Ako Turčanom jazyk narástol

i tu neboli práve najlepšie podmienky pre poľnohospodárstvo. Po najdôležitejších poľnohospodárskych prácach – teda po žatve a zbere zemiakov sa obyvatelia venovali prácam, ktoré im pomohli zabezpečiť primeraný zdroj obživy pre celú rodinu. Ide hlavne o olejkárstvo a šafraníctvo, ktoré prekvitalo najmä v Blatnici, Belej, Karlovej, Mošovciach, Turčianskom Petri a vo Vrícku. Ďalej to bola práca v urbárskych horách pri sadení malých stromčekov, rúbaní dreva a jeho odvoze.
Čo Turčania pestovali?
Turčania si pestovali najmä obilniny, okopaniny a krmoviny. Množstvo zasiateho obilia záviselo samozrejme od finančných možností gazdu a veľkosti poľnohospodárskej pôdy. Slnečnicu, repku olejnatú či tabak by sme v 18. storočí nenašli ani na veľkostatkoch kvôli nedostatočným klimatickým podmienkam.
V Turci sa s termínom obilie stretávame vo forme zbožia alebo zbožie.
Pre turčianskeho roľníka a jeho rodinu boli najdôležitejšie obilniny (oziminy a jariny) a zemiaky. Z ozimín sa siala pšenica (žito) a raž, z ktorej vyrábali múku pre potreby domácnosti. Pre pšenicu používali ľudia pomenovanie žito, a to v turčianskom nárečí južne od Váhu po oboch brehoch Turca – Sučany, Štiavnička, Podhradie, Krpeľany, vo zvolenskom nárečí, detvianskom, na Tekove, Honte a v Novohrade. Miestami, kde sa pestovala pšenica aj kukurica, kukuricu volali žitom alebo tureckým žitom, turešinou alebo aj turkyňou. Pšeničná a ražná slama sa využívala ako podstielka pre dobytok.
Z jarín bol najrozšírenejší jačmeň, ktorý sa používal ako šrot pre dobytok, a ovos, ktorý siali väčšinou len majitelia koní, lebo sa používal ako krmivo pre kone. Ovsená slama sa používala aj na kŕmenie dobytka. V rodine, kde bolo treba viac chleba a nepočítalo sa s predajom obilia, bola na prvom mieste raž. Do polovice 19. storočia bola raž hlavnou chlebovou obilninou, dosahovala oveľa väčšie výnosy a nebola taká náročná na pohnojenie ako pšenica.
Do prvej svetovej vojny bolo v Turci rozšírené aj pestovanie archaic-
kejšej plevnatej pšenice – ťenkeľ, ktorá bola postupne vystriedaná odrodami nahej pšenice. Pôvodne sa tenkeľ sial pre svoje využitie v ľudovej strave, neskoršie mal už len druhotné použitie ako krmivo pre dobytok. V blízkosti Turčianskeho pivovaru pri Martine sa sial na veľkostatkoch aj sladovnícky jačmeň.
Z okopanín boli najdôležitejšou plodinou samozrejme zemiaky s viacerými odrodami, ktoré roľníci (členovia liehovarníckych spoločenstiev) predávali do liehovarov za finančnú odmenu. Naspäť dostávali odrezky, ktorými kŕmili dobytok. Pre zemiaky máme na Slovensku viacero pomenovaní. V trenčianskej župe, na Myjave, v okolí Nového Mesta, v bratislavskej župe a tiež na malom úseku tekovského nárečia sa používalo slovo zemáky. Turčianske nárečie pozná len spisovnú formu zemiaky, no už na severovýchodnej strane od Turian smerom na Šútovo a od Sučian na Krpeľany a Kraľovany prevláda oravské a liptovské pomenovanie zemiakov švábka alebo švábočka.
Ľan a konope sa pestovalo pre potreby domácnosti. Konope sa pestovalo pri rieke Váh – v Krpeľanoch, Turanoch, Turčianskych Kľačanoch, Sklabini, Belej, Ďanovej a tiež aj v Laskári. Do konca 17. storočia prevládalo konope, ale s rozmachom továrenskej výroby začína mať prevahu ľan. Sú však obce, kde sa pestoval aj ľan, aj konope – Hadviga, Laskár, Karlová, Príbovce, Valča, Košťany nad Turcom, Trebostovo, Vrútky, Turčiansky Peter, Turčianske Kľačany a Lipovec.
Pre dobytok siali roľníci krmoviny - ďatelinu, lucernu a ľadník. Ďatelina bola v prevahe z jednoduchého dôvodu, lebo lucerna rýchlo rástla a vysiľovala pôdu. Ďatelinu siali niektorí na semeno, lebo sa veľmi dobre predávalo.
O nárečových pomenovaniach obilnín sme sa dočítali v Sborníku Matice slovenskej.
(jakub)