i, neposlušní, nedisciplinovaní členovia strany i bezpartajní.
Pri štúdiu Obecných kroník v obciach na Považí som našiel iné Poučenie. Jeho autorom je panský fiškál. V Lednici v roku 1758 boli na panstve vzbury, otvorené prejavy neposlušnosti, odporu a vzdoru. Dobre platený advokát pri Panskej súdnej stolici predniesol takúto obžalobnú reč: ...keď aj teraz pripustíme súhlas, že by rebeli v Lednici mali dostatočnú príčinu rebelovať a búriť sa proti svojej vrchnosti, predsa nemajú právo vzbúriť sa a chovať sa nepriateľsky ani pre najspravodlivejšiu vec, pretože sa zaviazali a prisahali svojmu pánovi vernosť a poslušnosť. Poddaní sú preto viazaní a povinní zostať verní, poslušní a podriadení až na smrť svojej Bohom dosadenej vrchnosti, pretože vrchnosť je čo iného, ak nie výtvor Boha a zástupca a ochranca a strážca zákona a poriadku, správca verejného majetku, pastier svojho ľudu, svetlo a oko krajiny, stĺp a opora obecných vecí. Kde možno vidieť a zažiť, že by nerozumné zvieratá želali si protiviť sa svojmu kráľovi – levovi, alebo ho roztrhať? Neprikazuje božský zákon, že sa má vrchnosť uznávať, poslúchať a ctiť ako božské ustanovenie? „Každý nech je poddaný vrchnosti, ktorá nad ním vládne...“ píše apoštol Pavol.
Ovca má rada svojho pastiera, pes je verný svojmu pánovi, kôň poslúcha svojho jazdca a mravec zomiera za svojho kráľa... to im neprikazuje a nerozkazuje boží zákon, ale príroda.
Tyranská vrchnosť je bič boží, ktorým On ľud bičuje a šľahá ho za jeho priestupky a hriechy. Tak ako neprislúcha dieťaťu neposlušnému vrhať sa proti palici trestajúceho otca a túto polámať, práve tak sa nepatrí ani usporiadaným mešťanom a poddaným brániť sa proti palici a božiemu biču, proti vrchnosti povstať, rebelovať, alebo ju prenasledovať... Im prislúcha prijímať, trpieť a znášať aj tyranskú vrchnosť ako verné a poslušné deti so všetkou trpezlivosťou a podriadenosťou; pritom však prosiť Boha, aby milostivo vštepil vrchnosti mierneho panského ducha. Veď prečo sa majú rozumní, ale pritom hriešni ľudia búriť, protiviť a silou napádať našu Bohom dosadenú vrchnosť, v rozpore s Bohom, božím poriadkom, v rozpore so svedomím a právom... Toto všetko Všemohúci raz pomstí a potrestá. Nikde v dejinách sa nedočítame a nenájdeme prípad, že by zostala rebélia a vzbura poddaných proti svojej vôli nepotrestaná...
Beztrestnosť týchto by bola príkladom, a iní poddaní by boli proti zemepánom a ich zástupcom povzbudení...
Je nebezpečné uvoľňovať disciplínu poddaných!
Dajme si veci do súvislostí: keby nebolo vzbury poddaných, neboli by súdy nad nimi. Keby neboli v 60. rokoch v bývalej ČSSR vzbúrenci proti neostalinizmu, mohlo zostať všetko po starom a socializmus by pod vedením strany vyústil do „beztriednej spoločnosti žijúcej v blahobyte a v spokojnosti“. Keby nebolo vzbúrencov a nespokojných v dnešných demokraciách v Európe, ona a my s ňou postupujeme nezadržateľne rýchlejšie do spoločnosti žijúcej v blahobyte a spokojnosti. POUČENIE z čias neskorého feudalizmu by malo visieť ako výstraha na každom úrade, v každej škole. Ak nám to odkazujú fiškáli už dobrých 300 rokov, tak to asi bude overená pravda. Alebo aj nie, keď ju treba znova zakaždým priklincovať.
(ALEX)
