Dieťa štátu a služobník Bambusiek

ý dobrovoľník Ján Strkáč. Narodil sa pri Košiciach, ale svojich rodičov vôbec nepoznal. Väčšinu svojho života prežil v Detskom domove v Necpaloch, adoptovali si ho bieli rodičia, nejaký čas pobudol aj vo väzení, potom sa jeho život podstatne zmenil. Našiel si prácu, partnerku a snaží sa meniť k lepšiemu život Rómov v Bambuskách.
Odmalička v detskom domove
„Matka ma hneď potom, ako som sa narodil, odvrhla. Neviem, v akom prostredí žila, ale určite v chudobnom. Z pôrodnice som sa dostal do dojčenského ústavu, kde som padol do očí vychovávateľovi necpalského Detského domova Jánovi Dvorskému. Neviem, ako to zariadil, ale nedosahoval som ešte vek na prijatie do detského domova, keď ma vzal so sebou do Necpál. Ján Dvorský, muž s fúzami a bradou a jeho manželka, ktorá už žiaľ nie je medzi nami, boli mojimi prvými náhradnými rodičmi. Správal sa prirodzene otcovsky, nikdy nemal zábrany vziať si láskavo na ruky rómske dieťa, ale ani priložiť chovancom na zadok, keď si to zaslúžili. Bol perfektným vychovávateľom, s ktorým som nikdy nemal problémy, ani keď sme sa pohádali. Samozrejme, mám už iné hodnoty, aj autority, ale Ján Dvorský je človekom, za ktorým vždy budem stáť,„ rozhovoril sa Ján Strkáč.
Zaujímali nás prvé spomienky Jána Strkáča, na ktoré si z detstva ešte pamätá. Viažu sa k Necpalom. „Prvá udalosť, na ktorú si pamätám, sa stala v detskom domove. Sedel som na chodbe, mal som oblečený nejaký kockovaný kabát a plakal som, lebo ma nechali samého. A prvý pozitívny zážitok z Necpál, na ktorý si pamätám, boli Vianoce v rodinnej atmosfére. Dovtedy som nič také nespoznal. Pochádzam síce z jedenástich súrodencov, ale poznám iba dvoch z nich. Stretávam sa iba s jedným, lebo druhý o mňa nemá záujem. V necpalskom domove som mal viac ľudí, ktorým som dôveroval. Boli to vychovávateľky a tety, s ktorými som mohol hovoriť nielen o vlastných problémoch, ale aj o starostiach iných ľudí,„ pokračoval Ján Strkáč.
Rómski bratia a bieli rodičia
Jeho adoptívni rodičia bývajú v Čechách. Nie sú Rómovia a spoznal sa s nimi prostredníctvom ich vlastných detí, ktoré museli umiestniť do detského domova.
„Viaceré manželské páry mali záujem adoptovať si ma, ale odmietol som ich. Potom som zistil, že rodičia mojich malých priateľov z domova budú tí praví. Zistili si, kedy mám narodeniny a meniny a nosili mi darčeky. Prvý raz som bol u nich doma na návšteve ako šesťročný. Pred adopciou musela najskôr uplynúť polročná čakacia lehota. Bol som dieťa štátu a štátni úradníci rozhodoval aj o mojich adoptívnych rodičov. Oni sami mali tri deti – dvoch chlapcov a dievčatko. Pravdepodobne mali materiálne a bytové problémy, preto sme raz bývali doma potom nejaký čas v detskom domove... Dlhší čas som u nich nebýval, ale ich deti boli doma. Nikdy som sa nevyzvedal, prečo to tak bolo. Obidvaja adoptívni rodičia sú bieli, ale mama nemala deti so svojím manželom, ale s Rómom, preto ani mne nemohla vykrikovať, že som cigán alebo pes. Adoptívny otec je pre mňa skôr starším priateľom a oslovujem ho Ondro, lebo medzi nami nie je veľký vekový rozdiel. Adoptívni súrodenci majú 17 až 20 rokov a v súčasnosti občas prídu bývať ku mne, najmä keď ich to u rodičov prestane baviť. Detstvo v Necpaloch sa mi páčilo. Stačilo preliezť plot a bol som v škole. Tam som robil zle ako každý chlapec. Keď som sa rozhodoval, kde sa mám učiť po ukončení základnej školy, vyberal som si medzi Piešťanmi a Martinom. V Piešťanoch si dali podmienku, že sa musím dať ostrihať, ale ja nie som stavaný na eleganciu, preto som si vybral, že sa budem učiť za kuchára a čašníka v strojárskom učilišti v Martine. Zostal som v Necpaloch, ku ktorým ma pripútalo krásne prostredie, vynikajúci ľudia a atmosféra rodinného krbu. Do školy v Martine som dochádzal. Potom prišlo zlomové obdobie môjho života a dostal som sa do väzenia. Nechcem o tom rozprávať, ale bol som zver. Jednoducho nepríjemný chlap. Taký istý som aj teraz, ale dnes už vopred premýšľam a snažím sa predísť konfliktom a problémom. Vo väzení sa niečo vo mne pohlo a odvtedy uvažujem racionálne,„ sebakriticky povedal Ján Strkáč.
Potrebujú ciele a motiváciu
Po skončení učilišťa pracoval na stavbách. Keď sa vrátil z väzenia, kurátor na neho tlačil, aby si zariadil svoj vlastný život a bol sám sebe pánom. Naučil sa miešať maltu, čo dovtedy nevedel, a robil každú prácu, ktorú mu život priniesol. Dostal byt na Šoltésovej ulici v Martine a našiel si prácu.
„Robil som upratovača v Tescu, potom som bol vedúcim nočnej zmeny a mohol som si dovoliť lepšie žiť. Rómske komunity som vôbec nepoznal. Raz som sa stretol s Rómom v Martine, ktorý mi ukázal, ako žije on aj iní Rómovia v Martine. Predstavil mi svoju sestru, s ktorou sme si padli do oka a začali sme spoločne žiť. Rok bývala u mňa na Šoltésovej ulici a potom mi povedala, aby som sa presťahoval k nej do Bambusiek. Pristal som a vyskúšali sme si, ako sa nám bude spoločne dariť. Družka má dve deti z predchádzajúcich manželstiev a spoločne máme syna Janka, ktorý má jeden a pol roka. Na podmienky na Bambuskách som si musel zvyknúť. Netečie tam teplá voda, čo bol pre mňa zo začiatku šok. Treba ju zohrievať a kúriť tuhým palivom. Rómom z Bambusiek sa snažím pomôcť. Robím to bez akejkoľvek podpory. V dvoch prípadoch mi to vyšlo super. Nikto nemusel ísť do väzenia a problém vyriešili peňažné pokuty. Ľudia z mesta si myslia, že Rómovia v Bambuskách sú niečím zvláštni. Ja ale viem, že niektorí sú na tom inteligenciou a sociálne lepšie ako Rómovia v meste. Bambusky sú samozrejme iné. Nechodí tam autobus, ani poštárka, ale to nie je v mojich silách zmeniť. Som presvedčený, že Rómov v Bambuskách najviac ťažia finančné problémy. Aj keď robím ako strážnik, rozhodol som sa, že okrem toho sa budem venovať sociálnej práci ako dobrovoľník. Škoda, že nemám na to vzdelanie. Ale baví ma komunikovať s ľuďmi a pomáhať im. Rómske deti vediem v tanečnom hip–hopovom krúžku a oni vydajú zo seba maximum. Nie som žiadny profesionál, ale niečo som odkukal z tanečných klubov a televízie a snažím sa to naučiť rómske deti. Treba im ukázať, že sa dá žiť aj inak, ako sú zvyknutí, motivovať ich, aby rozvíjali záľuby, akými sú kreslenie, maľovanie, tanec. Potom spoznajú, že je pre nich lepšie, ak nemyslia na nezbedníctva. Aj ja som sa v detstve väčšinou hral a nemyslel som na hlúposti. A aj teraz vidím, že deti, ktoré navštevujú krúžok, s hrdosťou o tom hovoria svojim kamarátom,„ vysvetlil nám problémy Bambusiek Ján Strkáč. Vo „výmenníčke„ tepla pri Obchodnej akadémii v Martine pomáha budovať rómske komunitné centrum. Všetko v centre si chcú zariadiť a vybudovať sami.
Na úradoch by mali byť aj Rómovia
Ako zmeniť Bambusky? „Obyvatelia Bambusiek sa v prvom rade musia naučiť platiť si za bývanie. Snažím sa im ukázať, že sa to dá. Pracujem nielen ja, ale aj družkin otec. Aj oni musia začať od seba, stanoviť si priority. Chcel som mať dieťa až v 25 rokoch a splnil som to. Aj teraz mám svoje ciele a robím kroky, aby som ich dosiahol. Bolo by super mať maturitu. Aj môj švagor má cieľ stať sa stolárom. Uvedomuje si, že ľudia bez vzdelania si ťažko hľadajú prácu,„ pokračoval Ján Strkáč.
Z úst Rómov, ktorí žijú v Turci, často počuť, že sú diskriminovaní. Bieli im nechcú dať prácu, úradníci im nepomáhajú a v Matre vraj nechápu ich sociálnu situáciu. Kde je problém? V predsudkoch, nepochopení? „Rómovia nemajú problém rozprávať sa s bielymi. Nemajú predsudky. Ja mám dobré skúsenosti aj z rozhovorov s pracovníkmi Matry. Deložovanie neplatičov nie je iba problémom Rómov. Bol som pri deložovaní matky s dvojmesačným dieťaťom. Viem, že v Matre nikoho nedeložujú bez príčiny. Ak si platím, nikto ma nemôže z bytu vyhodiť, to musí pochopiť každý. Ak to niekto nechápe, treba mu to vysvetliť. Myslím si, že na každom úrade by mal byť jeden rómsky pracovník. Ak by Rómom vysvetlil problém tak, aby ho pochopili, nikto z nich by nemohol povedať, že ich úradníci diskriminujú,„ vysvetľuje Ján Strkáč.
Podľa neho by bolo najlepšie, keby žiadne Bambusky neexistovali a miestna rómska komunita by žila v meste s ostatnými obyvateľmi Martina. Tento cieľ je ale maratónom, nie behom na krátkej trati. Ak by bolo viac takých ľudí ako Ján Strkáč, nebol by to nedosiahnuteľný cieľ.