Krátka novinárska správa o nešťastí nedáva priestor dozvedieť sa niečo viac o jej obetiach. Okrem toho, že zahynuli, len vek, miesto bydliska, pohlavie, dôvod úmrtia. Niekedy ani to nie. Všetko závisí od toho, aké informácie majú novinári momentálne k dispozícii. Aj predminulý týždeň sme priniesli správu o tragickej nehode z 9. februára. Vodič kamió-nu z Brezna si pod Partizánskym cintorínom v Priekope nevšimol pred sebou odbočovať zelený Fiat s martinskou značkou a nabúral doň. Fiat so štvorčlennou posádkou po náraze vošiel do protismeru a vrazil do protiidúceho auta z Levíc. Nehoda si vyžiadala obete. Z nich jednu ľahko zranenú z levického auta, z martinského dve ťažko zranené a dve nepozorný vodič na mieste pripravil o život - 45-ročného Martinčana a ženu (v čase našej redakčnej uzávierky) nezistenej totožnosti. Takto to opisuje naša správa, pre ktorú nám základné informácie podal policajný hovorca. Stroho a stručne – také sú princípy tohto žánru, lebo polícia v danej chvíli viac nevedela, lebo nás súril čas uzávierky... Lenže, obete neboli iba ležiacimi telami na kraji cesty, ale ľudia s vlastnými pocitmi, snami, minulosťou i budúcnosťou...
Krátky dodatok
– ďalšia obeť nehody
Keby naše noviny mali uzávierku neskôr, do správy by sa dostala informácia, že na druhý deň v nemocnici skonala z auta ďalšia pasažierka. Dnes už vieme, že treťou obeťou tejto hrôzostrašnej tragédie bola 35-ročná Jarka, vodička auta. Vedľa nej sedel jej priateľ 44-ročný Otto (nie 45-ročný Ján, ako nás informovala polícia) Nedoba. Privolaná záchranka sa ho snažila oživovať, ale márne... Na mieste zomrela aj jeho 65-ročná matka Anna Chudziaková. Vedľa nej na zadnom sedadle sedela 15-ročná Jarkina dcéra. Tá sa v minulom týždni prebrala z bezvedomia a dozvedela sa hroznú správu – behom sekundy prišla o matku a ako jediná prežila nehodu, ktorá otriasla Turcom a na ktorú v živote nezabudne. Tak ako ostatní príbuzní.
Zomreli cestou do obchodu
Krátko po pohreboch nás navštívili príbuzné Anny Chudziakovej a Ota Nedobu. Sestry Milicka (42) a Janka (30) si myslia, že sú svojej matke a bratovi niečo dlžné. „Čitatelia by mali vedieť, že to neboli iba obete zo správy, ale predovšetkým ľudia. Hlavne maminku ako učiteľku poznalo veľa ľudí, ktorým bude chýbať a ktorí ju mali radi,“ vysvetlili dôvod svojej návštevy užialené sestry. Staršia z nich ako jediná ostala zo štyroch súrodencov – troch sestier a brata – žiť v rodnom Martine. Ostatní sa rozutekali do sveta. Brata Otta zahnal dobrodružný duch dolu k našej veľrieke – Dunaju na loď. Stal sa jej prvým kapitánom a plavil sa s ňou po celom Dunaji až za hranice. Do Martina sa za mamou ale vracal často. „Vždy sme ho za to obdivovali. Splnil si sen. Nemohol by sedieť niekde v kancelárii, túžil cestovať, chcel byť dobrodruhom. Bol to len obyčajný človek, ktorý to vlastnou húževnatosťou dotiahol až na prvého kapitána,“ povedala mladšia zo sestier, ktorá spolu s o päť rokov staršou Aničkou žije niekoľko rokov v zahraničí, jedna na jednom, druhá na druhom konci sveta. „Mama sa mala s Aničkou stretnúť v pondelok v Nemecku, kam sestra s rodinou plánovala cestovať. Zvykla som jej volávať každú nedeľu a štebotala mi do telefónu, ako sa hrozne teší. Mala už kúpený lístok na vlak, bola pobalená. V ten osudný piatok si išla s bratom ešte dokúpiť do priekopského Lidla pár vecí na cestu...“ – zlomil sa jej hlas.
Stále neveria...
Prvorodená dcéra Anny Chodzuliakovej Milicka prežila v piatok 9. februára najhoršie hodiny svojho života. Ešte v ten deň svojej matke telefonovala, že sa ráno v sobotu u nej staví a vymenia si valentínske darčeky, ako to mali vždy vo zvyku. „Veľmi sa na to tešila a sľúbila, že ma bude čakať,“ spomenula si Milicka na deň, kedy s mamou poslednýkrát hovorila. O pár hodín však hľadela do jej nemej tváre bez života. „Hoci k nehode došlo o druhej poobede, dozvedela som sa o nej až večer o pol deviatej. Zavolala mi doktorka Erika Fedáková, Jarkina švagriná. Povedala mi, že pri nehode zomreli dvaja ľudia. Jeden z nich je určite môj brat Otto, no totožnosť staršej ženy identifikovať nevedeli, lebo mala pri sebe iba platobnú kartu. Odporučila mi ísť na políciu, aby som išla mŕtvu identifikovať. Na 99 percent som tušila, že je to naša mama...“ pregĺgla. „Viete, stále tomu nemôžeme uveriť,“ doplnila ju jej sestra. „Je to úplne iné, ako keď počúvate v telke, že niekto zomrel. Poviete si, chudáci, ale ste šťastní, že sa to nestalo vám. Myslíte si, že to sa stáva iným ľuďom, nie vám. Lenže keď sa to dotýka vás, bolí to. Mozog to ani nedokáže absorbovať. Stále si myslím, že prídem domov a mama ma bude čakať na fotelke a spýta sa ma, či si dám kávu, alebo či som už jedla. Lenže už ju nikdy neuvidím. S bratom sa nikdy nevrátia späť.“
Nebudeme ho preklína
Na policajnej stanici stretla pani Milicka aj vodiča kamiónu z Brezna. „Ľudia reagujú na šok rôzne, ale na ňom nebolo vidno nič. Hľadala som v jeho tvári hocičo, čo by pripomínalo ľútosť, žiaľ. Tváril sa nezainteresovane, jeho priateľka vedľa neho pokojne spala na lavičke, akoby sa nič nestalo. A vo mne to vrelo. Veď som kvôli nemu prišla o dvoch blízkych!“ zalomila rukami 42-ročná žena, ktorá sa so sestrami chce vyhnúť nenávisti voči nemu. „Snažíme sa na všetko pozerať bez emócií. Nebudeme ho preklínať, hoci sa naňho hneváme. Veríme, že spravodlivosť vyhrá. Či už cez súdy alebo inak. Určite ho poznačí na celý život to, že kvôli nemu zomreli traja nevinní ľudia. Mrzí nás len, že neprišiel za nami, neospravedlnil sa, nepovedal, že mu je to ľúto alebo čokoľvek iné. Nevieme tiež pochopiť, ako mohol takto nezodpovedne jazdiť. Ako vodič z povolania mal predpokladať, ako a v akej situácii bude reagovať auto naložené ťažkým drevom. Rozhodne mal ísť opatrnejšie, pomalšie a držať si od áut pred sebou odstup. Potom by si všimol, že auto pred ním vyhadzuje smerovku a stihol by ho obísť,“ doplnila krútiac nechápavo a rozhorčene hlavou Janka.
Vychovala tri generácie žiakov
V utorok 13. februára po obede v Turanoch vložili do čiernej zeme telo 35-ročnej Jarky, krátko po nej mali pohreb v Martine Otto s matkou. „Kňaz v príhovore povedal o našej mame, že máme odteraz v nebi anjela, ktorý bude na nás dohliadať. A mal pravdu, ona ním bola. Už za života,“ zhodli sa obe sestry. Annu Chudziakovú poznali prinajmenšom tri generácie. Viac ako tridsať rokov učila na Budovateľke, Tomášičke, vo Vrútkach... Aktívna bola aj v rôznych krúžkoch, patrila medzi členov Matice slovenskej, stála pri založení cirkevnej školy, pomáhala pri voľbách, organizovala besedy, na ktorých rozprávala o krajinách, ktoré precestovala, napísala dve knihy pamätí z detstva a jej rokov učiteľovania – Pravdivé rozprávky a Očami a srdcom. Jej syn zas zbásnil zážitky a pocity z ciest po Dunaji, túžbu po láske – Per procelas ad portum – Búrkami k prístavom. No predovšetkým si ju všetci pamätajú ako mimoriadne príjemnú a ochotnú ženu. „Naša mama bola zlatíčko. Bola výnimočná a mala dar od Boha – počúvať a pomáhať. Nikdy neodmietla možnosť pomôcť a takýchto príležitostí mala dosť. Prichádzali za ňou rodičia, aby im pomohla vyriešiť problémy s deťmi. Stala sa pre nich bútľavou vŕbou aj mimo školy. Chodili za ňou domov a ja som nechápala, čo ich k nej ťahá,“ pousmiala sa na chvíľku do smútočného odetá Janka, najmladšia dcéra známej učiteľky, ktorá odpoveď našla až v januári, keď mamu videla naposledy. Všetci súrodenci sa v maminom byte stretli na Troch kráľov. „Snažili sme sa mamu navštevovať tak často, ako sa dalo, a pritom sa všetci stretnúť. Zvyčajne sme spoločne trávili aj Vianoce. Lenže mne kvôli nepriaznivému počasiu zrušili všetky lety, a tak som sviatky trávila za hranicami. Plánovala som cestovať za mamou až na Veľkú noc, no nedalo mi to. Priletela som začiatkom januára a spoločne sme boli všetci na večeri. Zabávali sme sa, spomínali na detstvo. S mamou sme sa porozprávali ako nikdy predtým. Štyri hodiny sme preberali moje problémy, radila mi, ako ich vyriešiť a mne sa to všetko zdalo byť tak strašne jednoduché. Až vtedy, mesiac pred smrteľnou nehodou, som pochopila, prečo bola pre ľudí takým magnetom. Ten večer bol naozaj výnimočný. Naposledy sme sa stretli všetci pokope. Asi to tak malo byť.“
V súvislosti s tragickou dopravnou nehodou nám napísal aj obyvateľ mestskej časti Priekopa Rastislav Palovič. „Cesta pod Partizánskym cintorínom v Priekope je jedným z najnebezpečnejších dopravných úsekov v Martine a okolí. Žiaľ, dlhé roky tento problém nikto nerieši napriek tomu, že každý, kto chce ísť z Priekopy k Partizánskemu cintorínu alebo do Kolónie Hviezda, riskuje svoj život. To isté platí aj pri jazde opačným smerom, ak niekto chce odbočiť pri Partizánskom cintoríne doľava do Priekopy. Okrem toho sa pri Partizánskom cintoríne celú zimu sánkuje kŕdeľ detí, ktoré prechádzajú z jednej strany na druhú, čo je veľmi nebezpečné. Viem, o čom hovorím. Počas Sviatku všetkých svätých som totiž prechádzal cez túto cestu z jednej strany na druhú neuveriteľných dvadsať minút, kým som kvôli nekonečným kolónam automobilov počas niekoľkých sekúnd bezpečne prebehol na druhú stranu cesty. Podobná situácia ako pod Partizánskym cintorínom je aj o niekoľko stoviek metrov ďalej pri odbočovaní autobusov mestskej hromadnej dopravy doľava na križovatke pri moteli San Martin na linke z Martina do Vrútok cez Podháj a Záturčie. Vodič autobusu pri odbočovaní riskuje nielen svoj život, ale aj životy cestujúcich. Vždy sa len čosi povie o tomto kritickom úseku, ale žeby niekto konečne s tou cestou niečo robil, to nie. Prechádza jedno volebné obdobie za druhým, poslanci v mestskom, krajskom a celoštátnom parlamente sa striedajú a ľudia prichádzajú na týchto miestach o život aj naďalej. Koľko ich ešte bude? Najlepším riešením pre križovatky pod Partizánskym cintorínom a pri San Martine by bolo vybudovanie kruhového objazdu. Na to ale treba peniaze. Ľudské životy sú však cennejšie ako peniaze,“ napísal nám Rastislav Palovič z Martina.
Miroslava Dírerová
