Lenže Lenka sa má výborne takmer vždy na inom mieste.
Lenka Antolíková je pre nezasvätených mladé dievča, čo sa vybralo na študentské skusy k českým susedom. Pre tých zasvätenejších je Lenka človekom, ktorý sa tak trochu pokúša zmeniť svet. Každopádne je nesmierne zaujímavým a pre mnohých aj inšpirujúcim človekom. Už na strednej škole sa stala členkou Amnesty International, zbierala podpisy na petície, organizovala prednášky, pripravila multikultúrny večer so ženou z Bangladéšu. Na vysokej škole sa zapojila do činnosti NESEHNUTÍ – Nezávislého sociálneho ekologického hnutia, ktoré vzniklo v Brne. Zaoberá sa napríklad ženskými právami, hypermarketmi, ekológiou, zbraňami, utečencami, organizáciou rôznych prednášok, večerov, premietaní... Je dobrovoľníčkou v kampani Bezpečí pro uprchlíky, chodí do táborov pri Brne, pomáha pri organizovaní aktivít pre deti utečencov, ale aj pre dospelých, snaží sa im spríjemniť pobyt v tábore. No a pred nejakým časom skončila brigádu v ekologickom hnutí DUHA, ktoré je členom koalície Nádraží v centru (ide o zachovanie starého nádražia v centre Brna, mesto chce totiž vybudovať nové nádražie asi kilometer ďalej, ale prináša to rôzne nevýhody a tak sa snažia presadiť, aby nádražie ostalo tam, kde je). Zároveň je členkou Medzinárodného študentského klubu, ktorý sa stará o študentov prichádzajúcich zo zahraničia, organizuje pre nich rôzne aktivity, aby sa tu nenudili, snaží sa im uľahčiť administratívne vybavovačky, ukazuje im mesto, sprostredkúva výlety...
Na človeka v dvadsiatke hádam až-až. Asi je to preto, že je podľa vlastných slov človekom, čo chce veľa vedieť, veľa vidieť, veľa poznať a že je v nej naozaj neutíchajúca túžba všetko spoznať. Aby ju poznali nielen v Brne, ale aj tu v Martine, položili sme jej niekoľko otázok.
Koho najviac obdivujete vo svojom živote?
Pokojných, láskavých, mierumilovných, múdrych ľudí, ... Dalajlámu a svoju mamu.
Čoho sa najviac bojíte?
Že príroda si predsa len sama neporadí...
A čo pre to robíte vy?
Snažím sa separovať odpad, nevyhadzujem odpadky na ulici, v prírode, ak je možné, uprednostňujem bioprodukty, aj keď u nás je to s cenami trochu problém. Väčšinou sú tieto výrobky drahšie. A minulý semester som si zapísala predmet o environmentálnych neziskovkách a mimovládkach. Nevravím, že robím všetko tak, ako má byť, ale postupne naberám návyky, stále sa to, dúfam, zlepšuje. A hádam sa v najbližšom období zapojím aj do nejakých ekoaktivít v našom hnutí.
Komu najviac dôverujete a komu nie?
Neustále sa snažím dokázať si, že ľuďom je treba dôverovať, nebyť len podozrievavý a nedôverčivý... ale často sa mi to nevypláca.
Chcem ľuďom dôverovať, je jedno, o koho ide. Ale nie všetci chcú byť úprimní...
A čo vaša úprimnosť? Stáva sa ti, že to nejde?
Snažím sa byť úprimná. Nerada klamem a navyše mi to veľmi nejde. Ale niekedy, keď má človek svojou úprimnosťou niekomu ublížiť, je ťažké nájsť strednú cestu. Jasné, že sa mi to stáva, ale vtedy sa sama na seba hnevám.
To, že sa snažíte ľuďom dôverovať, dokazujú aj prázdninové cesty, ktoré sa zväčša o nejaký ten týždeň neplánovane pretiahnu. Lebo vás zlákajú ľudia...
Som rada, že dobrí ľudia neexistujú len v rozprávkach. Stane sa, že na svojich potulkách narazím na dobrých ľudí, s ktorými si rozumiem. Minulý rok v Bretónsku som strávila tri týždne so skvelou partiou ľudí, pracovali sme ako dobrovoľníci, varili sme si, bývali spolu, prežívali sme spolu takmer 24 hodín denne. Dvaja z nich boli naši animátori, tiež úžasní ľudia, po skončení tábora sme sa dohodli s kamarátkou, Švajčiarkou, ktorú som spoznala práve tam, že budeme ešte trochu cestovať po Bretónsku. Veľmi nám pomohol jeden z animátorov, bol domáci, a tak nám poukazoval množstvo čarovných miest, prechádzali sme sa po nádherných plážach, spali na opustenom parkovisku, u neho na stavbe, kde prišlo. A navyše nám zabezpečil dopravu, vozil nás vo svojom obytnom „kamionete“, bol naším spoločníkom, priateľom. Práve u neho som zažila pohostinnosť v pravom slova zmysle, dodnes si stále telefonujeme. Toto leto sme sa vybrali s kamarátmi do Macedónska, na hory, na svadbu,... je pravda, že pôvodne to malo byť asi len dva a pol týždňa, no akosi sa to zas pretiahlo...
Čomu by ste sa bez váhania upísali?
Ceste okolo sveta. A anjelovi, ktorý by zaručil šťastný život pre každého tu, na tejto planéte.
Myslíte si, že by bol svet plný šťastných ľudí zaujímavý?
Bol. Som o tom presvedčená. To utrpenie nie je, podľa mňa, nevyhnutné. Je krajšie, keď sú ľudia šťastní. A nielen ľudia.
Koho nerada stretávate?
Neurotických, večne uhundraných ľudí. Všeobecne ľudí, ktorí okolo seba šíria negatívnu energiu. Určite je takých ľudí dosť. Ale keď som s nimi, snažím sa vytvoriť si akúsi obrannú stenu a ak sa to dá, pôsobiť na nich pozitívnou energiou. Pamätám sa, keď som bola menšia, zvykla som mávať rôzne neurotické výbuchy a afekty, bola som asi dosť nervózny človek. Ale prišla som na to, že mi to nie je na osoh, práve naopak. Človek tým škodí v prvom rade sám sebe. Svoje výbuchy sa snažím ovládať, poviem si, aha, tak teraz už by si vyletela, ale nie, pokoj, nestojí to za to. Občas sa samozrejme stane, že to nefunguje.
Čo najneradšej robíte?
To, čo ma nebaví. Stáť niekde v rade dve hodiny. Vykladať tovar v supermarkete (robila som to raz a stačilo). Zariaďovať administratívne záležitosti, keď sa človek stretáva so všetkou tou byrokratickou mašinériou.
O čom si myslíte, že ste v tom najlepšia?
Flákanie a vymýšľanie hlúpostí mi ide celkom dobre. Občas treba relaxovať, no nie?
S kým by ste sa rada stretli?
S dávnymi priateľmi. S tými, na ktorých som zabudla, alebo ktorí zabudli na mňa. S neznámymi ľuďmi. S Dalajlámom. S Thákurom. S Hessem.... s kadekým.
Zuzana Herbrychová