nemuseli.
MFN prítomnosť otca pri pôrode povoľovala aj v minulosti, no veľmi obmedzene. „Z lekárskeho hľadiska sme nemali žiadne námietky. Nedovoľovali nám to iba technické podmienky. V starej pôrodnej sále totiž niekedy rodilo naraz viacero žien, ktorým nebolo príjemné, keď sa na ne pozeral cudzí muž. Alebo ich len počul,“ vysvetlil prednosta gynekologicko-pôrodníckej kliniky Ján Danko, ktorý je tiež jedným z 19 pôrodníkov nemocnice. Naplno sa táto možnosť rozvinula po tom, ako MFN pred dvoma rokmi kompletne zrekonštruovala pôrodnú sálu a rozdelila ju na štyri samostatné. V súčasnosti patria medzi najlepšie vybavené na Slovensku a do ich priestorov ročne vstupuje 30 percent rodičiek s otcami dieťaťa alebo iným príbuzným. „Nie je nikde napísané, že pri rodiacej mamičke môžu byť len otcovia. Niektoré si prizývajú rodičov, súrodencov, kamarátky alebo osobného lekára. Obmedzený nie je ani ich počet. Keďže sály nie sú veľké, umožňujeme účasť len menšiemu počtu ľudí, aby nezavadzali,“ upresnil J. Danko.
Nie všetky rodičky sú však tejto možnosti naklonené. Svojho partnera jednoducho pri dlho očakávanej a radostnej chvíli nestrpia. „Nechcú, aby ich manželia alebo priatelia videli v tej horšej situácii, keď budú plakať a kričať od bolesti, čo je celkom logické. Mnohým ich prítomnosť ale pomáha. Uľahčujú im ťažkú chvíľu pôrodu, sú im oporou a ľahšie znášajú bolesti. Z lekárskeho hľadiska sme radi, že partner je pri pôrode, lebo rodička býva v šoku a ťažko vníma, ako sa o ňu personál stará. Namiesto nej to všetko vidí on a môže objektívne posúdiť priebeh pôrodu.“ Otcovia vchádzajú do pôrodnej sály poučení a poznajú podmienky pri pôrode. Ak by nastali pri pôrode komplikácie alebo prudké krvácanie, nesmie prekážať a zaťažovať pôrodnícky tím zbytočnými otázkami. Vtedy otca zvyknú pôrodníci poprosiť, aby odstúpil od stola.
Pri pohľade otca na utrpenie partnerky a vytláčanie tela dieťaťa sa v sále nedejú žiadne drámy. Všeobecné fámy o tom, že muži pri pôrodoch odpadávajú, zrejme o tých, ktorí „rodia“ v Martine, neplatia. „Párkrát sa nám stalo, že pri cisárskom reze videl otec viac krvi a prišlo mu zle. Zvyčajne si narodenie dieťatka filmujú, alebo fotia. Po prvom zaplakaní dieťatka potom u niektorých prichádzajú silné emócie. Najmä u tých, pre ktorých bolo dieťa po niekoľkých rokoch vymodlené, alebo keď máme v sále prvorodičov,“ vysvetlil prednosta kliniky.
O zážitku z prvého pôrodu v prítomnosti priateľa nám porozprávala 26-ročná Janka, ktorá priviedla v novembri na svet chlapčeka. „Od začiatku som vedela, že Jožka pri pôrode chcem mať. Chcela som, aby si po celý život pamätal, ako ten malý človiečik prišiel na svet a aby videl, že porodiť dieťa nie je také jednoduché. Pôvodne do sály ani nechcel ísť. Mal strach, no napokon pristal. Po celý čas stál pri mne, hladil ma po líci a držal za ruku. Bol to ťažký pôrod. Nevládala som dieťa vytlačiť, a tak ma povzbudzoval. Keď ale v tých najhorších bolestiach povedal, že musím zatlačiť, vošla do mňa zlosť a pacla som ho po ruke. V jednej knihe som čítala, že rodičky sa takto zvyknú správať. Je vraj úplne prirodzené, ak svojmu partnerovi aj vynadajú, že ich do tejto situácie dostal. Som mu však veľmi vďačná, že pri mne stál. Pomohlo mi to. Myslím, že bez neho by som znášala bolesti a pôrod ťažšie. Keď som malého vytlačila, nič som nevnímala, takže synčeka videl ako prvý aj s placentou. Potom mi všetko porozprával. Bála som sa, že odpadne, ale držal sa. Vďaka prítomnosti na sále si uvedomil, čo všetko si žena vytrpí. Teraz sa všade hrdí, že pôrod zvládol bez ťažkostí a kamaráti ho za to obdivujú. Najradšej ukazuje na ruke odtlačok mojich zubov. Zahryzla som sa mu do nej, keď ma čistili a zašívali. Bola to nevysloviteľná bolesť. Zrejme aj pre neho, ale ani nemukol a ruku neodtiahol.“
Miroslava Dírerová