Tento rok je ňou II. budova Matice slovenskej (MS), ktorá sa po okrúhlych 80 rokoch dožila svojej prvej generálnej opravy – zvonka i zvnútra. Aj jej múry uchovávajú množstvo historických udalostí, faktov a príbehov, ktoré vrátia Maticu medzi Martinčanov do prítomnosti. Lebo jej celková existencia je poznačená zabúdaním, ktoré by nám naši predkovia za žiadnu cenu neodpustili.
Matica znamená spájať sa
Dnes je pre súčasnú generáciu názov Matica slovenská často iba pojmom z učebníc. Kedysi však znamenal niečo posvätné, lebo naši predkovia si ju vymodlili. Glorifikovali si ju ako prvý prejav oslobodenia od maďarskej nadvlády, krok k vlastnej národnej identite. Len cez ňu sa cítili Slovákmi. Jej vznik a každoročné (augustové) slávnosti sprevádzali záchvevy radosti, ľudia spontánne zapĺňali ulice v Martine a oslavovali existenciu inštitúcie, ktorá ich držala pokope...
Prvýkrát názov Matica spomína Pavol Jozef Šafárik v roku 1827 v liste mošovskému rodákovi Jánovi Kollárovi: „Premýšľam o Matici slovenskej. Ako to vidíte?“ V tom čase pôsobil v Srbsku, ktoré si v roku 1826 zriadilo ako prvý slovanský národ svoju kultúrnu ustanovizeň. Prepožičal si od nich aj jej názov – Matica, pretože vystihovala svoje poslanie - zlúčiť, spájať. Presne to Slováci potrebovali – spojiť svoj národ do silného zväzku a odolávať nepriazni maďarskej vlády. Základom mala byť kultúrna ustanovizeň, lebo každý národ stojí a rozvíja sa práve na kultúre. Spojiť sa takto slovenskému ľudu povolil cisár František Jozef na základe memorandových požiadaviek a o jej založení sa začalo hovoriť na zhromaždení až v auguste v roku 1863, v roku tisíceho výročia príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu.
Národ sa naozaj spojil. Z vlastných vreciek sa poskladal na výstavbu prvého celonárodného kultúrneho spolku, ktorý suploval neexistujúcu akadémiu vied (zriadila vedecké odbory), položil základy slovenského knihovníctva a múzejníctva (v r. 1870 bolo otvorené v Martine prvé slovenské múzeum), vydával literárne diela i učebnice. MS mala byť od začiatku inštitúciou, ktorá medzi Slovákmi nepozná rozdiely a zjednocuje ich. Na znak tejto myšlienky sa jej prvým predsedom stal katolícky biskup Štefan Moyses a prvým podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Sídlom veľkého daru Slovákom sa stal Turčiansky sv. Martin, hoci s jeho menom sa chceli spájať viaceré mestá. Otázka umiestnenia MS vyvolala medzi mestami súkromný zápas. Celkom vážne sa napríklad pôvodne rozmýšľalo o Brezne, slobodnom kráľovskom meste, v ktorom žilo množstvo národne uvedomelej inteligencie. Keď túto možnosť dočasný výbor zamietol, ihneď sa ohlásil ďalší kandidát - dedina Vrbický Hušták (Liptovský Mikuláš). Napokon padlo rozhodnutie na mestečko Martin, v ktorom odznelo aj Memorandum národa slovenského. Jedným z jeho bodov bolo aj založenie Matice a v tomto meste sa už dávnejšia zgrupovala slovenská inteligencia, ktorá hýbala národom. Tak prečo nie Martin?
Oživená MS bez sídelnej budovy
Maďarskej vláde sa prejavy slobody slovenského národa nepáčili a o dvanásť rokov
(v roku 1875) neskôr MS násilne a protiprávne zatvorila. Minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár v roku 1919 obnovil jej činnosť a dal slovenskému národu dôvod na oslavy. Oživenie bolo celonárodnou kultúrnopolitickou udalosťou. Zakladajúce valné zhromaždenie otvorilo bohoslužby v oboch martinských kostoloch, do ulíc s veľkým entuziazmom a volaním Matici na slávu vyšlo 6 tisíc ľudí, Pavol Orzságh Hviezdoslav predniesol báseň, napísanú na túto príležitosť, rečnili politickí predstavitelia a vymenovali za jej správcu Jozefa Škultétyho a za tajomníka Štefana Krčméryho.
Ľud sa tešil, že MS bude znova fungovať, no jej predstavitelia si lámali hlavu nad otázkou: kde? Historickú budovu zabrali štátne úrady s poštou a miesto pre MS s rozšírenou pôsobnosťou v nej neostalo. Jediným možným východiskom bolo vystavať novú, oveľa väčšiu budovu. Základný kameň položili jej predstavitelia v roku 1924 na prázdne priestranstvo neďaleko prvej budovy. Podľa neskoršieho návrhu zo 40. rokov mala zapadať do obrovského kultúrneho komplexu stojaceho na Memorandovom námestí. Ohraničovať ho mali obe budovy MS, tlačiarenská budova, nové obytné domy patriace Matici, vo vnútri námestia mal byť evanjelický kostol s farou, prvým gymnáziom a novou základnou školou (ZŠ Mudroňova). Predstavy architektov sa takmer vyplnili, avšak voľné priestranstvo námestia je oklieštené a rozdrobené oploteniami.
Architektonický návrh novej budovy vypracoval Ján Palkovič, ktorý práve dokončoval v Martine dve budovy – hotel Slovan a Advokátsku komoru (dnes CVČ Kamarát) naproti nemu. Konkurz na realizáciu stavby vyhral staviteľ Stanislav Zachar, rodák z Valče, ktorého otec Ján, valčiansky mlynár a tesár, viedol stavbu prvej budovy MS! Stanislav Zachar bol v tom čase uznávaným staviteľom. Na nohy postavil vyhorený Kláštor pod Znievom, Vrútočanom vystaval rad železničiarskych a robotníckych domov, oba kostoly a synagógu. Za svoj život postavil viac ako 50 kostolov, za čo mu mu pápež Pius XI. udelil v roku 1928 vyznamenanie Rytier rádu sv. Silvestra pápeža, ktoré dostáva iba obmedzený počet osôb.
Hronského modernizácia
Stanislav Zachar postavil novú budovu MS za dva roky a v roku 1926 ju v rámci augustových slávností za prítomnosti prezidenta Tomáša G. Masaryka odovzdal matičiarom. Pre mesto a celú krajinu to bol ďalší dôvod k radosti a oslavám. Dvor i dlhú ulicu pred budovou zaplnil dav rozradostených Martinčanov i Slovákov, aký si našinec v spojitosti s MS dnes už ani nevie predstaviť. Pred budovou postavili sochu Svetozára Hurbana Vajanského od Františka Úprku, ktorá dnes stojí na nádvorí prvej budovy. Architektonicky vraj k novej budove nepatrila, o čom rozhorčene napísal aj Martin Kukučín po návšteve Martina v liste z roku 1927: „Hanbil som sa sám pred sebou, že už odbor Matice a či odbor umelcov mohol odobriť také niečo. Hurban je nahý, chudý, starý, kostrbatý ako lazár, cez plece má prehodenú plachtičku, lopatka mu trčí spod nej i chudé rebrá. Sedí nachýlený a drží ruku ako žobrák, pod ním holé dieťa a drží sa za akúsi trávu rukami.“ Sochu Vajanského vymenila v šesťdesiatych rokoch súčasná trojmetrová deva ako symbol MS. Jej predstavitelia nevhodné zobrazenie baťka vytušili a rozhodli sa tento malý nedostatok napraviť. Pri storočnici MS vypísali konkurz na návrh novej sochy a návrhy predstavili širokej verejnosti na výstave. Súťaž vyhral Ján Kulich, no pošuškávalo sa, že jasným favoritom bol Fraňo Štefunko.
V druhej budove MS sa udiali všetky udalosti viažuce sa k obdobiu od 1926 do 1963. Počas vojny sa na čas stala sídlom povstaleckého rozhlasu, no neskôr bolo rozhlasové zariadenie prevezené do Banskej Bystrice. Odišli tam aj mnohí matičiari a pripojili sa k povstalcom. Tí, ktorí tak neurobili, boli po vojne prenasledovaní a nútení odísť do exilu. Medzi nimi aj vtedajší správca Jozef Cíger Hronský. Hronský zmenil MS na modernú ustanovizeň, od roku 1933 najprv ako tajomník a vo vojnových rokoch ako správca. Inšpiroval sa v Amerike a priniesol domov vzory technického pokroku. MS si vďaka nemu vybudovala hospodársky základ na svoju činnosť – veľké vydavateľstvo, zasielateľskú službu kníh pre slovenské knižnice i do zahraničia, divadelné dielne, šatnicu a dokonca aj modernú tlačiareň, dnešnú Neografiu, ktorej je MS doposiaľ rozhodujúcim akcionárom. Za Hronského éry však tlačila okrem kníh a časopisov aj bankovky.
Hronský už dávnejšie rozmýšľal nad výstavbou tretej budovy. Jeho myšlienka sa však už po jeho odchode do exilu – Argentíny stala nevyhnutnosťou. V roku 1954 MS poštátnili a zmenili na knihovedný ústav a národnú knižnicu. Rozmohla sa zbierkotvorná činnosť, pribúdali rukopisy, časopisy, knihy a s nimi ubúdalo miesta. Pri storočnici MS v roku 1963 postavili na Hostihore základný kameň novej budovy, do ktorej sa v roku 1975 presťahovali všetky pracoviská. V deväťdesiatych rokoch sa však MS a Slovenská národná knižnica (SNK) prestali vnímať ako jeden celok a rozdelili sa. Budova na Hostihore ostala knižnici a všetky pracoviská okrem požičovne kostýmov sa vrátili do budovy pri Memorandovom námestí. Prvá historická budova slúži ako Slovenské národné literárne múzeum.
Prezidentov škandál na matinej pôde
Budova pri Memorandovom námestí hostila niekoľko významných osobností. Jeden z nich však nemilo vytŕča. V roku 1967 pri oslavách storočnice martinského gymnázia prišiel do Martina vtedajší prezident Antonín Novotný. Uvítali ho i v MS, kde ho za zavretými dverami hostil správca Juraj Paška a dovolil si otvorene hovoriť aj o všetkých požiadavkách. Vyjadril sa predovšetkým o starostlivosti MS o zahraničných Slovákov a získavaní krajanskej tlače, ktorú síce krajania posielajú, ale v Prahe ju zadržiavajú a ničia. Novotného toto obvinenie pobúrilo a bez rozlúčky a zápisu do pamätnej knihy MS opustil budovu. Odmietol aj dar – faksimile dokumentov o Slovensku a jeho kultúre, a keď mu ho v balíku matičiari poslali opätovne poštou, vrátil im ho neotvorený. Svojím správaním spôsobil škandál, ktorý sa dostal aj v čase politického uvoľňovania do médií. Konanie československého prezidenta ostro kritizovali aj českí občania a slovenskí mu písali otvorené listy: „Vašu nohu, ktorá vstúpila na tieto nám posvätné miesta, považujeme za cudziu a nepriateľskú, Vaše chovanie za brutálne, bezcitné a ponižujúce,“ znelo od zamestnancov bratislavských Vodných zdrojov. Aj táto urážka prinútila Antonína Novotného začiatkom roku 1968 abdikovať.
Kde ušiel z Martina, zistil po niekoľkých rokoch súčasný správca MS Miroslav Bielik. Počas prechádzky po Gaderskej doline sa zastavil na chate, v ktorej našiel pamätnú knihu s Novotného podpisom. Dátum presne sedel s dňom incidentu v MS. Prezidentovi vtedy vybrali na ubytovanie tri hotely, no keďže trpel stihomanom, ušiel z Martina na najmenej nebezpečné miesto – chatu. V obave o svoj život prehliadol celú izbu a hľadal všetky možné náznaky na atentát. Keďže sa rozhodol pre poľovnícku chatu, naďabil na staré pušky, ktoré rozhodli o prezidentovi kratučkom pobyte v Gaderskej doline. Vystrašený opustil hory Blatnice a utekal hľadať bezpečie inde.
Opravy v osemdesiatke
Tento rok si pripomíname presne 80 rokov odvtedy, čo Stanislav Zachar budovu odovzdal. Krásnu, novučičkú, oslavovanú. K narodeninám táto stará dáma dostáva nový šat. Jej starecký vnútrajšok i vonkajšok mladne. Po osemdesiatich rokoch prvýkrát podlieha generálnej rekonštrukcii. Prvá a druhá etapa opráv sa skončila po štyroch rokoch teraz v októbri. MS dostala modernejšie vybavenie - napríklad kúrenie. Keďže Jozef Škultéty bol tvrdý konzervatívec, nástojil na kachliach. V kancelárii, v ktorej sedel, sa doteraz nachádzajú zelené vysoké kachle. Historické obdobie známych správcov pripomína Hronského nábytok. Zvyšné zariadenie pochádza z neskorších čias. Hoci postupne došlo k malým zmenám v kúrení, generálna oprava a výmena sa robí až teraz. Na budove sa stihla opraviť strecha, vymeniť nové okná a obnoviť fasáda - zatiaľ však len z východnej a južnej strany. Ostatné dve zmenia výzor budúci rok. Pri rekonštrukciách sa počíta aj s okolím budovy – parkom, chodníkmi, lavičkami. Možno nový vzhľad prinavráti Matici predošlý lesk. Aspoň navonok...
Miroslava Dírerová