čistí myseľ a aké je to dobré aj na kondičku. Občas registrujem aj obdivné pohľady okoloidúcich, keď vidia, ako si to šiniem po ceste. Občas, pravda, zbadám aj preľaknuté pohľady vodičov. Možno sa boja, že do nich narazím so svojím tátošom a nebodaj im poškriabem lak. To ma ale nepoznajú.
Tak teda, ako som už vychádzal z mesta, vidím pri ceste na okraji poľa rásť medzi inými stromčekmi aj štyri mladé smrečky. Je pravda, že tam rástli už dávnejšie, ale až teraz som si ich lepšie všimol a hneď mi aj napadlo, že by z nich boli dobré kolíky, aké by som doma potreboval zatĺcť okolo búdy môjho Dunča. Ja som už odjakživa taká nátura, že ak mi niečo užitočného napadne, hneď to aj chcem zrealizovať. Tak to bolo aj teraz. Na druhý deň ráno som sa ta vybral aj s patričným náradím v batohu. Bolo upršané nedeľné ráno, ľudia ešte väčšinou pospávali, sem-tam prefrčalo nejaké auto. Došiel som k smrečkom a rozhodol sa pre stredného z nich. Bol dosť vysoký, pekne rovný a štíhly. Vybral som pílku a pomaličky som ho zložil na zem. Ani hlasno nepadal. Keďže som už predsa len starší človek, mám už svoje roky a chrbtica ma veru často pobolieva, tak sa nemôžem dobre ohýbať. Musel som pracovať postojačky, takže som ho odpílil asi meter od zeme. Potreboval som len tyčovinu, tak som ho pekne očistil od konárov a tie som poukladal na kopu - určite sa to niekomu ešte zíde a nebude to musieť pracne zháňať niekde v lese. Ja už som raz taký dobrák, vždy myslím aj na iných, nielen na seba.
Či mi nebolo ľúto toho smrečka nechať padnúť ? No len povedzte, načo taký strom rastie pri ceste? Je to predsa nebezpečné aj pre dopravu. Veď pri silnom vetre môže spadnúť na okoloidúce auto, alebo niektorý vodič náhodou pri rýchlej jazde vybehne mimo cesty, narazí doň a dokaličí sa. Mali by sa mi vlastne poďakovať za prevenciu! Očistená tyčovina bola dlhá asi 4 m, tak som si ju priviazal drôtom vpredu pod kormidlo a vzadu o nosič batožiny. Nasadnúť som už samozrejme nemohol, ale šťastlivo som si ho dotlačil domov.
Asi za dva mesiace, ako som sa znovu vozil na bicykli rozmýšľal som o kadečom, mi zrazu došlo, že by som ešte potreboval zo štyri kolíky zatĺcť pri ríbezliach, ktoré som si nedávno kúpil a zasadil v záhradke. Do najbližšieho lesa je však pre mňa predsa len ďaleko a tie smrečky pri ceste ešte stále stoja. Čo keby som si ešte jeden z nich spílil? Veď tam zostanú stále dve. Od nápadu k realizácii zase nebolo ďaleko. Scenár bol rovnaký ako minule. Ľudia aj chodili okolo, ale nikto si ma nevšímal. Tentoraz som si vybral krajný smrečok, veď keď ho znovu spílim meter od zeme, stále mi zostanú ešte štyri metre tyčoviny. Pár rýchlych pohybov s pílkou a smrečok sa zvalil na zem. Ešte očistiť od čečiny a priviazať o bicykel. Zrazu však počujem nejaký hlas za sebou. Vraj, čo to tu robím
a prečo som ten strom spílil. Snažil som sa tomu chlapíkovi - oproti mne to bol sopľoš, vysvetliť, že potrebujem doma kolíky, že si ich nemôžem dovoliť kúpiť zo svojho mizerného dôchodku a do lesa už nevládzem a tie stromy tu vlastne zavadzajú. Začal mi niečo hovoriť o tom, že tu tie stromy nerastú len tak náhodou, že tu boli vysadené, aby jednak chránili pred severákom a prachom z poľa a že to tu má aj estetický efekt. Rástlo to tu 17 rokov a že teraz si sem príde nejaký dedko a zmyslí si to tu len tak spíliť. Dokonca ma nazval aj zlodejom! Mňa, čo som celý život poctivo pracoval, nikdy som nič neukradol, maximálne som niečo premiestnil, a tak uchránil pred zničením. To ma teda vážne urazilo! Nakoniec mi ešte povedal, že som teda riadny kolík, mávol rukou a odišiel. Celou cestou domov som premýšľal, prečo ma vlastne nazval kolíkom. Veď v mojom veku byť kolíkom je predsa pochvala, no nie ?