Článok pokračuje pod video reklamou
úpení. Už o niekoľko dní sa chystá do nahrávacieho štúdia, kde pripraví v poradí svoj tretí album. Nie každý však vie, že pochádza z horného Považia, zo známej obce Súľov, časť Hradná. K Turcu ju viažu štyri roky strávené na Pedagogickej a sociálnej akadémii v Turčianskych Tepliciach.
V mysli hotel, v skutonosti uitestvo
Tu dokonca získala základy hry na rôzne hudobné nástroje, najmä na gitaru, štyri roky sa cibrila v speve. Ako Zuzana našla cestu k sedemdesiatpäť kilometrov vzdialenému kúpeľnému mestečku v Turci? „Pôvodne som uvažovala, že pôjdem študovať na hotelovú strednú školu. No potom som sa rozhodla pre civilizovanejšiu pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach. Prihlásila som sa, urobila skúšky a išla študovať. Bolo to pre mňa fajn, pretože som vedela, že hudobných a speváckych možností je na „pegeške“ nepomerne viac ako na hotelovej škole. Tešila som sa na hru na hudobné nástroje, tešila som sa na účinkovanie v speváckom zbore. Príliš ma síce nelákalo pomyslenie, že raz budem učiteľkou, ale spev a hudobný kumšt zvíťazili.“
Zuzka po príchode do mestečka na hornom Turci stála pred ďalším významným rozhodnutím. Mala si vybrať – hru na klavír alebo husle. „Samozrejme, chcela som študovať klavír, pretože základy som získala už na deväťročenke. Mnoho spolužiačok snívalo o prijateľnejšej hre na klavír. Na druhý nástroj, husle, sa cvičiť akosi nikomu nechcelo. Mala som preto obavy, aby ma nestrčili medzi huslistov. Výber však dopadol dobre, klaviristiek bola väčšina a ja som patrila k nim.“ Dolu Žarnovicou nepretieklo mnoho vody a Zuzana sa prihlásila do miestneho dievčenského speváckeho telesa Cantus Cantilena. „Bola som unesená. Mohla som spievať,“ hovorí. „Prístup Jána Leporisa bol k študentkám výnimočný, pútavý. Cítila som z jeho pôsobenia, že sa s nami skôr hrá, ako by nás mal hudbou mučiť. Pôsobenie v dievčenskom zbore bolo zaujímavé aj preto, lebo sme dosť často cestovali na vystúpenia do zahraničia. Pamätám sa na cesty do Poľska, Talianska, Nemecka. Bolo to fantastické. Práve v Cantuse Cantilene vidím zdroj toho, že som sa predsa len trochu vyspievala, aj keď zborový spev je iný ako popový. Ján Leporis nás učil hudbu vnímať, počúvať, hľadať v nej harmóniu. Takéto boli moje prvé dotyky s hudbou.“
Volali sme sa hasiky
Zborový spev má vo svete vážnej hudby svoje postavenie. Takto ho vnímal aj pedagóg Ján Leporis z turčianskoteplickej „pegešky“. K vážnemu spevu patrí aj vážne oblečenie. Dlhé spoločenské šaty sú samozrejmosťou. Módne výstrelky do ošatenia zboru nepatria. Cantus Cantilena nebol výnimkou. Plne zapadal do koloritu podobných súborov. Zuzana Smatanová o tejto móde hovorí: „Volali sme sa hasičky alebo aj smetiarky. Samozrejme, boli sme mladučké dievčatá a obliekať sa do dlhých šiat bolo pre nás čosi nové, čo sme dovtedy nezažili. Na druhej strane nosenie dlhých sukien bolo praktické. Nikto nevidel, že pod nimi sme mali oblečené nohavice a rifle.“ Problémy so sukňami striedali nedostatky s blúzkami. „Hľadali sme si približné veľkosti,“ smeje sa Zuzana Smatanová. „Nesedeli nám vypchávky, látka sa nám krčila, prosto katastrofa. Do zboru som prišla v čase, keď boli kostýmy ušité a nedalo sa s nimi nič robiť. Pán profesor pred prvým vystúpením zahlásil, aby sme si vybrali oblečenie. Pri šatníku sme jedna druhú predbiehali a hľadali najvhodnejší mundúr. Nakoniec, bolo to veľmi pôsobivé, na pódium sa vyrojila jedna veľká oranžová kôpka.“
Strašidelný zámok
Pedagogická a sociálna akadémia patrí k najstarším školám na Slovensku. Na sklonku minulého školského roku oslavovala 135. výročie od založenia. Budova sa za desaťročia príliš nezmenila. Charakterizujú ju hrubé a chladné múry. Napriek tomu z nej vyžaruje akési fluidum. „Už pri prvom vstupe do školy som z nej bola očarená. Hrubé múry a vysoké stropy pôsobili na mňa upokojujúco. Nebola to tá klasická stredná škola, na aké sme zvyknutí. V pamäti mám vysoké a masívne dvere, prostredie, s ktorým sa môže pochváliť máloktorá škola. Keď sme si točili maturitné video, školu sme vyfarbili ako strašidelný zámok. Bolo to komické, ale príjemné.“
Maba kontra spev
Pri oslavách školy sa nám podarilo objaviť Zuzkin akvarel, ktorý pedagógovia z výtvarného odboru zaradili medzi vydarené. Zuzana Smatanová sa teda môže pochváliť nielen pekným hlasom a ľúbivými pesničkami, ale aj maľbami. „Už odmalička som rada maľovala. Viedol ma k tomu otec, ktorý bol výtvarníkom. Cítila som, že na škole ma drží nielen hudba, ale aj kreslenie. Moja pani učiteľka z výtvarnej výchovy si v kútiku duše priala, aby som po skončení stredoškolského štúdia išla študovať výtvarné umenie. Dejiny výtvarníctva ma však nelákali. Skôr som kreslenie a maľovanie vnímala ako vítaného koníčka.“ Môžeme však prezradiť, že Zuzka v Turčianskych Tepliciach graficky pripravovala internátny časopis a ilustrovala kroniku speváckeho zboru. Nalepila sa na ňu aj funkcia nástenkárky. A to nielen v škole, ale aj na internáte.
Gitarové mítingy
Stredoškolské štúdium - to nie je iba učenie. Sú to mnohé tváre v laviciach i za katedrou.
Na ktorých pedagógov si Zuzana najradšej spomína? „Samozrejme, bola to naša triedna učiteľka pani Bláhová, zbormajster dievčenského speváckeho zboru Cantus Cantilena Ján Leporis, učiteľka pani Polerecká, ktorá ma učila pedagogiku, učiteľka Kučerová a jej psychológia, učiteľ Bilík, pedagogičky Považanová, Krelová a ďalšie.“
Zuzka začala hrať na gitaru ešte ako deviatačka na základnej škole. Viac sa jej venovala v pedagogickej škole. Gitaru si zobrala z domu aj na internát. Tam bolo viac príležitostí. „Nebolo to až tak dávno a spomienky sú čerstvé. Večer som vyšla na chodbu, zobrala gitaru, kýbeľ som si obrátila hore dnom, posadila sa naň a začala hrať. Keď prišiel čas na večierku, vychovávateľka sa ma opýtala, prečo nespím. Ale nesfúkla ma. Obišlo sa to bez problémov.“ Pomerne často si so spolužiačkami zorganizovali na chodbe internátu míting. Gitara dostala hlavné slovo. Dievčatá hodinku i dve spievali a krátili si voľnú chvíľu. V Turčianskych Tepliciach vznikli aj neskoršie hity speváčky, napríklad Nech sa deje, čo sa má a Tam, kde sa neumiera. „Boli to spolužiačky, ktoré ma s gitarou spájali.“ Ale Zuzanina ozaj prvá skladba pochádza z čias, keď mala iba dvanásť rokov. „Bola to pesnička o kovbojovi.“
Zuzka o Jane
Čo čaká čerstvú slávicu v najbližšom období? „Budem stále koncertovať. Pracujem na treťom albume. Doma si pripravujem demo nahrávky. Už tento mesiac by som chcela prekročiť prah štúdia a začať sa venovať nahrávaniu. Album by mal vyjsť v septembri. Chystáme aj turné, o ktorom však nechcem dopredu hovoriť.“ Zuzana Smatanová prežila štyri roky na turčianskoteplickej pedagogickej akadémii. Speváčka Jana Kirschner si študentské roky odkrútila na martinskom gymnáziu. Z akého speváckeho uhla sa díva Zuzka na svoju o niečo zrelšiu kolegyňu? „Jana Kirschner si na Slovensku vybudovala pevné miesto. A pretože doma mala svoje miesto isté, skúsila šťastie aj u susedov v Čechách. Tam sa jej tiež darí. Zaradila sa medzi speváčky, ktoré majú šmrnc. Pre nás je napríklad problémom preraziť u západných susedov. Myslím si, že Jana Kirschner je prvou dámou, ktorá v kresle vrcholnej speváčky nahradila Mariku Gombitovú. A to je čo povedať.“
