Anna a Ján Remeňovci totiž manželmi už sú.
Dokonca diamantových 60 rokov...Svadobný „diamantový“ obrad si zopakovali tentoraz v obci, kde dvojica dlhé roky žije. Pár kráčal na čele početného zástupu svojej rodinky – 9 detí, 22 vnúčat a 4 pravnúčat – po dedine a za ruky si ich hrdo viedla pravnučka v bielych šatočkách. Cestou do kultúrneho domu im z rozhlasu znela hudba a gratulácie. V kultúrnom dome v kruhu rodiny ich matrikárky nanovo oddali. K výročiu diamantovej svadby patril aj program a pohostenie.
Prvýkrát si lásku a vernosť dvojica prisahala v rodnom Hornom Jasene rok po vojne v roku 1946. Skôr nemohli. Ján Remeň štyri roky bojoval na talianskom fronte a dvojicu spájali iba občasné listy. „Niekedy prišli iba čisté papiere. Nerozumela som tomu, ale vraj stačilo prežehliť a všetko som sa dozvedela. Listy prechádzali cenzúrou. Boli to ťažké roky,“ pospomínala si so založenými rukami v lone 82-ročná Anna Remeňová, ktorá síce počas vojny mala aj iných nápadníkov, no ona sa definitívne rozhodla pre suseda Jana. S nastávajúcim manželom sa teda poznali odmalička. Sú dokonca vzdialení príbuzní. Jej mama a Jankov otec boli sesternica s bratrancom. Povestné iskry možno medzi susedmi preskočili na svadbe Jankovej sestry Hanky, na ktorej boli obaja. Možno by sa na nej ani neboli stretli, lebo Hanka sa vydávala práve v čase, keď jej brat čakal v martinských kasárňach na povel odísť na ruský front. „Prosíkal som veliteľa, až ma napokon pustil. Bál sa, že sa už nevrátim. Nemali za mňa náhradu, narobil by som im veľké problémy. Prišiel som domov v piatok a v sobotu ráno poštár priniesol telegram, že mám ihneď nastúpiť do služby. Tak sa báli,“ pridal sa 85-ročný Ján.
Ani po návrate z vojny sa často nevídali. Ako vyučený krajčír chodil na týždňové šichty do mesta a vracal sa len na víkendy. Necelý rok však stačil na to, aby sa 23. novembra 1946, deň po Anniných 22. narodeninách, vzali. Rodičia im vystrojili obrovskú svadbu, ktorú s 80 ľuďmi začínali podľa vtedajšieho zvyku vo vypratanom dome u Remeňovcov, potom vedľa u Nezdobovcov. Zabávať sa išli do kultúrneho domu.
Chvíľu po svadbe žili v starorodičovskom dome u Nezdobovcov, kde sa Ankini rodičia so sestrou tlačili v jednej izbe a teta so svojou rodinou v izbe druhej. Po narodení piateho dieťaťa začalo byť v dome naozaj tesno, a tak sa na rok odsťahovali do starej chalúpky v Hornom Jasene. Potom už začali v Dražkovciach pre viacčlennú rodinku stavať veľký dom. K Ivanovi (59), Jánovi (56), Milanovi (56), Igorovi (54) a Anne (53) pribudli ešte Alena (50), Mária (49), Ľubka (46) a Jurko (43). Vychovávať deväť detí nebolo ľahké. Najmä, keď žili iba z platu otca, keďže Anna väčšinu života bola doma pri deťoch. Niekoľko rokov však pracovala na družstve a upratovala v miestnej škole.
„Ani neviem, ako mi život s nimi prešiel. Rada spomínam na časy, keď sme boli všetci pokope, ale rozpŕchli sa a ostali sme sami,“ posmutnela svetlovlasá žena. Deti stále chodia navštevovať svojich rodičov a postarali sa im aj o mnohopočetné potešenie – 22 vnukov a 8 pravnukov. Z nich má najstarší 13 rokov, najmladší len pol roka. A rodokmeň Remeňovcov, ktorý na obrovskú tortu starým rodičom zaznačil vnuk, ešte nie je ukončený...
Manželia Remeňovci prežili pokojný život. „Vedeli sme sa tolerovať a odpúšťať si. Ak sme sa pohádali, tak len na chvíľku. A potom sme sa znova bezstarostne usmievali,“ zhodli sa obaja. Na hádky ani nebolo kedy, veď Janko veľa času trávil riešením problémov v Hornom Jasene, kde 30 rokov robil tajomníka MNV. Ak by si mali ešte raz vybrať partnera, nevolili by inak. „Aj v jednej piesni sa tak spieva: vybrala by som si len teba,“ obrátila sa s láskavými očami Anka k svojmu manželovi, ktorý jej pohľad i slová opätoval. Ak im to zdravie dovolí, možno tromfnú aj Ankinho uja. Ten so svojou ženou prežil platinových 70 rokov.
Tento rok Dražkovčania najstarší pár v obci poznajú ako diamantový. O rok ich budú nasledovať aj František a Františka Krasnecovci.
Miroslava Dírerová