intorín) sa okrem iného píše, že mesto pod Čebraďom koncom 19. a začiatkom 20. storočia prirodzeným spôsobom prebralo štafetu od Martina. S názorom autora tejto recenzie nechceme polemizovať. Koniec koncov, na slovné vojny o pozíciu „lídra štafety“ nie je dôvod. Martin bol a aj je centrom národnej kultúry Slovákov. Len sa nám zdá, že v poslednom čase sa dostáva akoby do tieňa okolitých miest. Nedokáže sa dostatočne „predať“ (nemocnica so svojimi odborníkmi a unikátnymi operáciami, knižnica so svojimi projektmi, samosprávna kultúra so svojimi nadčasovými aktivitami, vysoké školstvo a školstvo vôbec so svojimi reprezentantmi...), neprezentuje navonok svoje najlepšie inštitúcie, svojich súčasných občanov, ktorých práca a dielo presiahli hranice nášho regiónu, nedáva o sebe dostatočne vedieť tam, kde sa v modernom čase tvoria, takpovediac, dejiny spoločnosti a kultúra vo všeobecnosti. Martin akoby zaspal na vavrínoch. Vyzvali sme preto lídrov tohto mesta, aby v čase, keď aj Martin stojí sťaby na križovatke svojho osudu, vyslovili svoj názor na jeho smerovanie. Tu sú ďalšie ohlasy.
Odkiaľ má prísť ten správny impulz?
Martin môže byť kultúrnym a turistickým centrom európskeho významu. Zdá sa vám to nereálne a pochabé? A čo ak je to celkom možné, len s trochou vôle a nadšenia... So záujmom som si prečítala všetky doposiaľ uverejnené články a úvahy na tému: Čo ty na to, slávny Martin? A nakoniec mi nedalo nezapojiť sa do diskusie aj svojím názorom.
Som ešte len študentkou na vysokej škole (študujem na Katedre manažmentu kultúry a turizmu na Filozofickej Fakulte UKF v Nitre), no kultúrne a spoločenské dianie v Martine sledujem so záujmom už niekoľko rokov a moji známi o mne vedia, že čo sa týka Martina, som v pozitívnom slova zmysle lokálpatriot. Veľmi sa ma potom dotýkajú rôzne vyjadrenia (aj z radov mojich pedagógov a spolužiakov na vysokej škole), že čo my vlastne v tom Martine máme, veď je to mŕtve mesto, v ktorom sa vlastne nič nedeje a ktoré len stále viac-menej neúspešne čerpá zo zašlej slávy... Je to len nevedomosť, alebo nezáujem z ich strany?
A čo Martinčania? Uvedomujú si aspoň oni, čo doma majú? Určitá časť ľudí, milovníci umenia, divadla, filmového klubu, pravidelní a verní návštevníci výstav, múzeí, podujatí v centre mesta - určite áno. A radi o tom aj rozprávajú za „hranicami“ nášho Turca... Avšak, čo tí druhí? A dovoľujem si tvrdiť, že ich je väčšina. Ako vzbudiť ich záujem? Ako dostať kultúru medzi ľudí? Nad týmto by sme sa mali zamyslieť...
Drvivá väčšina doposiaľ uverejnených článkov bola v podstate o tom istom. Zhodli sa na tom, že tu toho máme dosť (jednotlivé kultúrne inštitúcie a ich význam už boli bližšie vymenované a opísané) čo ponúknuť, len akosi nevieme, ako na to... A čo keby sme teda prestali polemizovať nad tým, prečo sa to nedá, ale začali by sme konať?
Hlavným problémom, ako vo svojom článku správne podotkla pani Zora Mintálová–Zubercová, nie sú peniaze, ani nedostatok nápadov, ale sú to ľudia – a ich nezáujem. Čo keby sa teda dali „hlavy dokopy“ a stretli by sa na neutrálnej pôde zástupcovia mesta, kultúrnych inštitúcií, podnikateľov v cestovnom ruchu, médií, ale aj „obyčajných občanov“, možno nadšencov, z radov študentov, marketingových pracovníkov, pracovníkov informačných technológií, školstva, služieb atď..., jednoducho zástupcovia hrdých a uvedomelých Martinčanov? Len neviem celkom presne, odkiaľ by mal prísť ten správny impulz, z ktorej strany... a možno by práve toto mohol byť on! Som si istá, že napríklad v spolupráci s riaditeľkou Kultúrneho centra, pani Ivonou Hanákovou, ktorej prácu si veľmi vážim, a pod záštitou mesta by bolo možné usporiadať niečo ako sympózium, na ktorom by sa vypracoval komplexný plán či koncepcia rozvoja kultúry v meste, avšak nielen v teoretickej rovine, ale aj praktickej – kto by za čo zodpovedal, kto by mal čo na starosti, dokedy a za čo. Vhodné by bolo vypracovať aj konkrétnu marketingovú stratégiu – povedzme si úprimne, propagácia nášho mesta v rámci Slovenska je viac ako chabá a nevýrazná a čo už potom v zahraničí? Som si istá, že aj v nejakej-tej reklamnej agentúre by sa tiež našiel jeden či dvaja nadšenci s hlavou plnou chuti a nápadov, ktorí by pridali ruku k dielu.
A nemali by sme zabúdať ani na potreby a očakávania obyvateľov Martina, nebolo by na škodu urobiť akýsi rozsiahly prieskum (napríklad aj prostredníctvom dotazníka v NŽT), ktorý by nám podal určitý obraz o tom, čo vlastne vox populi chce, čo by na pôde mesta v oblasti kultúry uvítal, čo mu chýba a podobne. Veď každé mesto by malo byť v prvom rade pre ľudí.
Mám menovať ďalej? Nie, myslím, že nemusím... Kto pochopil, ten pochopil, kto nie, tak tomu už niet pomoci... Nemalo by nám byť jedno, čo s naším mestom bude a je len na nás (veď na kom inom?), aká bude jeho budúcnosť. A na záver si ešte vypožičiam parafrázovaný citát z najnovšieho čísla časopisu Krásy Slovenska, ktorý je v našom prípade ešte o niečo aktuálnejší a trefnejší než zvyčajne: „V živote nie je dôležité uctievať popol svojich predkov, ale zveľaďovať a šíriť oheň, ktorý v nás zapálili.“
Aká pravdivá a ušľachtilá myšlienka...