Zbíňovskí z Koštian zakaždým vo Varšave prichýlili všetkých Turčanov

Turiec bol v minulosti vždy krajom chudobným. Jeho sklon na sever spôsobil, že sa tu neurodilo okrem zemiakov, jačmeňa, ovsa a raži nič náročnejšie. Ba dokonca ani jemnejšie druhy ovocia tu nenarástli, iba ak hrušky-
krvavky, pieskové, zvnútra tvrdé a zrnité ako kamenisté polia a slivky kozie cecky, kyslé ako ocot.
No ľudia sa tu rodili ambiciózni a šikovní. Studený a tvrdý kraj spôsobil, že sa sťahovali za chlebom, vlastne za obchodom, menej na západ, viac na východ, lebo odtiaľ sa dalo prísť domov do Turca aspoň raz za rok. O Turčanoch sa všeobecne hovorí, že ani jeden z nich nikde nedokáže zakoreniť, len medzi tými turčianskymi vrchmi a že sa všade, keby sa aj ako dobre mal, cíti cudzincom. Do Poľska nebolo tak ďaleko, ani do Ruska, preto Slováci začali obchodovať práve tam. Najznámejšie rodiny, ktoré sa usadili vo Varšave, boli Országovci z Kláštora pod Znievom a Zbíňovskí z Koštian nad Turcom.
Dom Zbíňovských – zastávka všetkých Turčanov
Otec rodiny Zbíňovských – Štefan – vyrábal vo Varšave masť na čižmy a na konzerváciu remeňa a kože, pritom vyrábal aj brúsiky na ostrenie britiev. Tie sa výlučne predávali len v jeho obchode. Čítal všetko, čo sa mu dostalo do rúk a bolo napísané po slovensky. Inak, mimochodom, ani nehovoril. Iba materčinou. Rodina vo Varšave nezbohatla. Zariadenie v dome mali z väčšej časti ešte z Turca, máločo k nemu prikúpili. Obliekali sa veľmi skromne, živili sa jednoducho. Varili domáce turčianske jedlá a bolo len veľmi málo Slovákov, ktorí si na ceste do Ruska na nich nepochutili a v ich dome neprespali. Cítili sa v tejto rodine ako doma.
Jeho žena Zuzana pochádzala od Staričkov a vo Varšave ju volali slovenskou mamkou. U Zbíňovských v dome mali jednu izbu určenú vždy pre krajanov, ktorí cestovali cez Varšavu, a ona sa o nich vždy rada postarala. Vedľa ich domu bola ešte chalupa s kôlňou, kde si slovenskí návštevníci mohli uschovať kone a voz. Zuzana Zbíňovská bola pekná, statná žena s prísnejšou povahou, no mala rada spoločenské udalosti, svadby, pohreby.
Manželia Zbíňovskí vychovali štyroch synov. Jeden z nich sa stal maliarom a ochorel na duševnú chorobu. Aj ďalšieho postihol nepekný osud – život ukončil pod kolesami vlaku. Pochovaný je v Turčianskych Tepliciach. Najstarší Aladár mal spočiatku ísť za učňa do hostinca do Poznane. Ale asi v roku 1900 rodina Zbíňovských odkúpila obchod vo Varšave od akéhosi Hrašku. V ňom držali tovar výlučne len pre Slovákov či skôr Turčanov, šafraníkov a podobne. Celá rodina preto ostala pohromade. Oženil sa s Koštiankou a pochovaný je v Košťanoch.
Zberateľ motýľov pre Múzeum Andreja Kmeťa
Ktovie prečo, ale syn Ivan Zbíňovský nepracoval v obchode u rodičov, ale okolo roku 1907 ako účtovník v obchode s galantériou u rodákov z Turca – Országovcov, ktorí boli známi na celom svete. Ivan bol veľmi učený – stále študoval, mnoho čítal. Stýkal sa s profesormi varšavských škôl a s lekármi nemocnice a učil sa jazyky. Ovládal poľštinu, ruštinu, nemčinu, maďarčinu, japončinu a španielčinu. Zo Španielska si objednával vedecké knihy, lebo rád sa zaoberal okultizmom (spojenie sa s mŕtvymi), hvezdárstvom, vlastnil najrozmanitejšie mapy vesmíru. Cez inteligenciu sa dostal do styku aj s poľskou šľachtou. Táto spoločnosť sa často vo večerných hodinách schádzala u Zbíňovských a mamka Zbíňovská im varievala halušky. Každý rok chodievala na návštevu do rodného Turca, ponavštevovať známych a rodinu v Košťanoch a na Vrútkach, donášala darčeky, najviac čaj. Do Martina prinášala zbierky motýľov, ktoré jej syn Ivan zbieral a konzervoval pre vznikajúce Slovenské národné múzeum. Mal celú sieť priateľov – zberateľov nielen v Poľsku, ale aj v cudzine. Bohatý poľský továrnik Fridrich Pulz, ktorý mal vo Varšave fabriku na voňavky a mydlo a veľký dom na námestí mesta, prichádzal často k Ivanovi Zbíňovskému a prizeral sa, ako motýle konzervuje, suší a upevňuje do škatúľ. Často si spolu motýle aj vymieňali. Raz chcel od Ivana odkúpiť celú zbierku, no ten hrdo odmietol, lebo to robil pre slovenský národ. Motýle sa nachádzajú v Múzeu Andreja Kmeťa.
Precestoval svet
Ivan Zbíňovský ale smrdel grošom. Peniaze v podstate pre neho nemali cenu, robotu v obchode nemal rád. Peniaze, ktoré zarobil a dostával od svojho brata Aladára, všetky minul na knihy a motýle. Bol aj duša nepokojná. Stávalo sa, že naraz vstal od stola a povedal svojej matke: „Mama, prichystaj mi bielizeň (bola to veľmi skromnučká bielizeň), v noci odchádzam!“ Na druhý deň zmizol a len po týždni –dvoch prišiel list do Varšavy, povedzme z Kanárskych ostrovov, zo Španielska, z Portugalska, s takýmto obsahom: idem preštudovať Ecuador alebo inú krajinu. Dlhý čas potom o ňom nebolo počuť. Vrátil sa však vždy s bohatou zbierkou nových motýľov. Vtedy viedol v Országovom obchode výrobu kožených predmetov, peňaženiek a tašiek. Túžba poznať aj východné Rusko ho hnala ďalej. Odcestoval do Vladivostoku a vstúpil do obchodu I. A. Čurina, ktorý mal v tejto časti krajiny veľa filiálok. Tu sa stal vedúcim galantérneho oddelenia a chodieval nakupovať tovar do Rakúsko-Uhorska, Francúzska a Nemecka. Francúzske firmy sa snažili cez neho získať viac odberateľov v Rusku. Dotiahli ho neraz preto aj do svojich tovární.
Túžil zomrie na Slovensku
Ivan Zbíňovský sa oženil dosť neskoro. Vzal si mladučkú dcéru poľského šľachtica, ale manželstvo sa mu nevydarilo. Nemali ani deti. Pred vypuknutím prvej svetovej vojny sa priatelil s Vladimírom Hurbanom, ktorý bol v tom čase tiež vo Varšave. Po vypuknutí vojny sa Ivan prihlásil do ruskej armrády, kde bol v 8. štábe prekladateľom. V roku 1917 prevzal pri Moskve fabriku na hračky. Bola vtedy jedinou v Rusku a patrila Országovcom. Dostal vtedy zápal pľúc a keď sa už necítil dobre, jeho jedinou túžbou bolo ísť do Maríkovej, kde mali Zbíňovskí rodinu a tam pokojne zomrieť. No pochovaný je v blízkosti Moskvy.
Ivan Zbíňovský bol človek veľkorysý. Vedomie, že patrí k malému a utláčanému národu, ho stále hnevalo, a to bolo hlavným podtextom pri všetkom jeho konaní. Urobiť aspoň trochu dobra pre svoj národ bolo zmyslom jeho života. Všade, kde prišiel, alebo s kýmkoľvek sa stretol, pretriasala sa len jediná téma – slovenský národ. Zaoberal sa aj technikou, učni v obchode u Zbíňovských si spomínali na jeho pokusy zostrojiť prístroj, ktorý by bezdrôtovo prenášal impulzy. Urobil napríklad zvonček, ktorý sa rozozvučal, keď Ivan stlačil klapku v diaľke niekoľkých metrov od neho. Väčšinu myšlienok nedokázal realizovať pre stály vnútorný nepokoj.