Trampoty s okuliarmi
Naša pani šéfka niekedy trávi čas hľadaním svojich okuliarov. Lenže nemá trampoty len pri ich pátraní. Keď nedávno robila rozhovor s bývalou redaktorkou NŽT a autorkou knihy Rozdané ostáva Zuzkou Bukovskou, v zápale rozhovoru siahla po okuliaroch pred sebou a nasadila ich na oči. Nezdali sa jej čisté, a tak ich v rýchlosti prebehla spodným dielom trička. Vložila ich na nos, no stále cez ne nevidela. Zašmátrala po vreckovke a preleštila ich. Ani vtedy nebola spokojná. Zuzku aj naďalej videla zahmlene. A tak si dala námahu a vylovila z tašky puzdro aj s „jelenicou“ a poriadne ňou vydrhla špinavé sklíčka jej druhých očí. Pre Zuzku to bol veľmi zábavný pohľad – veď jej bývalá nadriadená starostlivo utierala omylom jej okuliare.
Skleróza na postupe
U nášho najstaršieho kolegu sa uprostred mesiaca objavila skleróza na postupe. Začal totiž intenzívne hľadať stravné lístky. Keď ich nenašiel ani doma, začal sa rozpamätávať, či ich už vôbec dostal, alebo nie. Hoci sa intenzívne zamýšľal, nevedel si spomenúť. Keď ich už začal oželievať, večer si spomenul, že by mu mohli pomôcť rozpamätať sa kolegyne. Večerný telefonát s jednou z nich ho ešte viac uviedol do pomykova, lebo tá potvrdila, že už má nové stravné lístky. A tak mu nezostávalo nič iné, len zavolať tej v tomto prípade najkompetentnejšej kolegyni – Marianne.. Keď mu povedala, že jeho stravné lístky sú ešte stále v jej trezore, odpadol mu kameň zo srdca. Ale ktovie či mohol spokojnejšie zaspávať, lebo dozvedel sa síce, že stravné lístky nestratil, ale zároveň aj to, že skleróza je na postupe.
Čaká nás beseda
Minulý týždeň nás v redakcii navštívili dve mladé dievčatá z Turčianskeho Ďura, ktoré chcú spolu s niektorými „dospelákmi“ vo svojej obci vydávať časopis pre deti. Zaujímali sa o našu prácu, o každodenný život v redakcii. Pýtali sa nás na to, ako sa noviny tvoria, odkiaľ berieme témy a nápady na články. Rozprávať bolo o čom, žiaľ času v tej chvíli veľa nebolo. A tak vznikla myšlienka, že sa ešte stretneme. Na besede v Turčianskom Ďure.
Zabudol tašku
V redakcii máme viacerých sklerotikov, ktorí si v redakcii, alebo pri práci mimo nej zabúdajú kľúče, peňaženky. Braňo si v Belej zabudol celú tašku a zistil to až v reakcii odkiaľ o chvíľu odchádzal na železničnú stanicu a odtiaľ cestoval domov do Turčianskych Teplíc. Peňaženku s dokladmi mal, našťastie, v taške s fotoaparátom. Braňovu tašku našla kolegyňa Monika v kultúrnom dome v Belej ešte ten istý večer presne na tom istom mieste, kde ju položil.(jk,md,rk,bg)