodníkom trýznivé minúty, ktoré by neželala nikomu.
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 45. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 3/3 - Návrat do civilizácie, 1914
  4. Jiří Ščobák: Kde dnes môžeme ušetriť? Znížiť spotrebu a náklady?
  5. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Ružinovská televízia - pod kontrolou politikov
  6. Jiří Ščobák: Proč bychom si měli zapamatovat jméno Anna Chadimová? Co nám po ní zůstalo?
  7. Jiří Ščobák: Krásne a zaujímavé historické poistné zmluvy: Existovala aj čisto slovenská poisťovňa? A čo bola „zmluva odvážna“?
  8. Monika Nagyova: O žene, ktorá milovala rúško
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Cez víkend bude na futbalových štadiónoch opäť živo.

V sobotu je na programe derby v Blatnici, cez víkend už začína aj druhá trieda.


2 h
Boľševník obrovský môže dorastať až do výšky štyroch metrov.

Odstraňovanie prikazuje zákon, za nedodržanie povinnosti hrozia sankcie.


9 h

Nezávislý kandidát na poslanca v Martine za mestskú časť Stred štartuje kampaň pod názvom „Dobrá mestská politika“.


11 h
Príprava na novú sezónu sa prehupla do ďalšej fázy.

Hokejisti musia aktuálne zvládať aj dvojfázové tréningy.


18. aug

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Väčšina nezvestných sa skrýva, pretože je na nich vydaný príkaz na zatknutie.


16. aug

Jeden muž zmizol pred 24 rokmi s hotovosťou 665-tisíc korún, na piatich Kysučanov je vydaný európsky zatykač.


18. aug

Obvineného predviedli z hygienických dôvodov v overale.


11 h

Ochorenie môže mať vážne a trvalé následky.


18. aug

Blogy SME

  1. Peter Biščo: Smer sa trasie strachom, Hlas žobre, Jankovská plače a ostatní sa modlia všemocnému § 363.
  2. Štefan Vidlár: Málí sa mi, málí
  3. Štefan Vidlár: Je suis fan
  4. Ján Šeďo: Heger navrhuje o.i. aj tresty za osobné útoky, tvrdí SaS.
  5. Miroslav Makyta: Svet podľa Fica a Matoviča
  6. Jana Júdová: Príbeh zúfalého pacienta, muža, ktorý sadil stromy
  7. Marián Kozák: Výlet do Bratislavy a Viedne v roku 2015
  8. Nina Erneker: Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí
  1. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave 9 554
  2. Peter Gregor: Cena slobody sa vždy počíta iba v stratených ľudských životoch. 7 115
  3. Milan Pilip: Čaká nás rozvrat spoločnosti ak nezasiahneme proti konšpirátorom 6 816
  4. Tereza Krajčová: Severné Poľsko: Očarujúci Gdansk, piesočné pláže Sopotu a moderná Gdyňa 4 474
  5. Pavel Macko: Máme ľutovať podnikateľa Hambálka alebo vojnové obete jeho kumpánov? 4 200
  6. Ján Valchár: Ubjegáj, zájčik, ubjegáj! 4 019
  7. Roman Kebísek: Jánošík prepadával ľudí na cestách vyše roka. Od jesene 1711 do zimy 1712/3 3 984
  8. Marián Viskupič: Rozvrat verejných financií alebo grécka cesta Igora Matoviča 3 532
  1. Jiří Ščobák: Fungujú sankcie proti Rusku? Nečaká krach aj nás?
  2. Monika Nagyova: Moja babka zažila kvôli podvodníkom trýznivé minúty, ktoré by neželala nikomu.
  3. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 45. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 3/3 - Návrat do civilizácie, 1914
  4. Jiří Ščobák: Kde dnes môžeme ušetriť? Znížiť spotrebu a náklady?
  5. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Ružinovská televízia - pod kontrolou politikov
  6. Jiří Ščobák: Proč bychom si měli zapamatovat jméno Anna Chadimová? Co nám po ní zůstalo?
  7. Jiří Ščobák: Krásne a zaujímavé historické poistné zmluvy: Existovala aj čisto slovenská poisťovňa? A čo bola „zmluva odvážna“?
  8. Monika Nagyova: O žene, ktorá milovala rúško

Už ste čítali?