Futbalový talent začínal na korčuliach

zrazu prebral obrovský futbalový duch. Jozef Segeč začal vzlietať ku hviezdam... Či doletí a ako ďaleko, teraz je už len a len na ňom.
Z hokeja presedlal na futbal
Talentovaný brankár sa narodil v Martine 17. mája 1989. Rodičia mu pracujú v Anglicku, preto býva pri starých rodičoch na Ľadovni. Má dvanásťročnú sestru a priateľku Lucku. Je študentom 3. ročníka Stredného odborného učilišťa v Turanoch. Rád sa zabáva a športuje. A popritom je dominantou naháňanie „koženej“.
No prvé športové kroky Jožka viedli na martinský hokejový štadión. Na ľadovú plochu sa dostal vďaka rodičom už ako šesťročný. Korčuľovanie a technika s hokejkou mu otvorili cestu do reprezentácie. K zelenému kobercu pričuchol až v jedenástich v Necpaloch. Futbal sa pre Jožka stal vhodným a efektívnym doplnkom na naháňanie kondície. „K futbalu ma priviedol môj prvý tréner Emil Javor, ktorý mi dal najviac do futbalového života po ľudskej i športovej stránke,“ rozhovoril sa Jožko. Prvý rok žiackeho futbalu nepriniesol chlapcom veľa radosti a slávy. Veď mladí Necpalčania prehrávali zápas za zápasom. Dokonca aj dvojciferným rozdielom. „Viac-menej to bolo na učenie futbalu. Časom sme rástli a ďalšia sezóna prinášala lepšie výsledky. Boli sme skvelá partia. Vždy na to veľmi rád spomínam a navždy mi to zostane v srdci“, spomína na začiatky v dedinskom futbale vtedajší kapitán.
Prvé roky odohral Jožko ako „vojak v poli“ a podarilo sa mu vsietiť niekoľko gólov. Potom dostala slovo túžba po poste jednotky: „Darilo sa mi v poli, preto ma tréner nechcel postaviť do brány. Keď však videl moju tvrdohlavosť, ustúpil a neskôr pochopil, že urobil dobre.“ Gólman sa uchytil a dostal prvé ligové ponuky. Lenže v tom čase bol jeho športom číslo jeden stále hokej.
Krásne obdobie vrcholilo štvrtým rokom Jožkovho pôsobenia v Necpaloch. Víťazne naladené mužstvo necpalských žiačikov bojovalo o postup. No napokon zostali hlavy chlapcov zvesené. „Nevyšlo nám to, lebo sa mi nevydaril pamätný zápas s Lipovcom. Po polčase sme síce vyhrávali 3:0, ale nakoniec sme prehrali 3:4.“
No Jožko predsa len postúpil vyššie. „Rozhodol som sa skončiť s hokejom a presedlať vyslovene na futbal,“ hovorí Jožko Segeč. Brány novej futbalovej etapy mu otvoril druholigový Martin.
Jednotka na ligovom koberci
V Martine začínal sezónou 2004/2005. V mladšom doraste ho viedol tréner Ľubomír Lukášik. Adaptácia do druhej najvyššej súťaže netrvala Jožkovi dlho, preto konkurenčný Jozef Mizera odsedel všetky stretnutia na lavičke. „V prvých troch zápasoch som so sebou nebol spokojný. Dôvodom bol obrovský skok z prvej triedy do druhej ligy. Postupom času moja výkonnosť rástla, vžíval som sa s kolektívom a posledné kolá som bol oporou mužstva,“ rozhovoril sa Jožko Segeč a ďalej dodáva: „Jesennú časť považujem za neúspešnú, i keď umiestnenie bolo vzhľadom na kvalitu mužstva objektívne.“
Jozef sa v mladšom doraste dlho neohrial. Zo staršieho dorastu v tom čase odchádzal Tomáš Machovič a dieru v bráne mal zaplátať práve chlapec z dedinskej súťaže. Bariéru v kvalitnejšej a rýchlejšej súťaži dokázala rozbiť dobrá partia. Mužstvo zápasilo o špicu. Lenže počas zimy sa káder vyprázdnil. Postupové ambície sa zrazu scvrkli na boj o udržanie. Premiérový zápas mu však vyšiel a zverenci trénera Kapustu sa v Lipanoch tešili z jednogólového víťazstva. No urastené a mocné chlapča zápasilo na dvoch frontoch. Jožko dostal totiž ponuku od už nebohého trénera Juraja Szikoru robiť dvojku skúsenému Šarlinovi v áčku.
Prvý zápas za mužov odohral proti Žiline „B“. „Chytal som posledných dvadsať minút. Dostal som jeden gól, ale tréner bol spokojný,“ hodnotil svoj výkon mladučký brankár.
Talent povolaný pod Čebraď
Nová sezóna veštila Jožkovi náročný rok. Veď chytal v staršom doraste i v kádri „A“ mužstva. Za mužov odchytal turnaj na Bystričke a v zápase s treťoligovým Kysuckým Novým Mestom stál v bránke celý druhý polčas. Napriek kvalite súpera inkasoval len jediný gól z kopačky spoluhráča. Chalani prehrali 3:0. V doraste sa v tom čase zmrákalo. Chudobný káder trénera Mária Lučanského sa pripravoval na boj o udržanie. „Hlavne v doraste bol silný tlak. Očakávali sa odo mňa výkony, pretože som bol u mužov.“ Predsezónový cieľ sa napokon nesplnil. Mužstvo vypadlo a aj keď si to Jožko vyčíta, úzky káder sa na viac nezmohol. „V tom období som strašne veľa odchytal. Mal som kolísavú výkonnosť a nebol som celkom spokojný. Vyvrcholilo to v zime v príprave. Vôbec sa mi nedarilo a mal som naštrbenú psychiku. Nevyšiel mi zápas v Spišskej Novej Vsi, ktorý sme prehrali 4:1. Zlyhal som na celej čiare. Tréner ma však podržal a po vzájomnej dohode som mu povedal, že nie som schopný odchytať zápas. A tak som prvýkrát sedel. Výrazne mi to pomohlo a stále som mal trénerovu dôveru.“ Mužstvo vtedy kormidloval Peter Bučko, ktorý v Jožkovi videl perspektívneho brankára. Nasledoval zápas so Žilinou a znamenal výrazný medzník vo futbalovej kariére talentovaného chlapca. Mužstvo prehralo vysoko
5:0, ale fantastický výkon martinského brankára rozvíril záujem u prítomných ružomberských funkcionárov. „Po zápase sa začala písať ďalšia kapitola môjho života. Všimli si ma ružomberskí funkcionári a zanedlho prišla ponuka. Bol som z nej veľmi prekvapený.“ Nová motivácia sa stala veľkou výzvou. „Chcel som sa tam dostať a ukázať, že viem chytať,“ uviedol Jožko.
Nedávno hokejista, vrcholovým futbalistom
Rýchlo prispôsobivý asertívny Martinčan sa cítil v novom prostredí ako doma: „Neviem čím to bolo, ale opäť som sa dostal do skvelej partie.“ Premiérový zápas v ružomberských farbách odohral v Turci. Ružomberčania stáli zoči-voči mužom z Turian a vyhrali 2:1. Jožko inkasoval gól z pokutového kopu. Budovanie svojej pozície v novom mužstve naštartoval predovšetkým na turnaji v Ostrave. Stretlo sa tam osem mužstiev z Čiech, Slovenska a Poľska. Ružomberčania sa prebojovali až do finále, kde narazili na Žilinu. Zápas rozhodol rozstrel zo značiek pokutových kopov (1:1 v riadnom hracom čase). Mužom zápasu sa stal Jozef Segeč, ktorý zneškodnil poslednú penaltu a stal sa najlepším brankárom turnaja. „Bolo to moje prvé ocenenie. Nič podobné som predtým nezažil!“ opisuje svoje pocity nadšený brankár. Štart novej sezóny mu vyšiel nad očakávanie. Nielenže sa stal ikonou Ružomberčanov, ale k majstrovským ambíciám odrazila mužstvo aj výhra v ambicióznej Banskej Bystrici. A Jožko si len pochvaľuje. „Podmienky sú v Ružomberku o sto percent lepšie ako v Martine. Cítim sa tu výborne, našiel som tu motiváciu ísť stále dopredu, byť lepším a stať sa majstrom Slovenska.“
Reprezentačná pozvánka nenechala na seba dlho čakať. Prišla 17. augusta a hneď na druhý deň balil kufre do hotela Senec. „Absolvoval som tu trojdňové sústredenie, po ktorom sme šli na medzinárodný turnaj do Nymburku pri Prahe.“ Reprezentačné nadšenie nanešťastie zhaslo ako svieca. „Bohužiaľ som neodchytal ani minútu, lebo na poslednom tréningu som si poranil trieslo.“ Ambiciózny brankár však nepovedal posledné slovo. Ak bude pokračovať v začatom, Slovensko a možno aj svet uvidí novú brankársku jednotku.
Talent očami iných
Skromný a zároveň náročný. Pokojný, ale aj dravý. Vždy veselý a zábavný. Presne taký je Jozef Segeč. „Od začiatku som vedel, že má na to, aby mohol chytať vyššiu súťaž. Je to správny chalan,“ rozhovoril sa Jožkov prvý tréner Emil Javor a dodáva, „Či mal horúčku alebo zranenie, vždy prišiel. Nikdy pritom nemyslel len na seba, vždy mal kolektívne cítenie. Keby jeho nebolo, v Necpaloch dnes nie je futbal, lebo sem stiahol aj iných.“ Vtedajší tréner martinského dorastu Mário Lučanský o ňom povedal: „Je ctižiadostivý a inteligentný. Čo sa týka brankárskeho postu, je až neuveriteľné, ako sa v žiackom veku trénovaný hokejista dokázal, aj napriek špecifickým brankárskym tréningom, v dorasteneckom veku dostať na takú úroveň. Myslím, že je to tým, že tvrdo na sebe pracoval, mal z toho radosť a zábavu.“ Keď ho Mário Lučanský trénoval v staršom doraste, vtedy ešte netušil, že ho raz odvezie na reprezentačný zraz. „Keď prišiel ku mne, mal obrovskú rezervu v taktickej hre a v individuálnych herných činnostiach. No dal si povedať a snažil sa vybrať to, čo som mu vysvetlil. Tým sa dokázal vypracovať do pozície brankára v renomovanom slovenskom mužstve.“
Futbalu obetoval všetko. Voľný čas, školu, osobný život, rodinu. Keď bol na prahu rozhodnutia medzi hokejom a futbalom, nikto nebol na jeho strane. Iba jeho maminka: „Vtedy mi povedala: Zlatko, však ty si dobrý vo všetkom. Rob to, čo ťa baví. A dokáž všetkým, že na to máš! Je na mňa hrdá, keď sa mi teraz kopia úspechy. Je to človek, ktorého veľmi ľúbim a je mi v živote obrovskou oporou ako nikto iný,“ vraví Jožko a slzy sa mu tisnú do očí. Škoda, že z Anglicka nemôžu spolu s otcom sledovať každý jeho krok. Ale možno tam za nimi čoskoro príde...Adrián Greško