Fanúšikovia i slovenský šoubiznis si váži nielen kvalitu jej spevu, ale aj skromnosť a čistý register bez škandálov. Čerstvá a absolútna Zlatá slávica roku 2006 prišla tieto prednosti ukázať aj do Martina. Zuzana Smatanová.
Nedávno vám pribudla ďalšia soška Zlatého slávika. Kde tieto vzácne ceny uskladňujete?
Mám ich odložené všetky na poličke v izbe v Súľove – Hradná pri Žiline, kde bývam. Najťažšie z nich sú dvaja OTOvia, tie na poličke nie sú, aby nespadla (smiech).
Je nezvyčajné, že niekoľkonásobná víťazka a Zlatá slávica ostala na dedine ďaleko od „slovenského Hollywoodu„... Berú vás v smotánkovom šoubiznise vo veľkom hlavnom meste ako dievča z dediny?
Myslím, že som s tým nikdy problém nemala. Normálni ľudia neriešia, odkiaľ pochádzam. Mimochodom, ja som hrdá, že som z dediny. Práve tu som sa naučila pokore a aj rodičia ma viedli k slušnému správaniu. Tým, že často chodím do Bratislavy, mám možnosť porovnať mestský a dedinský život a nemenila by som. Rada sa vraciam na dedinu, lebo tam si čistím hlavu, triedim myšlienky, keď si napríklad vybehnem von so psom. Možno to je vec, ktorú mi v tom šoubiznise závidia, len o tom nehovoria. Oni, ak si chcú oddýchnuť, cez víkendy jazdia z veľkomesta na chaty do prírody, takže ja život na vidieku vidím ako veľkú výhodu.
Vyštudovali ste na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach. Vraciate sa tu ešte?
Asi pred mesiacom som tu koncertovala, čo som vnímala ako príjemný návrat po piatich rokoch. Onedlho plánujeme stretnutie zo školy, takže už sa veľmi teším. A do Martina? Ale áno, chodím do Martina, veď mi tu býva teta. Chodievala som k nej na prázdniny, takže ja mám Martin veľmi rada. So sesternicou, bratrancom a bratom sme tu prežili krásne detstvo.
Ste ojedinelý typ v tom, že pre svojich fanúšikov píšete na webe denníček. Čo vás viedlo k takémuto otvoreniu vášho súkromia?
Mnoho vecí. Rada komunikujem s ľuďmi, teším sa každému mailu, ktorý mi príde, a rada odpoviem, ak mám čas. Preto som si zriadila aj denník, v ktorom sa s fanúšikmi delím o svoje pocity, o to, kde som bola, čo som zažila. Možno ho píšem preto, aby ma ľudia takto viac spoznali a aby si to radi čítali.
Šušká sa o vás, že zrejme ani nemáte mobil. Nikto vaše číslo nemá a všetko za vás vybavuje manažér...
(smiech) Samozrejme že telefón mám. Moje číslo poznajú len moji blízki, poskytujem ho na súkromné účely. Pracovné veci nechávam na manažéra. Pred tromi rokmi, keď som začínala, som všetko riešila sama - či už technické veci, koncerty, novinárov, rozhovory v médiách a podobne. Postupne toho bolo toľko, že som mala menej času na písanie textov, hranie, koncertovanie. Prerástlo mi to cez hlavu a hodila som tieto povinnosti a problémy na krk manažérovi.
Takže ste vôbec nemuseli vymieňať číslo kvôli neodbytným fanúšikom, ako napríklad hviezdy zo Superstar?
Myslím, že sa mi to nestalo. Ak aj áno, tak som to nejako neriešila. Telefón, z ktorého som kedysi vybavovala všetko okolo vystúpení, patrí manažérovi a ja som si zriadila nové číslo, ktoré nezverejňujem.
Vianoce sú čas splniteľných želaní. Ktoré sa vám splnili?
V detstve som sa tešila z bábik a podobných hračiek. Na strednej škole som zas túžila po rakete, lebo som hrala stolný tenis, no nemala som ho čím hrať. Na jedny Vianoce mi otec kúpil celú sadu aj s ping-pongovými loptičkami. Bola som z toho unesená.
A čo vy? Čím ste urobili radosť svojim blízkym?
Musím pouvažovať... Minulý rok som darčeky trošku zanedbala, lebo som mala veľmi ťažký rok. Nestihla som, hoci zvyknem kupovať darčeky na poslednú chvíľu, aj dva dni pred Vianocami. Keď som bola malá, zvykla som darčeky ručne vyrábať, trebárs som niečo nakreslila, lebo som rada kreslila. Rodičia si ich odložili, ešte doteraz ich hocikde ponachádzam. Ale myslím si, že v darovaní darčekov nie som nejaký extra kreatívny človek. Zameriavam sa skôr na niečo praktické, aby to mohol darovaný využiť.
Pracujete na nových textoch alebo púšťate do éteru tie staré zo šuflíka?
Zatiaľ som po textoch z minulosti siahla iba raz, keď som robila druhý album Svet mi stúpil na nohu. Boli to texty, ktoré som napísala ako 16-ročná študentka pedagogickej školy v Turčianskych Tepliciach. Teraz skladám stále nové a nové veci, napísala som asi 20 textov, ktoré pomaly nahrávam doma ako demo nahrávky. Niekedy v januári by som chcela ísť do štúdia a nahrať tretí album.
Vie vás vianočná atmosféra uchvátiť a ovplyvniť pri písaní?
Určite. Na písanie a múzu potrebujem smutnejšiu náladu. Vtedy sa mi lepšie tvorí. Toto obdobie spolu s jeseňou pôsobí na mňa tak trošku depresívne. Stále prší, vonku sú čľapkanice. Moje texty vznikajú v melanchólii. Verím, že aj tieto Vianoce budú preto pre mňa inšpiratívne. Naopak, v lete, keď mám lepšiu náladu, toho toľko nevytvorím.
Venujete sa teraz ešte niečomu inému popri hudbe?
Nie. Nič iné by som nestíhala. Nedokázala by som sa sústrediť na dve veci, ani na štúdium. I keď som nad ním rozmýšľala, lebo ešte stále mám vek na to, aby som si urobila vysokú školu. Pred časom som si myslela, že by som išla študovať jazyky, ale od tohto zámeru som upustila. Počas školy ma veľmi zaujímala biológia, chémia a fyzika, takže, ak budem študovať, uprednostním niečo z prírodovedy.