Titulok článku bol často vyslovovaný náhodnými respondentmi a táto otázka odznela často. Ja sa tomu nečudujem, ale chcem pred záverom tejto diskusie povedať zopár slov.
Myšlienku zákona a potom aj Rady národnej kultúry som inicioval, bol som pri zúfalom boji o zákon a aj pri tvorbe rady. Najprv ku Kultúrnemu centru, ktoré prichýlilo aj Radu národnej kultúry. Na kritiku voči centru reagovala zoširoka jeho riaditeľka Ivona Hanáková, ktorá je jeho riaditeľkou len krátko. Moja skúsenosť je taká, že centrum aj pripraví pekný program, no často ľudia naň neprídu a ak áno, tak v malom počte. Sú v ňom limitovaní financiami, ale aj tak robia, čo môžu.
Teraz k Rade národnej kultúry. Jej cieľom nie je robiť drobné akcie pre obyvateľov mesta. Jej cieľom je celé Slovensko. Za desať rokov svojej existencie sa v nej vystriedali desiatky kultúrnych pracovníkov. Riadiaci výbor má okolo desať členov, ktorí pripravujú rozsiahle akcie (teraz napríklad pripomienkovú akciu o Onódskom sneme), na ktorej sa má pochôdzkovým spôsobom zúčastniť niekoľko desiatok profesionálnych i ochotníckych divadelných súborov a bude to akcia po celom centre Martina a bude určená všetkým Turčanom i návštevníkom Martina. Rada národnej kultúry uskutočnila niekoľko celoštátnych konferencií a výsledky, odporúčania boli zaslané všetkým inštitúciám, ktoré to môže zaujímať. Vymenujem len niektoré: Stretnutie a diskusia s Jánom Figeľom, európskym komisárom, na ktorom sa zúčastnili delegáti takmer z celého Slovenska. Ďalej to boli dve celonárodné konferencie o architektúre za účasti významných slovenských architektov a ďalšie dve celoslovenské konferencie o národnej kultúre, prvá o kultúre v slovenských mestách a dedinách, druhá o stave národnej kultúry na Slovensku. Potom to boli rokovania o stave kultúrnych inštitúcií, o ujednotení a spoločnom úsilí pri aktivitách martinských kultúrnych inštitúcií, porady o prebudovaní Národného cintorína a prevod správy z Matice slovenskej na Slovenskú národnú knižnicu a mesto Martin. Zasahovali sme do diskusií o vytvorení samostatnej Slovenskej národnej knižnice a jej súčastnom stave i jej perspektívach. Prijímali sme pripomienky ku Kultúrnemu centru i k celkovej činnosti mestských orgánov. A ešte veľa ďalších akcií sa urobilo, lenže naša tlač si našich akcií dosť málo všímala. Z takých celoštátnych konferencií mali byť i podrobnejšie informácie a hlavne mali byť zverejňované ich závery a uznesenia. Rada národnej kultúry sa ocitá v akejsi izolácii. Hlavne bratislavské médiá napriek pozvaniam nereagovali na aktivity rady. Ako sa potom občan má dozvedať o našej činnosti? Sme v tieni Bratislavy, čiastočne i blízkej Žiliny. Naša TVT má pre nás málo priestoru. Treba sa z tejto izolácie dostať, lebo môžeme mať akýkoľvek dobrý program, ak sa o ňom ľudia nedozvedia z „veľkých“ médií, tak zapadnú. O zmenu by sa malo usilovať a zabojovať i nové vedenie mesta. Často máme lepší program ako v krajských mestách, ale nikto o tom nevie. Ešte aj teplotu vzduchu si musíme odvodzovať od žilinskej. Veď Martin je ôsme najväčšie mesto a zaslúžilo by si oveľa viac pozornosti, ako dostáva.
Už len na záver. Sľubovali nám, teda Rade národnej kultúry, finančnú pomoc aj z ministerstva kultúry. Nedostali sme ju. Nepýtame na platy či odmeny, žiadne nedostávame. Všetci členovia rady sú nadšení vlastenci slovenskej kultúry a dokonca strácajú aj zo svojich peňaženiek (napríklad za telefóny, poštové známky, cestovné, na drobné výdavky). Prídel peňazí pre radu od mesta sa stále zmenšuje, a preto na konferencie pozývame len takých prednášajúcich, ktorí nebudú pýtať cestovné, lebo nemáme na to ani koruny. Niekedy sa mesto buchlo po vrecku a zaplatilo nám vydanie nášho občasníka Pramene, ale posledné desiate číslo sme si v Kultúrnom centre vyrobili sami „na kolene“ len v niekoľkých desiatkach výtlačkov. A asi dvakrát dalo účastníkom obed v ich jedálni.
Naša žiadosť o napojenie mesta priamo na rozpočet ministerstva financií, vzhľadom na Zákon o Martine ako centre národnej kultúry Slovákov, v parlamente ignorovali a nepodporili ani traja poslanci z Turca. Ako potom môžeme žiadať od iných, keď aj naši nám hodili poleno pod nohy. Načo teda volíme našich poslancov, keď nie sú naši?
Môžeme len dúfať, že vedenie mesta na čele s primátorom z oblasti kultúry bude mať väčšie pochopenie pre naše úsilie, lebo ak jeden z nás odíde z výboru, vždy nájdeme za neho náhradu. Práve v tomto čase je riadiaci výbor najkvalitnejšie obsadený – veď tam sedia zástupcovia všetkých kultúrnych inštitúcií. Jeden z diskutujúcich vo svojom príspevku povedal, že asi nemáme na činnosť dosť peňazí. To bol múdry čitateľ. A ja dodávam k tomu známe české ľudové: „Bez peněz do šenku nelez.“Konštantín Horecký,
člen riadiaceho výboru
Rady národnej kultúry