Pohostinstvo, alebo expresívnejšie krčma, evokuje predstavu zafajčenej
miestnosti so žltkastými stenami, sivastou podlahou a zápachom piva miešajúcim sa s arómou ťahajúcou sa zo sociálnych priestorov. Keď zavítam aj do takýchto dedinských zariadení, ktoré už nepatria našim otcom ako kedysi, ale nám mladším, tieto ponuré a nevábne esencie a farby tu už pomaly ani nenachádzam. Aj ten názov – krčma vyšiel akosi z módy. Možno nás aj trošku rozčúlilo, keď sa naše obyčajné slovenské bary a pohostinstvá prekrstili pred pár rokmi na niečo vznešenejšie – puby, snacky či restaurant. Celý prerod sprvu spočíval len v jazykovej premene. Dnes ho konečne badať aj na obsahu a obale - a to aj v kaviarničkách, v baroch, vo vinárňach, v pivárňach, vo viechach,
v reštauráciách, ktoré síce jazykovou korektúrou neprešli, ale predsa sa s nimi niečo stalo. Skultúrnili sa. A práve to je na ich prerode pozitívne.
Nehostinné a zanedbané priestory slúžiace predovšetkým na konzumáciu alko a nealko nápojov alebo jedla, zo scény odchádzajú, nahrádzajú ich útulné a príjemné podniky. Vyrástli v Martine nielen na každom rohu, ale aj v tom najzastrčenejšom kúte mesta. Niektoré sa špecializujú na čitateľov literatúry, priaznivcov histórie, umenia, remesiel alebo koncertov. Vyfarbili sa, vyčačkali, zaplnili starým nábytkom, doplnkami, dobovými fotografiami, televíznymi obrazovkami, sviečkami... Ich majitelia si začali svojho zákazníka vážiť, pozývajú ho na miesta, kde nájde oddych, príjemné posedenie pri káve, novinách, pracovnom rozhovore či stretnutí s priateľmi.
Takéto premeny zasiahli aj dedinské pohostinské zariadenia. Zmenili sa od čias môjho detstva na nepoznanie. Niektoré upustili od charakteristiky spomenutej v prvých vetách a začínajú naberať na úrovni. (I keď často zatiaľ len zariadením...) Zobudili sa a kráčajú s dobou. Reagujú na zvyšujúci sa záujem cudzincov o náš „hôrny“ a kultúrny potenciál a prichádzajú na to, že nestačí iba ponúknuť lacnejšie pivo ako konkurencia, ale aj príjemnejšie, krajšie a kultivovanejšie prostredie. Lebo konzumenti si vyberajú predovšetkým podľa obalu, ktorý zodpovedá spravidla aj úrovni obsahu. Škodia si tí, ktorí nevedia cez svoj podnik predať mesto, obec. Veď, kam zablúdi cudzinec pred alebo po dlhej túre, ak nie do miestneho pohostinstva? V ňom sa má dozvedieť aspoň zlomok o dianí v nej a o histórii, jej špecifikách, o zaujímavostiach, ľuďoch, kultúre. Niektoré sa už vyzbrojili a vyzdvihli svoju jedinečnosť – zverejnili dobové obrazy dediny v časových premenách, zo starých povál a z humien zniesli sedliacke hrable, kabátce, maselnice, kolovrátky, džbány, alebo usádzajú svojich hostí pod holé nebo k záhonu kvetov. Naučili sme sa a niektorí sa ešte učíme reprezentovať svoju obec, mesto. Myslím, že v tomto smere sa už nemáme za čo hanbiť. A to sme ešte len niekde na začiatku...