Kapitán martinských hokejistov Michal Beran sa najlepšie cíti v rodnom meste
Sympatický, zanedlho tridsaťštyriročný kapitán MHC sa narodil a vyrastal v Martine, v hokejovej rodine. Jeho otec Stanislav Beran je bývalým trénerom a funkcionárom Martina a brat Róbert, niekdajší martinský hokejista sa tiež aktívne venuje hokeju v zahraničí. Martinský kapitán, ktorý aj v tomto ročníku extraligy patrí k jej najproduktívnejším hráčom, počas doterajšej športovej kariéry pôsobil v niekoľkých slovenských kluboch, ale vyskúšal si už aj „chlebíček legionára“ v Južnom Tirolsku. Nielen svojou hrou a skúsenosťami, ale aj vystupovaním na ľade i mimo neho si získal dôveru spoluhráčov, martinských fanúšikov a športovej verejnosti.
Ako si spomínate na začiatok športovej kariéry, na svoje prvé kroky na ľade?
Korčule som si prvý raz obul, keď som mal tri alebo štyri roky. Bolo to celkom prirodzené a spontánne, k hokeju ma priviedol otec, ktorý bol aj mojim prvým trénerom. V tom čase sa tomuto športu už venoval aj môj o štyri roky starší brat Róbert. Moja voľba venovať sa hokeju bola jednoduchá a jasná, dodnes som ju neoľutoval.
Spomeniete si aj na trénerov, ktorí vás formovali v žiackych a dorasteneckých kategóriách?
Keď som začínal, už fungovali na Podháji, v základnej škole na Ulici Gorkého, športové hokejové triedy, a aj keď vtedy bola organizácia hokeja iná ako dnes, mali sme vytvorené dobré podmienky na tréning. Okrem otca moje prvé hokejové kroky v žiackych a dorasteneckých kategóriách viedli tréneri F. Mrukvia starší, M. Kleskeň, J. Lehocký a P. Vojtáš. Tí vychovali v Martine nejednu generáciu.
Extraligovú premiéru ste absolvovali v Nitre v sezóne 1993/94 a až ďalšie sezóny ste odohrali extraligu v martinskom drese. Prečo?
Odpove je jednoduchá, v Turci sa v tom čase najvyššia súťaž (bývalá federálna liga – pozn. red.) nehrala. V tomto období sa v Martine hrala iba SNHL, preto som odišiel do Nitry. Ďalšie ročníky som už pôsobil, podobne ako predtým, v domácom mužstve. V tom čase tu hrávali aj Markovič, Spišiak, Brusil, Ševela. Veľa som sa od nich naučil.
Na drese máte číslo 33, má to špeciálny dôvod?
Hrával som aj s inými číslami, ale v období, keď som prestupoval z Dukly Trenčín do Žiliny bol s tridsaťtrojkou úspešný Žigo Pálffy. S obdivom som sledoval jeho výkony, a tak voľba padla práve na toto číslo. Odvtedy som ho nezmenil, som s ním spokojný a už by som ho ani nemenil.
Ďalej nasledovali pôsobiská extraligových mužstiev - Dukla Trenčín, MsHK Žilina, MHK Zvolen a v sezóne 2001/2002 ste dokonca pôsobili aj v Taliansku, v klube SV Renon. Táto krajina nie je síce hokejovou veľmocou, ale určite to bola zaujímavá skúsenosť. Dá sa porovnať taliansky hokej so slovenským?
Hlavný rozdiel medzi slovenskou extraligou a talianskou ligou bol v tom, že sa hralo len dvakrát do týždňa. Nebolo to časovo také náročné, tréningy a zápasy boli výborne organizované, aj vo všetkom inom bolo o mňa perfektne postarané. Asi preto som menej vnímal stres a zodpovednosť. Na Taliansko spomínam skutočne v superlatívoch, páčilo sa mi tam, bola to zaujímavá hokejová a zároveň aj životná skúsenosť.
Hokej je náročný nielen na čas, ale aj na cestovanie, hráči sú počas svojej kariéry nútení aj niekoľkokrát zmeniť pôsobisko. Ako sa s týmto vyrovnávate vy a vaša rodina?
Manželka má pre hokej pochopenie, rodina ma doteraz pri pobytoch mimo martinského domova vždy sprevádzala. Po narodení prvej dcéry sme sa napríklad všetci presunuli do Trenčína, spolu sme boli aj v Taliansku. Staršia dcéra je už v hokeji celkom zorientovaná a pozná aj mojich spoluhráčov. No najlepšie sa naozaj cítim v rodnom meste, je tu nádherne a aj ľudia sú príjemní.
Od rodiny sa vráťme k funkcii kapitána hokejového týmu, ktorý musí byť prirodzenou autoritou, rešpektovaný všetkými hráčmi. Čo je vašou úlohou, aké sú vaše povinnosti?
Okrem toho, že počas zápasov komunikujem, keď je to nutné s rozhodcami, trénerom a hráčmi, je mojou úlohou kontrolovať situáciu, motivovať spoluhráčov, spoluvytvárať pohodu. Vyžaduje si to každodenné nasadanie. Musím mať vždy prehľad o tom, čo sa deje na ľade, v kabíne i mimo nej. Je príjemné, že v MHC Martin hrá dosť Martinčanov, poznáme sa a aj „zvyšok“ mužstva je povahovo adaptabilný a dobre sa navzájom dopĺňame. Potvrdilo sa to už v letnej príprave, počas tréningov, sústredení a aj spoločenských stretnutí mimo sezóny a v jej prestávkach. Prispeli k tomu, že si navzájom rozumieme. Sme naozaj dobrý kolektív.
Z vašej „martinskej hokejovej generácie“ sa už veľa hráčov v extralige neobjavuje, aj vo vašom týme je viac mladých tvárí. S kým sa ešte z bývalých martinských odchovancov na ľade stretávate?
V domácom mužstve mi je vekovo najbližšie Jaro Török, s tým hrám v jednom útoku a dobre si spolu rozumieme aj mimo ľadu. V drese súperov stretávam Daniela Babku a Petra Bartoša, niekoľko mojich rovesníkov hrá ešte v zahraničí. Z môjho hokejového ročníka, ale aktívne hrám už iba ja.
Rodina a hokej sú momentálne vašou prioritou. Zostáva vám čas aj na nejaké koníčky?
Voľného času veľa nie je, ale keď ho mám, rád jazdím na bicykli. Turiec je na dlhšie túry po ceste a v teréne ideálny. Venujem sa aj tenisu. Obidva športy sú zároveň aj súčasťou kondičnej prípravy. Keby bolo možné, viac času by som určite venoval fotografovaniu. Táto záľuba sa vyvinula popri cyklistike, začal som fotiť prírodu a okolie. V tejto oblasti sa snažím vzdelávať aj teoreticky, kupujem si literatúru a dúfam, že vedomosti neskôr viac zužitkujem .
Čím by ste chceli byť, keby ste sa profesionálne nevenovali hokeju?
Vemi by ma bavilo práve cestovanie po svete a fotografovanie. Ale keby som si mal vybra iný šport, asi by to bol najskôr tenis, ktorý má s hokejom vea spoloného, je v om potrebná rovnaká koncentrácia, ovládanie sa, dynamika a rýchlos.
o by ste odkázali itateom Nového ŽIVOTA TURCA?
Chcel by som sa poakova itateom a hokejovým fanúšikom za prejavenú podporu, za povzbudzovanie a jedinenú atmosféru poas zápasov v Martinskom hokejovom centre. Miriam Hechelmann
