rí tohto muža oslavujú, u nás mu patrí iba pár riadkov v Slovenskom biografickom slovníku. Jeho zostavovatelia celkom zabudli na brata Františka, otca Andreja a starého otca Mateja Polereckých, ktorí rovnako verne a s veľkými poctami slúžili francúzskemu kráľovi. O tom, prečo história jedného turčianskeho zemianskeho rodu siaha na francúzsky dvor a americký kontinent, sa zmieňuje v roku 2004 rozsiahlejšie iba armádny časopis Obrana.
Naverbovanie – záchrana pred chudobou
Vojenskú tradíciu v rodine Polereckých zaviedol Matej (1662 – 1727). Hoci jeho rod pochádzal z maličkej dedinky Polerieka, narodil sa v Mošovciach, odkiaľ sa v roku 1696 presťahoval do Banskej Bystrice. Zamestnal sa u súkenníka zemana Gabriela Bodu, po smrti ktorého sa oženil s jeho vdovou Annou Wagnerovou. S ňou vyženil aj slušný majetok, o ktorý však príliš rýchlo kvôli dlhom prišiel. Kým si jeho rodina zvykala na chudobnejší život, Matej Polerecký pykal za mrežami. Keď si trest odsedel, prijal prácu mestského povozníka. Manželke a deťom ale chcel vrátil predošlý komfort, a tak len čo sa naskytla príležitosť, konal. Bol jeden z prvých, kto utekal po vypuknutí protihabsburského stavovského povstania v roku 1703 zapísať sa do kuruckého vojska. Voľba to nebola zlá, veď už zakrátko ho z nadporučíka povýšili na kapitána a po piatich rokoch urputných bojov mu knieža František Rákoci udelil armáles a ako major viedol ťaženie do Liptova, kde sa tiež vyznamenal. Rákoci k nemu prechovával nesmiernu úctu a dôveru, keď ho poveril sprevádzať svoju manželku landgrófku Šarlotu Amáliu Hessenskú do Poľska. V novom útočisku pred zhoršujúcimi sa povstaleckými podmienkach v Uhorsku bol v Šarlotiných službách do roku 1719, keď musela opustiť Poľsko a odsťahovať sa do Francúzska. Avšak bez Polereckého. Ten odrazu ostal bez práce i prostriedkov.
Ak sa chcel o viacdetnú rodinu postarať, rozhodol sa vrátiť do vlasti. Chudobný sa však na Slovensko nevracal. Získal si priazeň kuruckého maršala Alexandra Károliho, ktorý po uzavretí Szatmárskeho mieru v roku 1711 nadobudol za zvláštnych podmienok rozsiahle majetky, čím sa stal jedným z najmajetnejších aristokratov v Uhorsku. Mateja Polereckého tento boháč urobil hlavným inšpektorom svojho majetku, ktorý tvorilo 165 dedín a mestečiek. Bohatstvo si kurucký major užíval iba do svojej smrti v roku 1727. Jeho rodine však dobrým časom odzvonilo. Károliho majetky patrili jeho bývalým spolubojovníkom, ktorým sa násilné prisvojenie nechcelo páčiť. Dvojnásobná vdova zo strachu pred prenasledovaním kurucov radšej ušla do Francúzska.
Z pážaa generál
Tu žil jej syn Andrej (1700 – 1783). Do Francúzska sa dostal vďaka tomu, že bol pážaťom a neskôr dvoranom Šarloty Amálie. Keď ale po troch rokoch landgrófka zomrela, 22-ročný Polerecký sa musel poobzerať po novom zamestnaní. Netrvalo dlho a stal sa poručíkom v husárskom pluku Ladislava Berčéniho. Zbraň tasil po 11 rokoch mieru a odvážnym narábaním s ňou si polepšil na kapitána a veliteľa stotiny. O dva roky 35-ročného Andreja Polereckého vojaci oslovovali major a v roku 1737 dostal najvyššie francúzske vojenské vyznamenanie Rad sv. Ľudovíta. Ani ďalšie Polereckého úspechy na bojisku neostali bez povšimnutia. Už v roku 1743 odchádzal do boja s vlastným plukom, ktorý niesol jeho meno a na nový rok 1748 ho kráľ povýšil na brigádneho generála. O desať rokov nastal v jeho kariére zlom. Dostal sa do sporu so svojím nadriadeným, ktorý sa intrigami na francúzskom kráľovskom dvore postaral o to, aby prišiel o pluk. Jeho vojsko rozpustili a rozdelili do dvoch husárskych plukov.
Vrchnosť však nezabudla, čo generál Polerecký pre Francúzov urobil a minister vojny ho ustanovil za svojho osobného tajomníka. O rok neskôr v roku 1750 mu kráľ Ľudovít XV. ako vojenskému guvernérovi zveril Molsheim v Alsasku, čím si svojho verného služobníka uctil dostatočne. Touto funkciou mu dal právo spravovať a vládnuť nad menším územným celkom patriacim kráľovi.
Padol do oka Márii Antoinette
O tretiu generáciu významných vojvodcov z rodiny Polereckých sa postarali Andrejovi synovia František Andrej a Ján (Ladislav). Staršieho Františka (1737 – ?) otec obliekol do vojenskej uniformy ako päťročného a zaradil ho do svojho husárskeho pluku. Nemal ešte ani desať rokov, keď sa stal kapitánom. Ako pätnásťročný už viedol otcovu 4. stotinu. Do skutočného boja nevstúpil ako hrdina. Sedemročná vojna (1756 – 1763) skončila pre Francúzov porážkou. Za ňou nasledoval pre mladého vojaka ďalší úder – pluk jeho otca, v ktorom bojoval, rozpustili a musel prestúpiť v stále nízkej hodnosti kapitána do druhého. V septembri 1761 dostal vytúžený darček k 24. narodeninám – minister vojny vyhovel jeho žiadosti a povýšil ho na plukovníka s vlastným plukom. František Polerecký však ostal plukovníkom bez vojska. Nepodarilo sa mu ho sformovať, a tak velil v cudzích plukoch. Vyprofiloval sa ale na vynikajúceho bojovníka, za čo mu francúzsky kráľ Ľudovít XV. udelil v roku 1762 Rytiersky kríž Radu sv. Ľudovíta.
O Františkových vojenských kvalitách počul vo francúzskej zemi takmer každý. V roku 1774 ho vymenovali za veliteľa Chamborantovho husárskeho pluku, s ktorým sprevádzal spolu s ďalšími plukmi po Francúzsku mladú habsburskú vojvodkyňu a francúzsku kráľovnú – Máriu Antoinettu. Keď zastal pri jej koči a predstavil sa jej, mladá panovníčka sa s nadšením opýtala: „Tak to vy ste ten Polerecký?„ Na jej želanie ju potom sprevádzal len jeho pluk.
Ešte pred vypuknutím americkej vojny za nezávislosť ho francúzske velenie vyslalo so špeciálnym poslaním do Ameriky. Za brilantné splnenie úloh ho poverili rovnakou funkciou ako otca. Vymenovali ho za vojenského guvernéra Rosheimu v Alsasku a prvý z rodiny Polereckých získal hodnosť plnohodnotného generála s vysokou ročnou rentou. Počas francúzskej revolúcie, keď kráľovský pár mal svoje dni spočítané, v ohrození vlastného života utiekol do Ameriky. Odtiaľ sa vrátil na Slovensko, no ako tu pokračovali osudy tohto muža ďalej, nie je známe. Jeden z jeho posledných listov napísal v roku 1800.
Bojovník za americkú nezávislos
Staršieho Františka Polereckého takmer celý život sprevádzal o 11 rokov mladší brat Ján Ladislav (1748 – 1830), ktorý ako jediný z úspešnej vojenskej rodiny vošiel do encyklopédií. Svoju vojenskú kariéru začal ako 15-ročný poručík v Berčéniho husárskom pluku. Ako 18-ročný prešiel do Chamborantovho pluku, ktorému velil starší brat. V čase, keď sa mladá kráľovná zahľadela do Františka, bol Ján už kapitán tohto pluku.
V čase, keď sa začalo hovoriť o nepokojoch na americkom kontinente a túžbe po nezávislosti, vycítil svoju šancu. Takmer 30-ročný Ján Polerecký sa dal naverbovať do dobrovoľnej jednotky smerujúcej na pomoc vzbúrencom. Prv než vstúpil na zaoceánske územie, prijal hodnosť majora a veliteľa ľahkého jazdectva, jediného na strane Američanov. V boji proti anglickým kolonizátorom sa vyznamenal a získal si uznanie aj budúceho prezidenta Georga Washingtona. Ten bol svedkom toho, ako Polereckého muži v spŕške streľby zbierali svoje potratené prilby. Upozornil ho na nebezpečenstvo, na čo major odpovedal: „Pán generál, my môžeme stratiť čiapky, ale hlavy nikdy nestratíme!„ Sám sa ocitol v ohrození, keď na čele oddielu stál na muške anglických nepriateľov, no strela zasiahla iba jeho koňa. Za odvahu dostali francúzski husári od generála Washingtona verejnú pochvalu. Po uzavretí mieru Ján Polerecký z Ameriky neodišiel. Získal americké občianstvo a usadil sa v Massachusetts, kde si ho domáci zvolili za zástupcu zmierovacieho sudcu. Neskôr sa presťahoval do mestečka Dresden, kde sa druhýkrát oženil s Nancy Pochardovou a vychoval s ňou 9 detí. Okrem nich sa staral o revolúciou schudobnených súrodencov vo Francúzsku. Ako vážený muž zastával funkciu mestského notára a zaslúžil sa o zavedenie matriky a prvého sčítania obyvateľov. Istý čas strážil maják, dokonca si založil rybolovnú spoločnosť a v roku 1805 ho znova zvolili za hlavného notára. Za zásluhy v boji o nezávislosť Američanov dostal ročnú penziu a severoamerickí Slováci mu v Yonkers vybudovali v roku 1977 pamätník s textom jeho pravnuka Jozefa G. Cincíka, ktorý zhromaždil o svojom slávnom predkovi množstvo údajov: Rodom Slovák, výchovou Francúz, Amerikán činmi.