Alexander Zacharides sa narodil 8. apríla 1950 vo Vrútkach. Stredoškolské roky prežil na Štátnej jazykovej škole v Žiline (angličtina – francúzština), odkiaľ odišiel do Bratislavy. Tu na osvetovom ústave vyštudoval mimoškolskú výchovu a vzdelávanie dospelých. Profesijne začínal v Kultúrnom a spoločenskom stredisku v Martine, kde zastával funkciu vedúceho mestských kín. Neskôr s nimi (kino Moskva a dnes Amfiko) podnikal. Ako učiteľ angličtiny sa uplatnil v ZŠ Východná, Štefánikova, Čachovský rad a v Strednej zdravotníckej škole M.R. Štefánika v Martine. Od roku 1995 pracuje na Mestskom úrade v Martine, najskôr na odbore kultúry, sociálnych vecí a školstva, v súčasnosti je vedúcim odboru kultúry a regionálneho rozvoja. Od roku 1965 s malými prestávkami bol kapelníkom a hrával v skupine Fénix. Je ženatý, má dve deti.
Branislav Zacharides, jeden z nedávnych kandidátov na vrútockého primátora sa narodil 27. júna 1975 vo Vrútkach. Ako vyučený mechanik – elektronik v SOU železničnom pokračoval v štúdiách na Prešovskej univerzite, odkiaľ odišiel v roku 1998 ako učiteľ angličtiny a histórie. Túto profesiu si na päť rokov skúsil na Štátnej jazykovej škole v Žiline. Od roku 2003 je prednostom Mestského úradu vo Vrútkach. Branislav Zacharides absolvoval niekoľko kurzov, stáží, seminárov a školení, súvisiacich so samosprávou. Naposledy pobudol desať týždňov na odbornej stáži na samospráve mesta Sanford vo Floride. Patrí medzi členov Asociácie prednostov úradov miestnej samosprávy v SR, je ženatý a má tri deti.
Alexander Zacharides, vedúci odboru kultúry a regionálneho rozvoja MsÚ v Martine, otec Branislava Zacharidesa
Váš najdramatickejší zážitok z rodičovského združenia?
V prvom ročníku na strednej škole počas ZRPŠ učiteľka povedala: „Spomeniem len troch, čo najviac vyrušujú.„ Ako prvého menovala môjho syna.
Chodili ste spolu do kina?
Bol som vedúci mestských kín, a tak to bol náš druhý domov.
Absolvovali ste klasické dovolenky?
Juhoslávia, Praha, Paríž.
Aké vlastnosti po vás zdedil váš syn?
Angličtina, gitara a klavír, projekty.
Pomáhali ste mu pri výbere povolania?
Chodil som na francúzštinu na jazykovú školu v Žiline, bol som členom školskej rady a postupne sa mi tam zamestnala dcéra aj syn.
Čím vás syn najviac prekvapil?
Keď mi oznámil, že sa ide ženiť.
A vy jeho?
Asi že som pri tom nemrkol ani okom.
Kedy ste si začali uvedomovať, že ten druhý je osobnosť?
Keď na stužkovej mal na starosti celú jej organizáciu a tvorbu programu.
Ako komentuje vašu kariéru?
Sme na seba kritickí.
Máte spoločné miesta na relax?
Záhrada a muzika.
Čo by ste na ňom zmenili?
Asi nič.
V čom je pre vás vzorom?
Ide plánovite za svojím cieľom.
Kvôli čomu sa viete pohádať?
Keď je prísny na moje vnúčatá.
Čo si najčastejšie navzájom vyčítate?
Nedostatok času.
Čo si viete dožičiť?
Napríklad jeho pobyt v USA, aj keď to stálo veľa odriekania pri starostlivosti o jeho deti.
A čo si neviete odoprieť?
Spoločné hubačky.
Branislav Zacharides, prednosta Mestského úradu vo Vrútkach, syn Alexandra Zacharidesa
Aký najdramatickejší zážitok prežil váš rodič na rodičovskom združení?
Otec našťastie až tak veľa rodičovských neabsolvoval. Myslím, že sa asi zhodneme na mojom prvom rodičovskom na vrútockom železničnom učilišti, kde vraj celý čas znelo triedou iba Sýkora a Zacharides, pokiaľ išlo o disciplínu na vyučovaní.
Chodili ste spolu do kina?
To áno, aj keď otec vlastne pracovne. Dokonca sme spolu za socializmu absolvovali niekoľko výberov filmov na Filmový festival pracujúcich.
Absolvovali ste klasické dovolenky?
Boli aj tie klasické pri mori či na chate, bolo ale aj množstvo hubačiek a turistiky, a to trvá doteraz..
Aké vlastnosti ste zdedili po rodičoch?
To by asi mali povedať iní.
Pomáhali vám pri výbere povolania?
Pomáhali pri voľbe strednej školy. Postavil som si hlavu, že pôjdem iba tam, kde nie je chémia. Pred 17 rokmi však bola chémia skoro všade, tak mi otec odporučil maturitný odbor mechanik-elektronik na už spomenutom učilišti. Na to obdobie mám pekné spomienky, aj keď som sa neskôr vydal na humanitnú dráhu.
Čím vás rodičia najviac prekvapili?
Koho človek pozná lepšie ako vlastných rodičov? V takom prípade je ťažké spomínať na prekvapenia. Vážim si, že ma obaja vždy podržali pri významných životných rozhodnutiach, aj keď to pre nich určite nebolo vždy jednoduché.
A vy ich?
Akosi to vyšlo, že som s mnohými vecami začal možno skôr ako moji rovesníci. Nech už hovorím o muzike, rodine alebo o mojej profesionálnej kariére. Vždy to bolo svojím spôsobom pre rodičov prekvapenie. Medzi tie príjemné ale určite patrilo aj prijatie na vysokú školu a nakoniec jej „zdarné“ ukončenie. U chlapca z učňovky to predsa len nebolo samozrejmosťou.
Kedy ste si začali uvedomovať, že ten druhý je osobnosť?
Pre každé dieťa je jeho rodič osobnosťou, nech už ho okolie vníma, ako chce. Samozrejme otec bol po celé moje detstvo aktívnym muzikantom, ktorého uznával celý Turiec. Nebolo ľahké prejsť s ním centrom mesta. Ak som nepovedal „dobrý deň“ stokrát tak ani raz.
Ako otec komentuje vašu kariéru?
Už z mojich predchádzajúcich odpovedí musí byť čitateľovi jasné, že to so mnou nemá ľahké. Ale ako som už povedal, vždy stál za mnou.
Máte spoločné miesta na relax?
Spoločne záhradníčime a hubárčime. V posledných rokoch si dokonca niekedy zahráme i tenis. K tomu nás priviedla moja dcéra Julka.
Čo by ste na ňom zmenili?
Je príjemné povedať NIČ, však? Ale je to tak.
V čom je pre vás vzorom?
Vážim si otcove pozitívne myslenie. Ako príklad uvediem skutočnosť, že sa cudzie jazyky poctivo učil už v čase, keď so svojím „kádrovým profilom„ nemohol ani snívať, že ich raz aj použije v krajinách, kde sa nimi hovorí.
Kvôli čomu sa viete pohádať?
Našťastie v nejakých zásadných otázkach určujúcich náš vzájomný vzťah nemáme konflikty. Dokonca aj na také menej podstatné veci, ako je politika, sme sa vždy pozerali cez rovnaké okuliare.
Čo si najčastejšie navzájom vyčítate?
Obaja rodičia boli skutočne vzornými rodičmi a ja som nikdy viac nepýtal. Ak aj niekedy nebolo po mojom, neznamená to, že som im niečo vyčítal. Samozrejme, s výchovou boli spojené aj rodičovské výčitky. Vždy sa však týkali konkrétnej záležitosti v konkrétnom čase a dnes už si na ne ani nespomínam.
Čo si viete dožičiť?
Pokiaľ ide o ľudské hriechy, obaja sme striedmi v alkohole a nefajčiari. Našou spoločnou „závislosťou„ je ale hubárčenie.
František Výrostko m. - syn umeleckej dvojice – herca a sochárky - sa narodil 4. októbra 1980 v Martine. Tu absolvoval Gymnázium V.P. Tótha a druhú strednú školu v Žiline, konkrétne Konzervatórium v Žiline. V štúdiu kontrabasu pokračuje aj na VŠMU v Bratislave u najlepšieho slovenského kontrabasistu Radoslava Šašinu. V súčasnosti je v poslednom ročníku. Hráva v komornom orchestri Cappella Istropolitana Bratislava, s ktorým precestoval takmer celú Európu. Účinkuje tiež v súbore medzinárodného zoskupenia Ostravská banda, ktoré sa zameriava na súčasnú hudbu. Vo voľnom čase sa venuje spolu s Ľubom Šamom džezovej hudbe.
