Pondelok, 26. október, 2020 | Meniny má DemeterKrížovkyKrížovky
NA SIROTINEC V KLÁŠTORE POD ZNIEVOM SI UŽ PAMÄTÁ IBA NIEKOĽKO ŽIJÚCICH BÝVALÝCH CHOVANCOV A REHOĽNÝCH SESTIER

Neznámy ostrov za kláštornými múrmi

V súčasnosti na Slovensku venuje starostlivosti o deti veľkú pozornosť nielen štát, ale aj mnohé občianske združenia. Osirotené deti nájdeme nielen v detských domovoch, ale aj u pestúnov alebo adoptívnych rodičov. V minulosti sa o siroty starali najmä ci

rkvi. Mladšia generácia Turčanov azda ani nevie, že aj v Kláštore pod Znievom existoval sirotinec tridsať rokov.
Otvorili ho 19. októbra 1920, keď na Slovensko prišli na pozvanie cirkevného referenta Ministerstva školstva a osvety v Bratislave, bojnického prepošta Karola A. Medveckého Školské sestry de Notre Dame. Tento rád vznikol vo Francúzsku v 16. storočí odkiaľ sa šíril aj do iných európskych krajín a do Ameriky. Jeho zameraním bola výchova a vyučovanie detí. V Kláštore pod Znievom v roku 1920 začínalo prvých päť sestier a prevzalo výchovu a vyučovanie sirôt v triedach miestnej ľudovej školy. Sirotinec sídlil počas celých tridsiatich rokov v priestoroch starého premonštrátskeho (neskôr jezuitského) kláštora. Aby budova mohla slúžiť sirotám, museli ju opraviť, čo si vyžadovalo nemálo peňazí. O materiálne zabezpečenie sa staralo od roku 1924 až do konca roka 1941 kuratórium. Keď ho rozpustili, sirotinec prevzala Kongregácia Chudobných sestier, ktorá za spravovanie zodpovedala banskobystrickému biskupstvu rímskokatolíckej cirkvi. Z tohto obdobia sa zachoval ďakovný list biskupa lekárnikovi Milanovi Porubskému za sedemnásť rokov bezplatnej práce pokladníka.
Lepšie v sirotinci ako u gazdu
Ako si spomína Oskar. D., jeden z chovancov kláštorského sirotinca, v tom čase si bralo veľa chudobných sedliakov deti do rodinnej výchovy. Ako tútori dostávali od štátu nejaké peniaze za opateru a ak mali vlastné deti vo veku sirôt, zišlo sa im aj oblečenie. Siroty museli ťažko pracovať. Pásli dobytok a ovce, pílili a rúbali drevo, nosili vodu, z maštale vyvážali hnoj, na poli okopávali zemiaky... Ak sa dobytok, ktorý pásli, zatúlal na cudzí pozemok, bolo zle-nedobre. Kravy v horúčave strečkovali a ovce naopak dali hlavy dohromady a ani sa nepohli. Zúfalý paholok vedel, že ho čaká bitka a nikto sa ho nezastane. „Siroty pásli dobytok bez jedla aj celý deň. Naučili sa piť rosu a jesť všetko možné, čo rástlo v prírode. Hygiena bola pre ne neznámym pojmom. Gazdovia neradi posielali paholka do školy. Ja som mal každý rok na vysvedčení približne sedemdesiat ospravedlnených dní,“ dodal Oskar D.
Siroty trpeli rôznymi chorobami, najčastejšie prechladnutím močových ciest. Preto sa podľa spomienok dvoch chovancov niektorí chlapci a dievčatá v sirotinci pomočovali, čo sa neobišlo bez trestov a ponižovania.
V sirotinci boli najprv len deti od dvoch do štrnástich rokov. Ich opatrovanie hradili prevažne z naturálnych a peňažných príspevkov slovenských katolíkov. Dušou ústavu bol Karol A. Medvecký, ale pre sirotinec veľa urobil aj miestny kňaz Karol Kramár. V roku 1933 sa výchove a vyučovaniu viac ako dvoch stoviek detí a správe domácnosti venovalo 13 rádových sestier. Vyučovanie detí rozdelili na prvý až tretí ročník, potom deti chodili do obecnej školy. V auguste roku 1950 sirotinec zrušili, deti odviezli do Trnavy do domova a rádové sestry, učiteľky zo školskej služby dekrétmi Povereníctva školstva v Bratislave prepustili. O kláštorskom sirotinci sa veľa nevedelo. Sestričky boli skromné a nezvykli sa chváliť, rovnako ani obyvatelia mestečka. Sirotinec bol akýmsi neznámym ostrovom za múrmi kláštora.
V súčasnosti už žije iba niekoľko bývalých chovancov. Júlia Z. prišla do sirotinca v Kláštore pod Znievom ako dvanásťročná v máji 1946. Tomu predchádzali smutné udalosti. Jej rodičia museli po zmene hraníc odísť k príbuzným do Bernolákova, kde ich v jednej izbe žilo osem. So súhlasom rodičov išla s ďalšími dvoma staršími súrodencami do miestneho detského domova, odtiaľ do Horoviec, potom k sedliakovi do Prietrže, kde prežila vojnu. Po oslobodení ju na podnet učiteľa vzali do Kláštora pod Znievom, kde bývala až do zániku sirotinca. „Vychovávali ma dve sestričky. Staršia Leontína bola veľmi prísna. Neobľúbila som si ju. Často nás trestala, napríklad trstenicou, museli sme kľačať na polienku, najmä večer pri kachliach, v ktorých sa kúrilo drevom. Museli sme stáť v kúte, kým sme Leontínu neprosili o odpustenie, čo sme často zo vzdoru nechceli urobiť. Za trest sme museli čistiť záchody a čo bolo najhoršie, Leontína robila rozdiely medzi dievčatami. Jej pravým opakom bola sestrička Justína, ktorá bola od nej oveľa mladšia a mala aj pedagogické vzdelanie. Pomáhala slabším žiakom, učila sa s nimi a deti, ktorým nebolo treba pomáhať, iba vyskúšala. Veľmi sa radovala, keď sme v škole dostali dobré známky, za ktoré nás čakala od nej sladká odmena. Justína neznášala žalovanie a nerobila medzi deťmi žiadne rozdiely. Bola som veľmi šťastná, keď som s ňou a so sestričkou Vilmou nadviazala kontakty. Žiaľ, Justína zomrela v roku 2002 vo veku 83 rokov v Bratislave. So sestričkou Vilmou sa stretávam doteraz.“
Podľa Júliinho rozprávania medzi dievčatami v sirotinci neboli silné citové väzby. Žiarlili na seba, prevládala medzi nimi škodoradostnosť, žalovanie a závisť, niekedy aj kvôli väčšiemu kúsku chleba pri raňajkách. Priatelila sa so svojimi spolužiačkami a spolužiakmi z dediny. Do jednej triedy chodilo zo sirotinca najviac sedem detí. Tu boli dobré vzťahy. K spomienkam, ktoré jej utkveli najviac v pamäti, sú smutno-veselé príbehy.
„Keď som patrila v sirotinci k starším dievčatám, chodievali sme do práčovne žehliť chlapčenské košele. Každá z nás mala svoju úlohu. Sestrička Vilma bola veľmi prísna na skladanie a ukladanie košieľ, ani jedna z nich nesmela vyčnievať. Keď sa jej poskladanie košieľ páčilo, pochválila ma, ale ak nie, musela som ich žehliť a skladať znova. Nezabudnem ani na drhnutie podláh. Spálňa bola väčšia ako kino a každá z nás dostala svoj úsek a postupne sme sa posúvali od začiatku až po koniec miestnosti. Niektorým dievčatám robota nevoňala, zužovali si svoje úseky, a tak vydrhnutá dlážka, keď uschla, vyzerala ako zebra. Museli sme ju drhnúť znova. Niekedy to bolo aj tri razy za sebou. Samozrejme, svedomitým dievčatám sa to nepáčilo. Najkrajšie spomienky mám na sušenie sena vo Vrícku, kde sme sa hrávali na schovávačky v opustených domoch, alebo keď sme plákali bielizeň a chytali raky v rieke.“
Fyzicky namáhavejšie práce vykonávali v sirotinci sestričky so staršími chlapcami. Kuchynské práce robili dievčatá a s chlapcami sa striedali pri čistení zemiakov. Najťažšie a najnamáhavejšie bolo polievanie záhrady. Dažďová voda sa zhromažďovala vo veľkých betónových nádržiach, ale keď sa minula a nepršalo, nosili ju z Vríce. Nepríjemnou prácou bolo aj oberanie húseníc z kapusty. Malé deti pásli husi a staršie pomáhali pri kŕmení prasiat, zajacov, moriek a sliepok. Starší chlapci mali na starosti takmer všetku prácu pri chove kráv a koní. Na poliach a lúkach pracovali spoločne so sestričkami. Museli zvládnuť všetko od kosenia sena až po mlátenie obilia. „Obdivovala som sestričky.V mníšskom habite dokázali kosiť aj vo veľkej horúčave napriek tomu, že to bolo veľmi namáhavé a nepohodlné,“ spomína si Júlia na časy, ktoré prežila v sirotinci.
V lete siroty zbierali maliny, z ktorých varili sirup a lekvár, lipový kvet, v jeseni šušky na podkurovanie, pre lesnú správu zbierali semená zo stromov a bukvice a peniaze im odkladali. Súčasťou sirotinca boli maštale, chlievy na chov prasiat, kuríny, šopa, senník, skleník, zeleninová záhrada, ovocný sad a park s cestičkami a lavičkami. Patrili k nemu polia, pasienky a kus lesa. Všetko to slúžilo na obživu rehoľných sestier a sirôt.
Myš pod habitom
„Modli sa a pracuj. Touto zásadou sa riadili rehoľné sestričky a učili ju aj nás,“ rozpamätúva sa Oskar. „Na modlitbách sa schádzali niekoľkokrát denne. Prvý raz o piatej hodine ráno a posledný raz neskoro večer. Okrem toho sa ticho modlili aj pri práci. Modlitba bola pre ne všetkým. Niektoré dni v roku sme sa modlili veľa aj my. Až dvadsaťosemkrát denne. Medzi nami a rehoľnými sestrami bol veľký odstup. Oslovovali sme ich milá sestrička. Pre nás to bola duchovná osoba. Habit im zakrýval celé telo okrem tváre a rúk po zápästie. Žili sme s nimi, ale nikdy sme im nevideli vlasy. Niektoré mladšie siroty si mysleli, že majú perie. Nohy im kryli čierne pančuchy. Nikdy nezdvihli habit, aj ak im oblečenie zmáčal dážď. Naopak, každá situácia bola dobrá na sebazaprenie. Nikdy sme žiadnu sestričku nevideli jesť. Nemali peniaze, na nič sa nesťažovali, chorobu považovali za Božie dopustenie a spytovali si svedomie. Smiali sa veľmi zdržanlivo a málo, aby nevycerili zuby. Naša vychovávateľka sa občas rozkričala. Potom ihneď ušla do kostola modliť sa. Keď sa vrátila, museli ju previnilci odprosiť. „Nech vám pán Boh odpustí,“ povedala a bolo zas dobre. Samozrejme, snažili sme sa odhaliť ich tajomstvá. Kúpali sa v práčovni a na dverách bola kľúčová dierka. Sem–tam niekto z chlapcov hovoril o postavách v pare. So sestričkou sme oberali jablká. Mladá krásavica vyšla na strom, ale nikto z nás sa neodvážil zodvihnúť hlavu. Raz sa ale stalo, že jej po nohe vybehla pod habit myš. Držala ju pod ním. Odvahu nabral Števo, strčil ruku pod habit, myš rozpučil a hodil o zem. Tŕpli sme, čo z toho bude. Nebolo z toho nič. Števo bol hrdinom. Pred spánkom sme sa zhromaždili v jedálni. Sestrička Vilma organizovala čiernu hodinku. Sedeli sme v kruhu pri sviečke a rozprávali sme sa. Témami boli životopisy svätých, rôzne poučné príhody podobné kázaniam z kostola a s hrôzou sme si vypočuli rozprávania o pekle. Ich hlavným zmyslom bolo, aby sme nezaspali s hriechom v duši, lebo ráno sa už nemusíme zobudiť. Starší chlapci rozprávali strašidelné príbehy, aby sa mladší báli. Potom sme išli spať a sestrička jednému z nás dovolila porozprávať rozprávku na dobrú noc. Ona sa išla ešte modliť,“ spomína si na sirotinec Oskar.
Večne hladní
Spomínaný Števo prišiel do sirotinca ako osemročný v roku 1940 a prežil v ňom sedem rokov. Stretol sa tu s mladšou sestrou Martou, o ktorej dovtedy nič nevedel. Veľmi si obľúbil sestru Vilmu, ktorú doteraz navštevuje. Napriek prísnemu režimu v sirotinci a namáhavej práci, má na rehoľné sestričky príjemné spomienky. „V súčasnosti veľa nezamestnaných ľudí čaká na podporu a nikto ich nezorganizuje, aby pracovali na poli a prilepšili si,“ povedal na základe svojich životných skúseností Štefan.
Siroty sa naučili na skromnú stravu i oblečenie. Úrodu, ktorú pozbierali, skladovali vo veľkých pivniciach, kapustu tlačili niekedy aj štyria chlapci naraz do veľkých kadí. Zemiaky a kapustu mali na obed každý deň, ale mäso iba v nedeľu. „ Ak chceš s nami hrať futbal, tak mi daj mäso,“ aj takto si niektorí chlapci prilepšili. Keď rozdali nedeľný obed popod stôl putovali krížom - krážom kúsky mäsa a vybavovali sa nahromadené dlhy z celého týždňa. Vyskytli sa aj krádeže jedla. „Ondro chodil do kurína kradnúť vajíčka. Sliepky boli za mrežami a sestra Bernardetta krádeže len tušila. Až raz sa Ondro zacvikol medzi mrežami v nočnej košeli v miernom mraze. Našli ho po troch hodinách skrehnutého od zimy. Prežil to šťastne, ani neochorel. Jaro a Jožo sa
v noci tajne dostali do sakristie kostola. Objavili oblátky a zjedli ich. Bola to svätokrádež, ktorá sa prezradila a hriešnici sa museli spovedať verejne pred všetkými. „Išli sme sa do kostola modliť, našli sme oblátky a tak sme ich zgágorili,“ priznal sa Jožo. Ako sme prežili čas rastu s nedostatkom jedla? Sestričky nás učili, že obžerstvo je hriech a sebazaprenie a skromnosť sú bohumilé vlastnosti. Zo spoločnej misy sme mali brať najmenšie jablká. Nuž, tučný nebol nikto z nás. Obľúbené boli práce, pri ktorých sa dalo čosi zjesť. Napríklad čistenie zemiakov a zber ovocia a v prírode mimo kláštora sme si nemuseli dávať pozor na jazyk. Naše šaty šili v slepeckom ústave v Levoči. Spolužiaci boli v pánskych oblekoch a dievčatá z mesta nám našu chudobu dávali najavo. Tam sa začínali komplexy detí zo sirotinca. Medzi nami nevznikali priateľstvá. Za tie roky nevznikol ani jediný raz blízky vzťah medzi chlapcom a dievčaťom, lebo by sa stali terčom posmechu. Cítili sme, že sirotinec nie je našou budúcnosťou. Chceli sme naň zabudnúť a nikdy sa doň nevrátiť. Preto ani snaha Štefana zorganizovať stretnutie bývalých chovancov nemalo šancu na úspech. Môj osud určila sestrička predstavená Domocilla Rybanská. „Zakrátko sa nás život rozdelí, ale ty máš talent, musíš chodiť do školy. Študuj hocičo a čo najdlhšie,“ povedala mi. Táto rada ma viedla, keď som sa neraz ocitol na ulici sám a bez peňazí,“ dodal Oskar.
Sestričky z Kláštora pod Znievom po roku 1950 pracovali v továrňach, neskôr sa starali o mentálne retardované deti a opustených ľudí. Až
v roku 1968 sa vrátili na Slovensko.

Skryť Vypnúť reklamu


Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Fresh Market má novú predajňu Sanagro. Takto to tam vyzerá
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  3. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  4. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  8. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  2. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  3. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  4. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  5. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  6. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  7. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  8. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  9. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  10. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  1. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 20 025
  2. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 14 926
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 14 273
  4. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 12 934
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 674
  6. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 12 005
  7. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 466
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 437
  9. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 682
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 406
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Primár pľúcnej kliniky sa infikoval od kolegu. Dúfa, že sa bude môcť čím skôr vrátiť do práce.

Pri strete auta so zverou dochádza aj k zraneniam posádky

Dopravné nehody s lesnou zverou sú prakticky zriedkavé. Keď k nim ale dôjde, neskončí sa to len usmrtením zvieraťa a zničením auta, ale dochádza aj k zraneniam posádky.

Zničené BMW po nedávnej zrážke s jeleňom.

Sahajdovi nový tartan šťastie nepriniesol

Ostrý pretekársky krst nového atletického štadióna dopadol veľmi dobre. Menili sa na ňom slovenské historické tabuľky v behu na 10 000 metrov.

Tibor Sahajda.

Lekár z martinského infekčného: Koronavírus je zákerný, ubližuje slabším

S Martinom Babušíkom, lekárom Infekčnej kliniky a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice Martin, sme sa rozprávali o chorobe, ktorá hýbe celým Slovenskom. Koronavírus podľa neho mnohí ustoja aj bez príznakov, no pre nemálo ľudí má aj fatálne následky. A na tých musíme myslieť.

 Martin Babušík, vedúci lekár na jednotke intenzívnej starostlivosti 
Kliniky infektológie a cestovnej medicíny v Univerzitnej nemocnici Martin.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Už ste čítali?