u a potrebujem k nej dôležité informácie z histórie, vždy navštívim Slovenskú národnú knižnicu. Už mi niekoľkokrát neuveriteľne pomohla a ušetrila čas pri hľadaní. To isté platí o Slovenskom národnom múzeu, v ktorom vyhľadávam archaické zbierky. Majú pre mňa nezaplatiteľnú hodnotu,“ vysvetlil. Pri pátraní faktov z histórie natrafí mnohokrát na zaujímavé informácie a príbehy. Nám porozprával dve.
Prvá z nich sa týka prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka, o ktorom sa Dvořák v spomienkach istého autora dočítal, že na Bystričke sa odnaučil poľovať na medvede. „Zastreliť medveďa patrilo k bontónu a Masaryk poľoval rád. Avšak skoleného medveďa mu prišlo ľúto a keď ho doviedli k druhému, daroval mu radšej slobodu. Osobne nemám rád ľudí, ktorí zabíjajú a potešil som sa, že práve tu, v Turci, sa Masaryk polepšil,“ podal prvú perličku.
Keďže Dvořák svoju knihu o histórii prezentoval v Múzeu Andreja Kmeťa, mal v zálohe niečo aj na tohto zakladateľa múzejníctva. „V Beši pri Leviciach v roku 1902 pri kopaní pivnice pre Žida Árona Kréna sa našla kostra mamuta. Keď sa o ňom dozvedel Andrej Kmeť, v jeseni ho kúpil. Za vlastné peniaze. No Kmeťa tento mamut stál viac - takmer život. Vlastnoručne ho vykopal, pričom prechladol a takmer prišiel o život, a naložil do debien. Pri prevoze spadol z voza, takže si aj ublížil. Keď ho videl sedieť na voze dubnický farár, povedal, že Andrej Kmeť je jazdec, aký nemá páru, lebo rajtuje na mamutovi. Kmeť priviezol svoj úlovok k sebe do Prenčova na faru, kde ho sčasti zakonzervoval a zrekonštruoval a veril, že tento mamut bude raz celý vystavený. Nikto však preň nemal dosť pochopenia, navyše kostra nie je kompletná. Ľudia sa chodili na mamuta na faru pozerať a aj tabuľu Kmeťovi na dom pribili, takú mu škodu narobili. Vtedy napísal, že by ho najradšej poslal na pašu do Martina. Tak sa aj stalo. Časť z neho bola nedávno vystavená v Bratislave na výstave o mamutoch. V Martine je z neho iba stolička, celá kostra sa nachádza v SNM v Bratislave, čo nepovažujem za šťastné. Podľa mňa by sa mal vrátiť do Martina, lebo tu je jeho miesto,“ posťažoval si Pavel Dvořák, ktorý má k nášmu regiónu taký pozitívny vzťah, aký mal aj Andrej Kmeť. „Osobne mám Turiec veľmi rád, niekoľkokrát som prešiel Gaderskú dolinu. Naposledy minulú jar, keď bol ešte sneh. Avšak aj ostatné doliny sú krásne. Pamätám si, ako sme s mojimi deťmi na Martinských holiach zbierali čučoriedky, ktoré videli po prvýkrát v živote. A priznám sa, ja som ich tiež roky nevidel.“