intorín) sa okrem iného píše, že mesto pod Čebraďom koncom 19. a začiatkom 20. storočia prirodzeným spôsobom prebralo štafetu od Martina. S názorom autora tejto recenzie nechceme polemizovať. Koniec koncov, na slovné vojny o pozíciu „lídra štafety„ nie je dôvod. Martin bol a aj je centrom národnej kultúry Slovákov. Len sa nám zdá, že v poslednom čase sa dostáva akoby do tieňa okolitých miest. Nedokáže sa dostatočne „predať„ (nemocnica so svojimi odborníkmi a unikátnymi operáciami, knižnica so svojimi projektmi, samosprávna kultúra so svojimi nadčasovými aktivitami, vysoké školstvo a školstvo vôbec so svojimi reprezentantmi...), neprezentuje navonok svoje najlepšie inštitúcie, svojich súčasných občanov, ktorých práca a dielo presiahli hranice nášho regiónu, nedáva o sebe dostatočne vedieť tam, kde sa v modernom čase tvoria, takpovediac, dejiny spoločnosti a kultúra vo všeobecnosti. Martin akoby zaspal na vavrínoch. Vyzvali sme preto lídrov tohto mesta, aby v čase, keď aj Martin stojí sťaby na križovatke svojho osudu, vyslovili svoj názor na jeho smerovanie. Tu sú ďalšie ohlasy.
Kultúra – plány a skutočnosť?
Úprimne sa priznám, že som po prečítaní ankety o Martine ako centre národnej kultúry Slovákov a príspevku Vlasty Kunovskej „Aká si, kultúra – v národnom centre?„ v Novom ŽIVOTE TURCA z 5. 12. 2006 ostala v rozpakoch. Nemám žiadny dôvod polemizovať s autorkou, so záujmom čítam jej príspevky, ktoré venuje určitým kultúrnym inštitúciám a predstaviteľom kultúry. Súhlasím s návrhmi, ktoré v príspevku predostrela, chytil ma však smútok z jej poznámky, že ide o zopár dobre mienených – avšak doteraz nepovšimnutých námetov. Pri tomto fakte ma ako neviditeľná pavučina opantala predtucha, že nie je jediná, ktorej dobre mienené námety zatiaľ nenašli odozvu.
Martin sa už niekoľko rokov hrdí tým, že je centrom národnej kultúry Slovákov. Teraz odbočím od politickej vôle a nevôle a od všetkého, čo s tým súvisí. Faktom ostáva, že Martin ako centrum národnej kultúry Slovákov má svoj zákon, má Radu národnej kultúry, mal alebo má jej predsedu a podpredsedov, členov výboru, predsedov a členov mnohých komisií, ktoré, verím, že majú plán činnosti. V Martine sídlia vrcholné kultúrne inštitúcie. Nejdem ich menovať, pretože ich zoznamom sa asi príliš často napĺňajú stránky tlače vtedy, keď chceme zdôrazniť význam mesta ako centra národnej kultúry Slovákov. Usporadúvajú významné a často medzinárodné akcie, ktoré ich zviditeľňujú aj v zahraničí. V Martine žijú a tvoria viaceré významné osobnosti a koľko ich pritom spomedzi našich radov už odišlo – stačí si prečítať nedávny významný počin autorov knižnej publikácie Lexikón významných osobností Martina. V Martine pracuje Kultúrne centrum, máme na pôde mesta turisticko-informačné centrum, máme Televíziu Turiec, na pôde mesta sídli redakcia týždenníka MY Nový ŽIVOT TURCA, máme pešiu zónu, akou sa môže pochváliť máloktoré mesto, no, povedzme, v strednej Európe... V Martine sídli Jesseniova lekárska fakulta, ktorá má vo svojich radoch významné kapacity a množstvo mladých ľudí, ktorí by spoločne s občanmi mesta určite radi uvítali aktivity zodpovedajúce aspoň sčasti ich predstave o meste, ktoré je centrom národnej kultúry Slovákov. Máme toho ešte určite viac. Tak ako je potom možné, že nás dokáže predbehnúť hociktoré iné mesto na Slovensku?
Napriek dnešnej dobe, v ktorej „vládne trhová ekonomika„, neverím, že je to len otázka peňazí. To by potom mnohé obce a mestečká na Slovensku (oveľa menšie ako Martin) nedokázali realizovať množstvo úžasných akcií, ktoré im získali priaznivcov, návštevníkov a podporovateľov nielen doma, ale aj za hranicami. Nie je to ani otázka nápadov a námetov, veď aj poznámka Vlasty Kunovskej je dôkazom toho, že námetov na rôzne kultúrne aktivity priamo v Martine je dosť. A o koľkých sa zatiaľ nehovorí len preto, lebo sa o nich nevie, alebo sa možno ani nechce vedieť. Nie je to ani otázka osobností žijúcich v Martine, ktoré by sa mali podieľať na tom, aby sa slová o Martine ako centre národnej kultúry Slovákov premenili na skutky. Tých je tiež dosť, aj keď nie všetky sú nám známe.
V čom to teda je? V čom spočíva naša bieda, ktorá opriada Martin ako pavučina už dlhé roky? Je v nás. V obyvateľoch Martina bez ohľadu na to, či ide o významnú osobnosť alebo o jednoduchého občana. Je to v každom, kto sa nestal Martinčanom, v každom, kto nemá k tomuto mestu vzťah a je mu úplne jedno, ako vyzerá mesto, v ktorom žije, študuje, pracuje, uzatvára manželstvo, vychováva deti, buduje svoju kariéru, zarába peniaze, nakupuje... V každom, komu sa miestom jeho bytia stalo skutočne len to miesto, kde býva – byt alebo dom a kultúru mu z rôznych dôvodov nahradila televízia.
Je aj v každom občanovi mesta, u ktorého platí, že kohokoľvek, kto je lepší ako on, automaticky prehliadne namiesto toho, aby ho zviditeľnil. Preto u nás vo všeobecnosti platí, že o mnohých skutočných osobnostiach, ktoré pozná zahraničie, sa v Martine nedozviete takmer vôbec nič. Ako keby právo na to, že sa niekto už v minulosti stal osobnosťou, znamenalo, že to má tak ostať navždy, a preto bude zastávať posty a funkcie bez ohľadu na čokoľvek. Niekto nový ako keby nemal právo zaradiť sa tam, kde by jeho vedomosti a prípadné kontakty boli skutočným prínosom. Možno sa táto poznámka niekoho nemilo dotkne, osobne si ale myslím, že zásluhy a šediny si síce vždy zaslúžia úctu, roky však nikomu nepridajú na energii a aj keď je to skutočne bolestné, potreba výmeny generácií je realitou už dlhšie aj v Martine. A tiež aj v Rade národnej kultúry. Aj tam je totižto kameň úrazu. Je v každom z tých predstaviteľov Rady národnej kultúry, ktorých netrápi, že členovia niektorých komisií nedostali pozvánky ani na jedno zasadnutie, že sú komisie, ktoré vôbec nezasadajú, dokonca nezasadli od posledného valného zhromaždenia ani raz. Je tiež v tých členoch výboru RNK, ktorí sú spokojní, prípadne sa tak tvária, alebo nemajú dosť odvahy položiť si otázku, aký význam má dnešná podoba informačného spravodaja RNK Pramene. Skutočne sa nedajú Pramene využiť na publikovanie niečoho koncepčnejšieho? Ak nie, ostáva otázka, komu vlastne slúžia a aký majú zmysel?
Naša „bieda„ spočíva tiež v každom riadiacom pracovníkovi v meste Martin, ktorého inštitúcia alebo organizácia má históriu a tradíciu a možno práve preto prehliada aktivity tých menších – bez histórie a tradície. Je takisto v každom, kto najprv z pozície zodpovedných pracovníkov vyzve predstaviteľov kultúrnych inštitúcií a organizácií v meste, aby sa podieľali na tvorbe koncepcie kultúrneho rozvoja mesta a vypracovali písomné návrhy, a potom jeden z nich o rozsahu troch rukopisných strán nechá pár mesiacov ležať na stole a ešte sa hrdí tým, že ho nestratil.
Je tak isto na každom odborníkovi na pôde mesta, ktorý sa „hrá“ na svojom piesočku a nechce sa pozrieť okolo seba, pretože by zistil, že jeho „Ameriku„ už vo vedľajšej ulici niekto objavil, ba dokonca vie o nej oveľa viac. Ale on namiesto toho, aby si túto skutočnosť priznal a prizval dotyčného k spolupráci, bude naďalej tvrdiť svoje pravdy bez ohľadu na kohokoľvek a čokoľvek.
Náš problém je tiež v každom, kto nevenuje náležitú pozornosť druhým a nenájde si čas na to, aby zišiel zo svojho piedestálu. Veď fakt, že sa o niekom nepíše, neznamená, že jeho aktivity sú bezvýznamné a nestoja za našu pozornosť. Niekedy je to možno preto, že o ňom nemá kto napísať, alebo o tom, že aj kvalitný článok sa u nás ťažko presadzuje. Na náš problém sa svojím spôsobom možno podpísali aj členovia komisií školstva a kultúry mesta Martin, ktoré sa celé roky zaoberali a navštevovali stále tie isté kultúrne inštitúcie, pričom nezaregistrovali, že ich je v Martine už viac. Je to tiež o tých pracovníkoch kultúry, ktorí na akcie, výstavy a vernisáže výstav nepozývajú nové tváre a mladých akosi zvláštne obchádzajú. Veď na pôde kultúrnych inštitúcií by napríklad počas vernisáží nemalo ísť o klientelu dobrých známych, ktorí sú radi, že sa stretnú pri čaši vína, aj keď sú to stretnutia milé a príjemné. Kde však ostali mladí, ktorí by na akcie a výstavy mali chodiť o desať-pätnásť rokov? Kto ich potom navlečie na spoločnú šnúru priaznivcov inštitúcie, keď ich teraz necháme, aby sa odkotúľali na miesta, ktoré sa nám nepáčia a majú na nich zlý vplyv? Je len samozrejmé, že si budúcich návštevníkov musíme vopred vychovať, pričom už vonkoncom nie je možné spoliehať sa na metódy staré dvadsať rokov.
Je to aj o tých kompetentných, ktorí si myslia, že kultúra v Martine je len pre tých, čo v kultúre pracujú, alebo sa jej venujú, ktorí si myslia, že nesúvisí so športom, s mládežou, ale aj o občanoch, ktorých „kauza„ Martinské hole už nudí a odmietajú čo i len zmienku o nej. Nie, milí Martinčania, kultúra je o všetkom. Aj o tom, že už nestačí pozerať a odvolávať sa stále na minulosť a na významné postavenie Martina v 19. storočí. Žijeme v 21. storočí, v ktorom najčerstvejšie informácie zo sveta získame za pár minút, vrátane kultúrnych podujatí vo svete. Ale čo sa Slovensko a zahraničie dozvie o nás a našich martinských kultúrnych aktivitách? A ako dlho mu potrvá, kým niečo vôbec zistí? Pri všetkých týchto nedoriešených problémoch sa vážne chceme uchádzať o privilégium, aby sa Martin o pár rokov stal na jeden rok mestom európskej kultúry...?
Fakt, že Martin ako centrum národnej kultúry dopadol tak, ako dopadol, je naša vlastná chyba. Je chybou každého z nás, kto nechce pochopiť, že bez dôsledného prehodnotenia, vzájomnej spolupráce a prepojenia inštitúcií, organizácií a komisií, porozumenia, tolerancie, profesionálnej úcty k odbornosti toho druhého, novopostavenej koncepcii rozvoja kultúry zviazanej s ďalšími oblasťami života v meste, ktorá zahrnie objektívne požiadavky mladých a informovanosti hodnej 21. storočia, sa ľady nepohnú.