h od svojho vzniku. Na scéne profesionálneho divadla na Slovensku sa objavuje po prvý raz práve u nás - v Martine. Hru zo svojrázneho sveta špičkových manažérov uvádza umelecký tvorivý tím domácich i hosťujúcich divadelníkov. Dramaturgia Top Dogs (v kongeniálnom preklade Romana Olekšáka) je spoločným dielom dvojice dramaturgov Monika Michnová – Dano Majling, ruka v ruke s hosťujúcim režisérom Michalom Vajdičkom. Scénografiu pripravil šéf výpravy divadla Jozef Ciller, kostýmy Jana Hurtigová, na hudbe sa podieľali Peter Mankovecký a Kamil Mikulčík. No a svojich originálnych osem špičkových top manažérov sugestívne a osobito kreujú na scéne Štúdia SKD Ľubomíra Krkošková, Lucia Jašková, Michal Gazdík, Martin Horňák, František Výrostko, Andrej Hrnčiar, Milo Kráľ a Marek Geišberg. Michal Vajdička má okrem režijného rukopisu s premiérou Top Dogs na martinskom tvorivom konte tiež svetelný dizajn.
No a k mladému režisérovi Vajdičkovi smeruje tiež zopár zvedavých otázok, vzápätí po verejnej generálke. To je ten správny čas, keď už všetci tvorcovia na scéne i za ňou, na každom dôležitom poste, no pochopiteľne predovšetkým herci, konečne zažívajú onen napäto očakávaný, vytúžený prvý kontakt s reakciami publika. Koniec koncov, ku komu inému ako k divákovi - zaiste po vyčerpávajúcom skúšaní hry – predsa všetko to úsilie na divadelnom javisku smeruje?
Vaše meno predsa len nie je na martinskom javisku celkom v premiére. Hral sa tu Opustený západ vo vašej réžii, titul prevzatý z VŠMU Bratislava. Boli ste sa naň v Martine pozrieť? Ako sa vám pozdával – na javisku repertoárového divadla v porovnaní s pôvodne akademickou pôdou?
S touto inscenáciou sme hosťovali na viacerých javiskách, dosť sme s ňou kočovali po svete. Opustený západ mal premiéru dokonca vo Francúzsku, v Nancy. Zúčastnili sme sa s ním na mnohých divadelných festivaloch. Na Setkání Brno sme dostali cenu diváka, čo je najvyššie ocenenie tohto festivalu. Naposledy sme súťažili na medzinárodnom festivale vysokoškolských divadiel Akademia Istropolitana 2005, odkiaľ sme si odniesli cenu za najlepší herecký výkon, takže do Martina sme prišli už dostatočne ostrieľaní. Mám pocit, že javiskový priestor martinského Štúdia sedel Opustenému západu najlepšie. Škoda, že sa tu napriek tomu hral iba päťkrát. Osudové pre život inscenácie v Martine bolo neprijatie hry súborom martinského divadla. Nič im ale nevyčítam, veď počas obnovenej premiéry v Martine odišiel pobúrený z predstavenia aj ich silný sponzor. Hra ho doslova urazila, a tak bolo predstavenie
z programu martinského divadla stiahnuté. Cítili sme tunajšie prostredie ako také poetické, akoby Martin aj publikum žili v akejsi selanke. Na rozdiel od sveta, ale aj Bratislavy – otvorenú hrubosť a krutosť hry - považovala martinská spoločnosť za niečo nové, šokujúce, na čo diváci, ani tunajšie spoločenské kruhy neboli pripravené. Pravda je však taká, že práve publikum prijalo hru veľmi dobre.
Ako to chodí u mladého režiséra s hosťovaním? Dostanete od divadla ponuku na konkrétny titul, alebo môžete ponúknuť svoj tip? Je v tom pri práci na javisku rozdiel?
Top Dogs je prvá hra, ktorú som si nepriniesol sám, ale bola mi ponúknutá dramaturgiou divadla. Mojím osobným talizmanom je priateľ Dano Majling, dramaturg, bez ktorého by som sa nezaobišiel. Preto je so mnou aj v Martine a špičkovým manažérom sme museli prísť na chuť tiež spolu. Je to veľký rozdiel, keď človek robí, čomu rozumie, čo je jeho výpovedná téma a keď má hľadať cestu. Nepresvedčivé je presviedčať hercov, ak sám nie som presvedčený. Čím nechcem povedať, že Top Dogs je zlá hra. Myslím, že spoločné odkrývanie témy sa nám podarilo. Veľkú zásluhu na tom má výborný tvorivý kolektív martinských hercov.
Martinské divadlo je pre vás dozaista osobité, veď tu režisérsky veľmi úspešne pôsobil váš otec Ľubo Vajdička. Ako vnímate túto skutočnosť, navyše sám martinský rodák?
Do Martina som sa veľmi tešil, na všetkých tých ľudí, v pamäti zafixovaných z detstva ako milých a príjemných ujov a tety, rodinu. Tešil som sa na krásnu, ľudsky bezstarostnú atmosféru. Priznám sa, som sklamaný. Bezstarostnosť sa kdesi celkom vytratila, ľudia sa na seba namiesto úsmevu mračia, necítiť dobrú vôľu prijať generačne odlišný názor. Ukážkový príklad bolo odmietnutie Opusteného západu... Na druhej strane však prišla ponuka na spoluprácu, ktorú si veľmi cením. Vedenie divadla je v dobrých rukách a musím povedať, že ak Andrej vo voľbách uspeje, bude to pre divadlo veľká strata.
Ak by ste mali divákovi odporučiť Top Dogs, aké myšlienkové posolstvo ponúka hra vo vašej réžii?
S dramaturgom sme v hre našli aj silné kapitalistické (pravicové) črty, ale aj ľavicových revolucionárov, preto sme sa snažili túto pólovosť posunúť do stredu. Nechceli sme sa jednomyseľne prikloniť ani na jednu, ani na druhú stranu. Ako hovorí môj dramaturg: Vyplieskali sme ľavicu aj pravicu jazykom po zadku. Nakoniec z toho vznikla aj hlavná téma a pointa hry. Je to hra o pravičiaroch, ktorí na základe svojej neschopnosti zistia, že sú viac ľavičiari, spravia revolúciu, aby potrestali ten „kapitalizmus“ a sú revolucionári len dovtedy, kým jeden z nich nedostane pracovnú ponuku kdesi na konci sveta a revolučné hnutie sa rozpadá a revolučná sila sa kamsi vytráca.
Ako režisér s dostatočnými (!!! tfuj, tfuj, tfuj!!!) príležitosťami pracujete na rôznych scénach, s rôznymi hercami. Ako sa vám žilo a pracovalo na javisku u nás, s domácim súborom?
Martinskí herci tvoria veľmi silný súbor, určite sú z divadiel, kde pôsobím, najsilnejší. Pri práci sú veľmi disciplinovaní, názorové strety existujú, ale riešia sa kultivovane, bez posúvania mimo javiska, bez zásahov do osobných medziľudských vzťahov. Bolo pre mňa veľmi dojímavé a zároveň vzrušujúce, ako jednotliví herci úporne a cieľavedomo hľadali to správne vyjadrenie pre svoju postavu, jej charakter. Veľa tvorivých nápadov prinášali do hry práve oni sami. Veľa bolo aj takých vzácnych momentov, pri ktorých (sme) sa vyslovene zabávali. A mimoriadne si cením, že ich individuálnym, osobnostne zaujatým prístupom nie je na javisku žiadna z ôsmich postáv vedľajšia.
Patrili ste medzi divadelných tvorcov nominovaných na Dosku za uplynulú sezónu. V akej hre a ktorom divadle a kam vás vedú tvorivé cesty režiséra, ktorý má ponuky na prácu, z Martina?
Je to paradox, že som bol nominovaný za réžiu hry dramatika Martina McDonagha Krásavica z Leanen (ktorá sa stále s veľkým úspechom hrá v Košiciach), teda toho istého autora, ktorý napísal aj Opustený západ. Paradox je v tom, že zatiaľ, čo sponzori odchádzajú, dosky prichádzajú (smiech). Teraz spolu z Danom pripravujeme v Nitre hru od írskej dramatičky Marianny Carr. Má v podstate rovnaký štýl ako Martin McDonagh, je citlivá a vnímavá. Situácie, ktoré píše, sú v divadle veľmi vďačné, ale rovnako sú veľmi kruté.
Vlasta Kunovská