Priznávam – občas patrím medzi tých s heslom: „Ja sám!“
Priznávam – nie vždy som sa z toho poučila...
Na druhej strane však priznávam, že niektoré činnosti radšej zverím
do rúk odborníkom.
Priznávam – nie vždy to vyjde...
Priznávam – nie vždy som sa z toho poučila...
Tak napríklad také sťahovanie a prerábanie bytu...
Už pokazená brúska na parkety a tmel, lepiaci sa všade a na všetko, mali byť výstrahou, že sa čosi deje. Neboli. Ani len tá opadávajúca a praskajúca maľovka nedosiahla svoje: moja tvrdohlavosť a zaťatosť chcela bývať stoj čo stoj.
Vlastne, ono, to nezačalo ani tými parketami a ani maľovaním. Začalo to príbehom o tom
Ako som kupovala pohovku
Nohy som si mohla zodrať, kým som našla tú pravú – akurátnu veľkosťou, farbou, funkciami i cenou. Sľúbili mi ju doviezť o tri týždne, dali potvrdenie, kontakt – a tak ma veľmi netrápilo, keď predajňu o týždeň zrušili.
Nebudem naťahovať – pohovku naozaj priviezli. Malo to malý háčik – úplne inú. Veľkosťou, farbou, funkciami a možno i cenou. A mne sa vôbec nepáčila a nehodila, aj keď vraj, podľa slov predajcu, je oveľa kvalitnejšia ako tá moja. To mi bolo v tej chvíli fuk: chcem tú svoju!
O pár dní som ju mala doma. No, doma: pred domom na nej sedeli skrúšene traja chlapi. Vraj sa im podarilo roztrhnúť poťah a teraz nevedia čo s tým. Ja som to pri pohľade na dieročku na takmer neviditeľnom mieste vedela okamžite. Reklamácie som sa obávala, veď čo ak by mi nabudúce priviezli zas niečo úplne iné, a tak som zvolila – zľavu, a veru nie nízku. Súhlas bol okamžitý...
Už o týždeň som však rozprávala úplne o niečom inom:
Ako som menila okná
Nový pohľad na svet a ešte s dvadsaťpercentnou zľavou ma zlákal okamžite. Dohoda bola rýchla, majiteľ príjemný a ústretový. Jeho remeselnícka skupina pomalá, uhundraná a neochotná. Neochotná najmä robiť. A premýšľať. Staré okná ráno vybrali. A vybrali sa aj oni – na obed. Po návrate sa zhodli na tom, že už je neskoro začínať novú robotu, že to nechajú na druhý deň. Byt na prvom poschodí, dve diery namiesto okien: možno pre niekoho lákavá predstava, pre mňa absolútne nie.
Dodnes ľutujem, že to, čo nasledovalo potom, nesledovali tvorcovia legendárneho seriálu A je to!. Pat a Mat sa mohli všeličomu priučiť: ako vložiť okno do rámu a pritom poškriabať a takmer zlomiť parapet, ako odlepiť ochrannú fóliu ešte pred murárskymi prácami, ako... Zlatým klincom bolo zháňanie rebríka – aby okno upravili z vonkajšej strany. Ktovie, či na úpravu okien na takom šiestom poschodí pozývajú požiarnikov...
Ako som podľahla davovej psychóze
Aj medzi remeselníkmi fungujú psychológovia: prídu na sídlisko, pár ľuďom čosi urobia a čakajú. Čakajú na reakciu typického Slováka: môj sused to má, musím to mať aj ja. A remeselník má o robotu na dva mesiace postarané.
Podľahla som aj ja. Teda, podľahla som naliehaniu starej mamy, s ktorou som bývala – vchodové dvere však nový náter naozaj potrebovali. Čo som ja vôbec nepotrebovala, bol šok, ktorý som zažila nasledujúci deň po návrate z práce – vchodové dvere rozložené na stole v kuchyni a jemný prach z brúsenia rozložený úplne všade, na záclonách, na chladničke, na mikrovlnke, na liekoch, aj na bezmocne hľadiacej starej mame: „Keď on si nedal povedať...“
Už ani neviem, ako sa chlap aj s dverami dostal pred dom. Matne si pamätám na jeho rozpačitý komentár kamarátovi, ktorý mu prišiel pomôcť: „ Pani sa nepáči, že som v kuchyni... veď sa vôbec nepráši!“
Uf. A to som ešte nevedela, čo ma čaká pri prestavbe jadra... ale to je na samostatný príbeh. Aj to, ako sa dá 7 m2 dlažby robiť štyri dni. S úsmevom. Nie mojím, samozrejme...
Priznávam – občas patrím medzi tých s heslom: „Ja sám!“
Priznávam – nie vždy som sa z toho poučila...
Zuzana Herbrychová