Ide o okamih a ja ho mám

ície na Kubu sme sa zhovárali s fotografom Martinom Tomčíkom.
Martin Tomčík pochodil kus sveta a svoje dobrodružstvá zaznamenal na tisíckach fotografií. Najviac ich urobil na Galapágoch, kde vyfotil za jeden mesiac deväťdesiat filmov a urobil
3 240 záberov. Z toľkých „cvaknutí“ spúšte sa mu vydarilo zopár naozaj unikátnych „kúskov.“ Ten najvýnimočnejší je však zo Slovenska. Zobrazuje žabu z Blatnice. Záber získal ocenenia vo Francúzsku, v Kuala Lumpure, Los Angeles, Istanbule, Čechách, na Slovensku a v Moskve. Martin Tomčík si cení aj štvrté miesto z fotosúťaže v Los Angeles, kde bodoval s fotografiou siluety vtáka oproti búrkovým mračnám. Vlastnú tvorbu prezentoval na mnohých výstavách. Aj nie tak dávno v Martine v Etnografickom múzeu SNM pod názvom Modrá planéta. Návštevníci mali na nej možnosť vidieť jeho najlepšie fotografie za posledné tri roky.
S prstom po mape
„Fotím už asi od svojich ôsmich rokov. Odvtedy, ako som dostal prvý fotoaparát, sa stalo fotenie mojím koníčkom. V pätnástich som s fotením na určitú dobu prestal,“ asi takto začal svoje rozprávanie Martin Tomčík. „O nič nešlo, zväčša som si chcel „cvaknúť“ svojich kamarátov alebo niečo pekné z prírody.“ Už od malička sa však v Martinovom srdci alebo niekde v podvedomí začala prejavovať túžba po cestovaní: „Zakaždým, keď som otvoril atlas, už som „chodil“ po svete. O tom, že raz navštívim polstovku štátov, sa mi ale ani nesnívalo.“ K foteniu sa vrátil náhodou v dvadsaťpäťke. Vášeň nanovo vzbĺkla počas expedície v Číne a
v Tibete. Krátko pred cestou do Číny si v Rakúsku za akciovú cenu kúpil kvalitnú zrkadlovku. „Urobil som zábery, ktoré sa mi vtedy páčili. Dnes by som ich nepovažoval za dobré.“
Martin však nezostal len pri obyčajnom cestovaní. Zaujala ho krása podmorských hlbín a potápanie. „Prvýkrát som sa k nemu dostal počas mesačnej dovolenky v Mexiku. Náhodou som šiel okolo autobusu, na ktorom bola reklama na potápačskú školu. Zavolal som tam, dohodol si stretnutie a spravil kurz. Netušil som však, že život pod morom ma tak chytí za srdce. Zistil som, že svet je tam krásny a modrý a človek si môže, ak zvládne techniku pohybu tela a dýchanie, užívať naplno.“
Hneď ako sa vrátil z dovolenky, neváhal a zaopatril si celý potápačský výstroj, vrátane kompletnej fototechniky. S ňou má niekedy problém na letisku. Veď posúďte sami. Potápačský výstroj váži asi 30 kg, fotovýbava ďalších dvadsať, a to nerátame oblečenie. Pod vodou nemôže fotografovi chýbať vodotesné špeciálne puzdro na foto-aparát, ktoré ručičku na váhe posunie o ďalších 20 kilogramov.
Za dobrým záberom aj 1 500 km denne
Martin Tomčík so svojím koníčkom precestoval mnoho krajín Z nich ho asi najviac zaujala Namíbia. „Prešiel som ju dva razy zhora nadol. Je obrovská, asi ako dve Ukrajiny a žije tam len dva milióny obyvateľov. Celé hodiny tam nestretnete človeka. Krajina je vyprahnutá, ale má svoju krásu v podobe farebného piesku, suchých stromov a dún. Nádherné sú tam oázy, ktoré sa dajú nazvať národnými parkami. Sú pomerne rozsiahle s veľkým počtom zvierat. Keď som v Namíbii šoféroval, bolo bežné, že mi popred cestu prebehla žirafa, antilopa, slon alebo buvol. Autom som prešiel trinásťtisíc kilometrov v priebehu 16 dní.“ Teda – za peknými zábermi aj 1 500 km denne.
Sedel na návnade
Jednou z posledných výprav Martina Tomčíka za dobrodružstvom bola v januári minulého roku návšteva Kuby. Kým my sme sa na Slovensku obliekali do niekoľkých svetrov a obúvali si dva páry ponožiek v treskúcich januárových mrazíkoch, on si zatiaľ plával a „mával“ plutvičkami pri žralokoch. Túto výpravu zorganizoval jeho kamarát Miloš Chlápek a zúčastnil sa na nej spolu s niekoľkými kamarátmi z Čiech. Týždeň sa potápali 100 km od kubánskeho pobrežia v Jardines de la Reina (pozn. red. v preklade Kráľovnine záhrady). Kráľovnine záhrady, pomenované podľa ich objaviteľa Krištofa Kolumba, tvorí 150 míľ dlhé súostrovie korálových a mangrovových ostrovov. Sú tretím najdlhším bariérovým útesom (reef) na svete. Je to 250 neobývaných ostrovov a tvoria najväčšiu morskú rezerváciu v Karibskom mori. Dostať sa sem je dosť zložité. Spomínanú oblasť môže navštíviť najviac 300 potápačov ročne a aj vďaka tomu pod hladinou vidieť nepolámané koraly a neporušené prostredie.
„Už pred cestou som vedel, že tento zážitok bude o žralokoch. Dá sa povedať, že pri každom ponore boli dva-tri, no niekedy až štyridsať žralokov. Bývajú plaché a väčšinou vycúvajú zo stretnutia ako prvé. Tieto však mali viac odvahy. Zavše prišli až na pol metra odo mňa a ten kontakt s nimi bol veľmi vzrušujúci.“
Väčšina z nás by v takej situácii asi tuhla strachom: „Nevravím, že som nemal strach. Čítal som o nich veľa kníh, ale dôveroval som ľuďom, ktorí s nimi prichádzajú pomerne často do kontaktu.“ Vo všeobecnosti si mnoho ľudí myslí o žralokoch, že sú to krvilačné monštrá. Štatistiky však hovoria „len“ o asi 80 - 90 napadnutiach ľudí ročne, z ktorých smrteľných je zhruba šesť až osem. Aj hľadáčik fotoaparátu vytvára akýsi falošný pocit bezpečia. „Keď sa pozerám na svet cez fotoaparát, nestíham si uvedomovať, čo sa deje okolo. Skôr sa snažím nájsť si dobré miesto, dobrý uhol pohľadu pre fotenie. Až keď som vyplával na loď, tak som si uvedomil, že mi adrenalín stúpa.“
Žraloky boli najväčším zážitkom Martina Tomčíka z Kuby. Častokrát sa po vynorení rozprával dlho do noci so svojimi priateľmi o tom, čo prežili. Po jednom zážitku si však Martina doberali ešte viac. „Keď som sa prvý raz ponoril, lákali sme žralokov na mŕtvu rybu. Chalani ju umiestnili niekde v trhline. Ja som sa však tesne pred tým napil vody a behom minútky, kým som sa vykašľal, išiel som za nimi ako posledný. Nevedel som však, kam dali návnadu. Vybral som si vhodné miesto, posadil som sa a vtedy sa ku mne priblížilo osem žralokov na vzdialenosť pol metra. Poriadne som zneistel. Okolo mňa sa totiž strhla riadna trma-vrma. Zabral pud sebazáchovy a ja som si zo svojho miesta zapáchajúceho korisťou odsadol. Až po vynorení som sa dozvedel, že som sa posadil na návnadu.“
Havany chutia sladko
Za týždeň strávený na súši stihol Martin navštíviť zopár zaujímavých lokalít. Medzi najfascinujúcejšie po-dľa neho patrí Havana v koloniálnom štýle a s nádhernými pobrežiami. Turistom by rovnako odporučil menej navštevované miesto Baracoa, na ktorom pristál v roku 1492 so svojou loďou Krištof Kolumbus, Toto miesto láka aj kakaovými plantážami.
„Na pevnine Kuby som strávil jeden týždeň. Spoznal som teda len malú vzorku života Kubáncov. Sú pohodoví, milí a temperamentní. Majú v krvi tanec a spev. V každom bare je skupina, ktorá hrá latino hudbu. Ich svet je však rozdelený na ten - pre nich a na iný - pre turistov. Pozreli sme si pár miest, ruiny, chrámy a pamätné miesta. Na každom kroku majú policajtov a tamojší ľudia, aspoň podľa rozprávania, tam život nemajú ľahký. Ak je napríklad Kubánec prichytený pri rozhovore s cudzincom, údajne mu hrozí trojdňové väzenie.“ Kuba je typická svojimi cigarami. „Napriek tomu, že som nefajčiar, jednej som neodolal. O ich chuti viem však povedať iba toľko, že sú aromatické.“
Fotografovanie je dobrodružstvo. Ako ho opisuje Martin Tomčík? „Fotografia má zaznamenať nejakú udalosť a fotograf má zachytiť jej atmosféru. Každá fotka je vždy niečo iné ako realita. Je dvojrozmerná, kým život je trojrozmerný. Rád mám zachytený pominuteľný okamih. Ten pred chvíľou ešte nebol, za chvíľu nebude, no ja ho mám.“