. dňa predchádzajúceho termínu Veľkej noci, sa zve fašiangami a veru, je už tu.
Ak chcete podobu fašiangov v ich nefalšovanej veselosti, s maskami, s hudbou, so spevom i s tancom zažiť, prijmite pozvanie Múzea slovenskej dediny v Martine-Jahodníckych hájoch a navštívte ho v nedeľu 18. februára. V tento deň sa tu koná prvé tohoročné podujatie pripravené v rámci Národopisného roka nazvané Už sa fašiang kráti.
Fašiangové veselenie v Turci tu v čase od 10. do 16. h priblížia hneď tri folklórne skupiny – FS Tiešňavan z Krpelian, FS Lysec z Belej a už tradiční fašiangovníci z Bystričky. Výdatne im bude pomáhať FS Škaredá streda so svojimi hosťami, fašiangovníci z Nádsadia, ľudová hudba Maroša Kramára a Ľudové duo Prstienok.
Možno vám žilky už fašiangovo ožívajú a nôžky samé do skanzenu smerujú. No mestský človek, homo panelácus vo vás, sa bráni a vyhovára, že on ani poriadne nevie, čo je to veseliť sa a nebodaj aj spievať. Nepočúvajte ho a smelo príďte. Pesničky naučíme, spevníček podáme, možno aj „bunkoš“ požičiame a v tanci vykrútime. A keď vás nezlákame zapojiť sa do všeobecnej veselosti, aspoň „okoštujete“ niečo z fašiangových pochúťok, ktoré v krčme a v čajovni ponúkneme hneď v dvoch verziách: v tuhej i tekutej...
Popri dobrej nálade sa dozviete, ako vyzerali fašiangy kedysi. Naši predkovia, hlavne tí, čo žili na vidieku, toto obdobie náležite využívali – a užívali. Hlavným cieľom úkonov, ktoré sa k tomuto času pôvodne viazali, bolo síce zabezpečenie dobrej úrody ľanu a konope, čo mali dosiahnuť varením dlhých cestovín, ri-
tuálnym sánkovaním a kĺzaním, tancom a vyskakovaním na vysoký ľan a konope či rozpletaním dlhých vlasov. No nezabúdali ani na ďalšie príjemné náležitosti k tomuto času patriace: zakáľačky, svadby, hry, zábavy, obchôdzky maškár a vôbec – veselosť. Lebo tá je v tomto období priam povinná. A k veselosti patrí aj dobrý trúnok a maškrty – lebo kedysi sa hovorilo: Kto sa nenaje na fašiangy, bude po celý rok hladný.
Posledné 3 dni pred nasledujúcim 40 dní trvajúcim pôstom fašiangy vrcholili. Práca bola zakázaná, povolená bola len zábava a tanec. Vládu v obci prevzali fašiangovníci a všetkým bolo všetko dovolené. Muži sa prezliekali za ženy, ženy za mužov, bolo jedno, či je niekto chudobný či bohatý, starý či mladý, nadriadený či podriadený. Všetko vážne sa stalo zrazu veselým. Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov boli sprievody “maškár“, ktoré nielenže si na mušku brali všetko čo váženejšie, serióznejšie a oficiálnejšie, ale aj chodili z domu do domu. Dievky i ich mamky vytancovali, v tanci sa poriadne vyskákali a potom s výslužkou – klobásou či slaninkou odchádzali. Klobásky i slaninku napichli na drevený ražeň a keď ich už bolo moc, že ražník nestačil, naložili ich na drevené sánky, aby výslužku v zdraví dopravili až na fašiangovú zábavu, kde z nej urobili dobrú tuhú praženicu. A nech ma dáka fašiangová Chriapa a či Turoň kopne, ak nespomeniem niečo, bez čoho fašiangy ani dnes nemôžu byť fašiangami – výborné fánky, ktoré iste už dlhší čas rozvoniavajú z mnohých krpelianskych, podhradských, nolčovských či iných turčianskych chalúpok.
Niekde áno, niekde nie, sa fašiangy končili pochovaním basy, po ktorom už naozaj zmĺkla veselosť, dohrali husličky, upokojili sa nôžky, dojedli sa klobásky i slaninka a nastalo obdobie veľkonočného pôstu. Tak veru, aj my basu pochováme, oplačeme a hádam aj trochu striedmejšie sa až do Veľkej noci zadržíme...Hana Zelinová