cú čosi v meste alebo obci zmeniť, priniesť nejaké novinky, slúžiť občanom a zlepšiť medziľudské vzťahy. Ľudia v mestách a obciach to od volených zástupcov miestnej samosprávy očakávajú a žiadajú. Je to pochopiteľné, veď starostovia a poslanci sú platení z daní nás všetkých. A čím viac od nich ľudia žiadajú, tým lepšie. Veď správny lokálpatriotizmus sa prejavuje tak, že nám záleží na tom, aby obec alebo mestská časť, v ktorej žijeme, bola miestom, kde radi bývame, lebo tu nájdeme svoj pokoj a štandard služieb podľa našich predstáv. Pritom nie je podstatné, či na richtárskej stoličke sedí môj bratranec, švagor alebo kamarát, ale v prvom rade by to mal byť človek, ktorý pozná potreby spoluobčanov, má reálne vízie rozvoja obce alebo mesta, kde žije a je schopný dosiahnuť ich.
Samozrejme, menšie obce majú nižšie rozpočty a ich starostovia majú podľa zákona nárok na menej peňazí ako ich kolegovia v mestách. Starostovský plat v obci, ktorá má približne štyristo až päťsto obyvateľov, je lákavý, najmä pri súčasnej nezamestnanosti na turčianskom vidieku. Oveľa horšie je to v najmenších turčianskych obciach. Starostovia v nich obyčajne nepracujú na plný úväzok. Riešiť problémy obyvateľov, viesť administratívnu prácu, pripravovať projekty, rôzne podujatia, študovať zákony týkajúce sa samosprávy a popritom chodiť do ďalšieho zamestnania, nie je žiadnou slasťou. Preto sa nečudujeme, že vo viacerých menších turčianskych obciach nie je o funkciu starostu a poslaneckú prácu záujem. Odmena nie je adekvátna množstvu práce.
Po roku 1989 sa niektoré mestá a obce rozhodli osamostatniť. Rozhodujúcu úlohu pritom hral lokálpatriotizmus. Ich obyvatelia mali pocit, že sami budú hospodáriť lepšie ako v spojení s väčšou obcou. S pribúdajúcimi kompetenciami obcí, ale pribúdajú aj povinnosti obecných úradov. Preto pred niekoľkými rokmi vznikali spoločné obecné úrady. Domnievame sa, že ekonomické podmienky fungovania niektorých menších obcí vytvoria predpoklad pre opätovné pripojenie sa k väčším susedom. Samozrejme, o tom musia rozhodnúť ich obyvatelia v referende.
Isté je, že ekonomicky výhodnejšie je platiť spoločného starostu a poslanca či poslancov za miestnu časť z jednej kasy ako viacerých richtárov a minimálny počet poslancov. Dôležité je, aby obyvatelia viacerých spojených obcí dokázali ťahať za jeden koniec povrazu. A to ide, stačí chcieť a povzniesť sa nad malichernosti. Príklad na takúto spoluprácu máme. Aj v súčasných turčianskych mestských parlamentoch poslanci jednotlivých mestských častí musia brať do úvahy nielen potreby obyvateľov svojich, ale aj ostatných obvodov v meste. Obrazne povedané, vyberanie hrozienok z koláča, to už nie je lokálpatriotizmus, ale egoizmus. Aj to bol jeden z dôvodov emancipačných snáh niektorých miest a obcí. V súčasnosti je integrácia európskym trendom. Existujú na ňu ekonomické a spoločenské dôvody, ktoré v mnohých prípadoch platia aj pre mestá a obce. Spájanie sa obcí preto nie je návratom k socialistickým strediskovým obciam, pretože sa nedeje nariadením zhora, ale na základe potrieb a vôle obyvateľov.