zhodnutie sa mu nakoniec stalo osudným...
„V marci 2004 prišiel Mirko domov na dovolenku,„ povedal nám Bohuš Frkáň, otec slovenského ženistu. „Bol som pre neho na letisku vo Viedni. Doma sme spolu stihli ešte osláviť jeho meniny. Dovolenka sa krátila, Miro sa musel vrátiť. Na letisko sme ho opäť odviezli. Žiaľ, vtedy sme ho videli naposledy.„
Krutá správa z Iraku dorazila na Slovensko 8. júna 2004. Agentúry boli stručné. V Iraku pri odmínovacích prácach zahynuli traja slovenskí vojaci. Výbuch sa odohral neďaleko mesta As-Suwaríja v provincii Wasit. Smrť zapríčinil zásah mínometným granátom. Pri následnej explózii poľského auta, naloženého muníciou, zahynul rotný Peter Dinga, čatár Vladimír Simonides a čatár Miroslav Frkáň. „My sme nevedeli, čo sa stalo. Ja i manželka sme boli v práci. Okolo ôsmej – pol deviatej ráno mi volala svokra, že v správach hovorili o tom, že v Iraku zahynuli traja Slováci. Pýtala sa ma, či sa náhodou Mirovi niečo nestalo,„ spomína Bohuš Frkáň. „Čo by sa mu stalo, nemaľujte čerta na stenu,„ upokojoval svokru otec Miroslava. Zároveň však začínal mať zlé tušenie. O chvíľu mu totiž volal kamarát, že čo je s Mirom. Od neho sa dozvedel, že ich doma hľadali vojaci. „Už som vedel, že je zle. Ja som bol v ten deň na výjazde v Turčianskych Tepliciach. Neskôr sa mi dovolali aj vojaci s tým, že sa chcú so mnou stretnúť. Prišli za mnou do Teplíc a oficiálne mi oznámili, že Mirko v Iraku zahynul. Vrátil som sa na firmu, prezliekol som sa a s kolegom som zašiel za manželkou. Tá už vedela, čo sa stalo. Netušila však že medzi slovenskými vojakmi, ktorí v Iraku padli, je aj náš Mirko.„
Správa o smrti syna rodinu Frkáňovcov hlboko zasiahla. „Bolo to niečo strašné, to si neviete predstaviť. Človek s tým v duchu môže počítať, ale reálne si to nechce pripustiť. Stať sa vo vojnou zmietanej krajine môže čokoľvek, ale prečo by sa niečo zlé malo stať práve nám...?„ pýta sa pohnutým hlasom Bohuš Frkáň a zároveň dodáva: „Žiaľ, stalo, je to niečo strašné. Nie je nič horšie, ako keď rodičia prežijú vlastné deti.„ Miro odišiel z tohto sveta mladý, mal iba 26 rokov. V septembri sa mal ženiť, so svojou priateľkou Mirkou, ktorá pochádza z Levíc, čakali dieťatko.
O niekoľko dní zasadnú k štedrovečernému stolu aj manželia Frkáňovci. Už bez svojho syna Miroslava. „Prvé Vianoce po jeho úmrtí boli veľmi zlé. Zostali sme doma sami,„ s plačom spomína Ľudmila Frkáňová. Bolesť im miernilo narodenie vnučky Paulínky. „Je to naša radosť, vždy sa tešíme, keď sa spolu stretneme. Máme pre ňu nachystaný už aj darček. Aj spolu s Mirkou k nám počas sviatočných dní zavítajú,„ teší sa pani Ľudmila. Vianoce u Frkáňovcov sa nesú v tradičnom duchu. „Povečeriame spolu, rozdáme si darčeky, pozrieme rozprávky v televízii a budeme spomínať,„ povedal nám Bohuš Frkáň, ktorý sa spolu so svojou manželkou nevie zmieriť s krutou skutočnosťou, že ich syn Miroslav už nie je medzi živými. „Stále si myslíme, že Mirko len niekde odcestoval, že sa k nám domov ešte vráti.„