iny štyroch vojakov Práporu okamžitej reakcie v Martine – Alexandra Gaála, ktorý cestou z Kosova 19. januára 2006 neprežil haváriu lietadla, Rastislava Neplecha, ktorý 10. novembra 2006 zahynul pri výbuchu v Iraku, a obetí teroristického útoku v Iraku zo dňa 8. júna 2004 Miroslava Frkáňa a Vladimíra Simonidesa.
Ďalšia zlá správa z Iraku na Slovensko dorazila 11. novembra tohto roku. Pri presune 56 slovenských vojakov do tábora Delta pri meste Al-Kút v strednom Iraku, asi 130 kilometrov od základného tábora v Al-Hile, zahynul 32-ročný slovenský vojak Rastislav Neplech. Približne 14 kilometrov od cieľa cesty vybuchol pod tretím vozidlom v dvadsaťčlennej kolóne nástražný výbušný systém. Okrem zdravotníka Rasťa Neplecha na mieste zahynul aj jeho poľský kolega. Ďalší Poliak a Armén utrpeli ťažké zranenia.
V rodine Neplechovcov nebola vojenská uniforma ničím výnimočným. Otec Jaroslav strávil v armáde viac ako 20 rokov a tak nečudo, že rovnakým smerom sa vydal i jeho prvorodený syn Rastislav. „Už po skončení základnej školy chcel Rasťo študovať na strednej vojenskej škole, ale to som mu ešte stihol vyhovoriť,„ spomína Jaroslav Neplech, ktorý sa s rodinou do Martina nasťahoval v roku 1988. Neskôr sa Rasťo k armáde predsa len dostal. Narukoval do Levíc, kde absolvoval základnú vojenskú službu. Tá sa mu zapáčila tak, že sa rozhodol v službách armády stráviť svoj profesionálny život. „Jednoducho Rasťo zo základnej vojenskej služby plynulo prešiel do budujúcej sa profesionálnej armády. To som mu už nevyhováral, rešpektoval som jeho rozhodnutie. Slúžil v Martine ako vodič sanitky a zdravotný inštruktor,„ povedal nám Rasťov otec Jaroslav Neplech. Mladý vojak pôsobil v dvoch vojenských mierových misiách. Najskôr meral cestu na Golanské výšiny, potom poputoval do Iraku...
Jaroslav Neplech vianočný deň pravidelne prežil v kasárňach, domov sa vracal okolo piatej-šiestej hodiny večer. „Manželka sa spolu s našimi deťmi o všetko postarala. Od stavania vianočného stromčeka až po prípravu štedrovečernej večere. Vždy sme si doma vychutnávali pravú vianočnú atmosféru, ctili sme si rodinné zvyky a tradície. Na štedrovečernom stole u nás dodnes nechýbajú opekance s makom, oblátky s medom, kapustnica, ryba so zemiakovým šalátom. Keď sa Rasťo oženil, všetky tieto zvyky a tradície si preniesol aj do svojej rodiny,„ prezradil nám Jaroslav Neplech.
„Keď sme s manželkou ostali sami, deti aj s vnúčatami k nám na návštevu cho-dili na prvý sviatok vianočný. Prežili sme vždy príjemný deň. Na Štefana sa naše deti – súrodenci navštevovali medzi sebou,„ vysvetľuje nám Jaroslav Neplech a pokračuje: „Rasťo sa na Vianoce vždy tešil. Tieto, ktoré už klopú na dvere, mal stráviť v Iraku. Sestre písal, že to bude pre neho tvrdé, pretože nebude môcť byť so svojimi najbližšími – so svojou manželkou a dvoma malými dcérkami.„
Rodina Neplechovcov sa plánuje opäť spoločne stretnúť na prvý sviatok vianočný. No už to nebude to pravé... Pri prestretom stole bude všetkým chýbať manžel, otec, syn a brat Rastislav. „Budeme sa snažiť, aby sme najmä malým deťom bolesť zo straty zmiernili, ale neviem, či sa nám to vôbec podarí. Verte, je to nesmierne ťažké.„