ezamestnaní, ktorí nemajú zriadené bežné účty. Navyše ich mesačná mzda predstavuje iba trojciferné číslo a prevod na účet by z neho znamenal vysoký úbytok, a tak posiela peniaze svojim brigádnikom poštovými poukážkami. Niekedy ich musí vypísať aj tridsať. No a tu natrafil na problém. Pracovníčka pošty za prepážkou mu viac ako päť poštových poukážok odmieta dať, lebo viac vraj nemôže. Ak chcel ďalšie, musel obehať aj ostatné pobočky v meste, alebo sa uchýliť k školáckemu „chytráctvu“ – päť minút počkať za rohom a následne prosiť pri vedľajšom okienku. Aby ušetril čas a získal dvojnásobok toho, čo mohol dostať, vzal so sebou aj manželku. Lenže tá sa dočkala iba dvoch kúskov...
A takéto trampoty zažíva J. Dibák každý mesiac pravidelne. „Myslím si, že keď poštovné stojí minimálne 18 korún, tak mám právo na ďalšie čisté poukážky. Alebo je 18 korún málo?“ obrátil sa na nás s touto otázkou J. Dibák. My sme ju presmerovali niekomu kompetentnejšiemu - hovorkyni Slovenskej pošty Bele Lisákovej. „Pre poskytovanie tlačív poštového peňažného poukazu H zákazníkom platí pre všetky pracoviská pošty nariadenie, podľa ktorého pošta vydá tieto tlačivá na požiadanie, podľa potreby odosielateľa, prípadne podľa aktuálneho stavu zásob na pošte,“ uviedla B. Lisáková a dodala, že úradníčka môže obmedziť výdaj tlačív vtedy, ak zákazník požaduje neobvyklé množstvo, ktoré pošta v danom čase nemá k dispozícii. Pritom musí prihliadať na poskytovanie služieb aj ostatným zákazníkom. Požiadavka Jozefa Dibáka sa jej nezdá byť prehnaná. „Tridsať kusov tlačív je v norme, ak má daná pošta dostatok požadovaných tlačív v zásobe. Pokiaľ ich mala príslušná pošta dostatočný počet, nebol dôvod na ich nevydanie.“
Jozef Dibák si však o zásobe poukazov myslí svoje. Navštevuje hlavné pošty v Martine a vo Vrútkach pravidelne každý mesiac už vyše roka a ešte sa mu nestalo, aby ich mali nadostač. „Zakaždým som si pýtal väčší počet poukážok. Už ma tam poznajú a vedia, že ich následne prinesiem vyplnené, že ich naozaj nepýtam pre srandu. A každý mesiac tá istá pesnička o tom, že mi nemôžu dať viac. Tak prečo si nedoplnili zásoby, keď vedeli, že ich majú málo?“ pýta sa nespokojný zákazník pošty. Bela Lisáková nás však ubezpečila, že všetky pošty boli upozornené na dôsledné sledovanie zásob tlačív, aby k podobným prípadom už nedošlo.
Spolu s Jozefom Dibákom sme si to teda išli skontrolovať. Na hlavnej pošte v Martine sme sa zámerne postavili do radu pred okienko pracovníčky, ku ktorej chodí najčastejšie. „Už som sa s ňou aj vyhádal a aj nakričal. Musí si ma pamätať,“ poznamenal predtým, ako sme sa blížili k jej okienku. Po vypýtaní si poukážok, mu položila na pult jeden kus. Zopakoval teda svoju požiadavku ešte raz s tým, že ich potrebuje aspoň štyridsať. Pýtal si viac, lebo počítal s tým, že by sa mohol pri vypĺňaní pomýliť. Načiahla sa pod okienko a hodila mu na pult hrubší zväzok so slovami, že viac nemá a odporučila mu okienko číslo 9, pri ktorom sa vybavujú reklamácie a sedí vedúca. „Videli ste, neposlala ma za kolegyňou vedľa, ale rovno za vedúcou. Pamätá si ma,“ zasmial sa. Keďže od „starej známej“ dostal iba desať poukážok, od vedúcej si vypýtal zvyšných tridsať. Ochotne mu ich odpočítala presne na kus. Jozef Dibák bol prekvapený. Po vyše roku dostal tlačivá bez toho, aby musel navštíviť ďalšie pobočky. Pre istotu sme zabehli aj do Vrútok, odkiaľ naposledy odišiel napriek veľkým prosbám s dvoma kusmi. Poslal aj manželku a syna, no tí obišli rovnako. Tentoraz však obišiel nad očakávanie. Na jednu „šupu“ dostal toľko poukážok, koľko si žiadal.
„Určite to nie je náhoda. Asi ich fakt museli upozorniť. Čo si mám ale potom o našich poštách myslieť? Že vyše roka boli ich zamestnanci leniví doplniť si zásoby a nesnažili sa tak poslúžiť zákazníkom?“ Otázka Jozefa Dibáka stojí naozaj za úvahu...