Výšivkár

V slovníku slovenského jazyka by ste slovo výšivkár nenašli, čo by mohlo znamenať, že táto profesia v reáli neexistuje. Zostavovatelia – jazykovedci jednoducho nepočítali s tým, že ihlu s bavlnkou by mohli chytiť do rúk i muži. Objavujú sa však prípady, v ktorých by pre toto slovo v ženskom rode mal existovať aj mužský variant. Živým dôkazom je Peter Volna z Podhradia.
Petrovi Volnovi by nikdy nenapadlo, že sa uchýli k takej ženskej práci, akou je vyšívanie. Lenže čo mal robiť? V roku 1992 mu operovali bedrový kĺb a ostal závislý od pohybu na francúzskych barlách, pričom sa nemohol veľmi namáhať. Bezduché vysedávanie a úvahy o neprajnom osude ho takmer po niekoľkých mesiacoch po operácii dostalo takmer do šialenstva. Potreboval sa zamestnať prácou, pri ktorej by sedel. Ani nevie ako a chytil do ruky ihlu s farebnou bavlnkou. „Páčili sa mi kreslené komiksové postavičky. Prekreslil som si ich a vyšil plniacim stehom. Za krátky čas som si ich zhotovil viacero,“ ukázal na kolekciu farebných obrazov na stene v kuchyni čiastočný invalid s titánovým kĺbom, ktorý pracuje v Sučanoch na polovičný úväzok. Keď došli predlohy, pustil sa Peter Volna do ďalšej série. Tentoraz krížikovej. Prvé krížiky sa učil pomaly, s technikou mu pomáhala sestra. Zdokonalil sa, keď v časopisoch objavil početný vzorkovník slovenských hradov a zámkov, po nich sa pustil do rokokových a antických postavičiek a aj by ich zbierku rozšíril o ďalšie, keby mu už siedmy rok nezaberal čas monumentálny obraz s motívom poslednej večere. „Moja manželka mi priniesla odniekiaľ pohľadnicu s Ježišom a jeho apoštolmi. Bola ale poškodená, a tak som napísal vydavateľovi – Spolku sv. Vojtecha v Trnave, nech mi pošle úplne novú a čistú. Poslali mi ich trinásť, vraj ich našli niekde v depozite. Motív som si prekreslil na papier, zväčšil ho a pomocou meotaru som ho premietol na veľké plátno na stene. Postupne som naň prekreslil to, čo premietol meotar. Bola to však prpľačka, lebo papier sa prirýchlo zohrial a aby nezhorel, musel som stroj vypínať,“ opísal začiatky vzniku obrovského obrazu s rozmermi 140 x 240 cm.
Peter Volna pri ňom strávil priemerne 3 hodiny denne počas 7 rokov, čo je asi 7 600 hodín. Niekedy sa vydrží skláňať nad natočeným plátnom na zvláštnych krosnách aj desať hodín. Manželka, hoci k vyšívaniu obrusov a prestieraní nemá ďaleko, mu nepomáha. „Povedala mi, že keď som už začal sám, mám ho sám aj dokončiť.“ To ale nebude také ľahké. Výšivkár Peter Volna má už síce najviac práce za sebou, ale posledné krížiky plánuje do plátna vpichnúť tak o tri – štyri roky. „Myslel som si, že ho zvládnem za šesť rokov a stále sa s ním trápim. Ešteže to najťažšie – postavy a tváre - som už vyšil. Teraz ma čaká už len pozadie, čo je asi tretina plochy obrazu.“
Postup v práci mu trochu zabrzdila Ježišova tvár. Mesiac sa pohrával s jeho bradou, až ju napokon musel vypárať. A to len kvôli maličkosti – neodhadol odtieň. „Našťastie som dlho nestál, lebo som ihneď v obchodoch našiel ten správny,“ odľahlo mu. Mimochodom, na Petra Volnu sú už predavačky v galantériách zvyknuté. „To len prvýkrát, keď išla so mnou manželka a ja som vyberal farby, ma spucovali, vraj, čo jej do toho kafrem!“ Jeho koníček je čoraz drahší. „Kedysi som dal za bavlnku 2,70 koruny, dnes 19, pričom mi z nej vyjde asi dvetisíc krížikov. Predstavte si, koľko ich musím kúpiť, keď ich potrebujem vyšiť vyše milióna?“
Okoliu sa síce so svojou čudesnou záľubou nechváli, no mnohokrát sa stal terčom zvedavých otázok. „Neviem, čo je na tom zvláštne. Keď mohla letieť do kozmu žena, prečo by muž nemohol vyšívať?“ bránil sa Peter Volna a rozmýšľal, kam si tento monumentálny obraz vôbec zavesí? Jedno vie však isto. Teší sa, keď ho dovyšíva, aby sa mohol pustiť do časovo menej náročných prác. Chce si totiž doplniť sériu hradov.