Zdravie

eciálnych kurzov, certifikáty na akupunktúru, homeopatiu, manuálnu medicínu, akupresúru, rekondíciu pohybového systému, masáže, kineziológiu, dietetiku, vodoliečbu, fytoterapiu.
Krkavčia matka – a čo otec?
Týmto pomenovaním zvyčajne ľudia označujú ženu, ktorá svoje malé dieťa bezcitne odvrhne. Odborná literatúra však uvádza, že krkavce odchovávajú svoje mladé s rovnakou starostlivosťou ako iné vtáky, takže neviem, prečo ľudská komunita používa toto slovné spojenie. Legalizácia potratov priviedla spoločnosť k zníženiu zodpovednosti a k citovej otupenosti v tejto oblasti. Je však zaujímavé, že ženy, ktoré sa rozhodli dať dieťa po narodení na adopciu, často zmenia svoje rozhodnutie, hneď ako dieťatko uvidia. Keď som nastúpila ako mladá lekárka do práce v teréne, pracovala som vo výrazne nábožensky založenom regióne. Preto som nechápala, ako je možné, že sa slobodné mamičky niekedy dopúšťali vraždy svojho novorodeniatka. Často som vtedy nad tým uvažovala. Teraz, keď už život ako-tak poznám (aspoň si to myslím),
dedukujem, že na vine museli byť predovšetkým najbližší príbuzní a spoločnosť, ktorá v svojom pokrytectve útočila na dievča: „Čo tomu povedia ľudia?„ No ja sa pýtam: kde bol otec dieťaťa od začiatku až do pôrodu? Viem o dvoch prípadoch, keď muž povedal tehotnej dievčine, že si nemôže dovoliť sobášiť sa
s prespankou, ale že si ju vezme, ak sa dieťaťa zbaví. Ak sa tak stalo, dievka išla do väzenia. A keď sa vrátila, nemohol si zas vziať vrahyňu... Dve ženy, s ktorými sa životom niesli takéto (šepkané) informácie, boli pritom veľmi dobré osoby, vzorné manželky a láskavé matky. Dnes sa nebojím tvrdiť: požehnané sú Hniezda záchrany, ktoré umožňujú ženám v kritickom postavení vyriešiť túto preťažkú situáciu. No opäť sa natíska otázka: kde sú otcovia týchto detí? Je isté, že každá jedna žena, ktorá dieťa do Hniezda záchrany dala, absolvovala sama so sebou ťažký a krutý boj a mnohá z nich bude niesť do smrti v srdci balvan viny. Je správne, že tieto deti sa označujú ako nechcené? Veď tým im odmala vtláčame pre život bolestnú pečať. Prečo ich nevoláme „šťastné deti„? Šťastné preto, že neskončili na smetisku civilizácie, ale je im umožnené sa do nej dôstojne včleniť. Môžeme ich volať aj „požehnané“ - pre adoptívnych rodičov, ktorí ich vítajú s otvorenou náručou plnou lásky, sú požehnaním. Odloženie dieťaťa stojí každú ženu priveľa bolesti. Keby mala takáto žena milujúceho manžela, ktorý sa zodpovedne stará o rodinu, musela by dôjsť až tak ďaleko? K nášmu duševnému i telesnému zdraviu neoddeliteľne patrí aj čisté svedomie. Takže nesúďme, aby sme neboli súdení! Nie každý, kto videl diabla, bol v pekle, ale každý, kto v pekle bol, ho poznal dokonale.