Utorok, 26. január, 2021 | Meniny má TamaraKrížovkyKrížovky
TURČIANSKE ZAUJÍMAVOSTI Z PRELOMU 18. – 19. STOROČIA

Historická čierna kronika II.

Prinášame vám pokračovanie Diária necpalského učiteľa na evanjelickej škole Samuela Ivanku (1761 - 1842), ktorý si viedol v rokoch 1795 – 1833. Z latinčiny, dobovej slovenčiny a rukopisu Diárium prepísal Ladislav Ďurdík z Folkušovej.

Aj vďaka nemu sa dočítate o zaujímavých a dôležitých udalostiach v Turci, veselých príhodách, pikoškách a nešťastiach, na ktorých by si súčasné senzáciechtivé médiá viac než zgustli...
Voda im priniesla nepochované dieťa
Jednou z najčastejších pohrôm, ktoré v predminulom storočí postihli náš región, boli povodne. Nie také ako u nás na jar, keď sú polia, lúky i záhrady domov s ich prízemiami vo vode. V týchto išlo o život a strechy nad hlavou. O prvej povodni sa zmieňuje Samuel Ivanka
v apríli 1808. Voda brala dobytok zapriahnutý vo vozoch, postele s perinami, kolísky s deťmi, truhly a aj celé domy na Orave, odkiaľ Váh zniesol kus dediny i jej obyvateľov až k Turčanom a spolu s ich príbytkami zas ďalej. Vo Valašskej Dubovej si povodeň vyžiadala 83 obetí. Jednu z nich – dieťa - pochovával farár pri veľkej účasti obyvateľov. Všetkých zachytila voda z rieky Orava a ich telá odovzdala Váhu. Telíčko dieťaťa zachytili Sučanci a tam ho aj pochovali. Kuriózna príhoda sa stala oravskému hospodárovi, ktorému rieka uchytila novučičkú drevenicu plnú starých strieborniakov a zlaťákov. Drevenicu v celosti voda dopravila do Žiliny, kde ju Považania chytili. Len čo sa to dozvedel Oravec, ponáhľal sa zachrániť svoje peniaze. Z drevenice ich sekerou vysekal a záchranárom sa štedro odmenil po 100 toliaroch.
V auguste 1812 strhla voda nový sučiansky most a o mesiac neskôr mlynár Martin Arvay našiel v mlynských žľaboch po tejto katastrofe pri katolíckej fare v Necpaloch utopené dvojročné dieťa.
Od hladu zjedol upeeného kocúra
Obrovský nárek a smútok spôsobili zvýšené hladiny všetkých riek 26. – 27. augusta 1813. Voda zobrala celé Ratkovo, na jeho mieste zostala iba jedna hruška a dva stromy. Ľudia sa neutopili, lebo ich Šútovčania včas varovali a do svojich príbytkov prichýlili dovtedy, kým si nepostavili nové chalupy. V Sučanoch silný tok rieky vzal so sebou murované domy, medzi nimi i evanjelickú a katolícku faru, fabriku grófa Nyáriho a samotný kráľovský soľný sklad so 16 000 centami soli. Po povodniach ostal sklad prázdny, a tak ľudia jedli nesolené jedlá. Soľ bola ozaj nad zlato.
Málokto sa pred zurčiacou vodou zachránil. V Turanoch sa to podarilo evanjelickému kňazovi Tobiasovi Búľovskému s manželkou Jankou Korbeľovou, ich trom deťom a niekoľkým ľuďom, keď sa schovali do kostola. Tu pobudli tri dni bez jedla a vody. Za ten čas prišla dedina o faru a z dvesto murovaných domov ostalo desať. V Krpeľanoch sa chcel zachrániť pred vodou žid, ktorý vyliezol na strechu krčmy. Strechu spolu s ním odplavila voda a ľudia ho zratovali až v Priekopskom hrádku. Dolu Váhom sa tiež plavilo niekoľko dreveníc z Oravy. Ešte sa v nich svietilo a ich obyvatelia sedeli na strechách a kričali o pomoc. Troch chlapcov povodeň prekvapila na paši na lúke. Riekou cestovali na maštali a zakotvili pri stĺpe v Sučanoch, kde stál predtým nákladný most. Vyliezli naň a stáli na ňom tri dni a dve noci, až kým ich voda nezaliala a nestrhla.
Po povodniach prišiel hlad. Na premokrenej zemi sa nič neurodilo, ľudia opravovali svoje domy. Veľkým hladom trpel aj reverend Rosa z Bystričky. Obviňoval z toho svoju ženu. Tá už výčitky muža nemohla vydržať, a tak mu upiekla kocúra. Reverend nevediac, čo je, si na kocúrovi veľmi pochutil. Len škodoradostná slúžka mu prezradila, čo z pekáča vyjedal. Rosa ostal znechutený a začal z tohto pokrmu blázniť.
Predpovedali povodne
Táto povodeň vraj bola podobná tej z roku 1662, ktorá nastala po zemetrasení. V Turanoch vraj pár dní pred touto skazou predpovedala žena, duchom často neprítomná, veľkú katastrofu. V kapustnej záhrade sa jej zjavilo svetielko a vtedy počula slová: „Turany, skaza na vás príde.“ Počas povodne táto stará žena vyliezla na murovaný dom a napomínala ostatných, aby preskočili na drevený, lebo tento murovaný vraj spadne. Počúvli ju. Hneď ako preskočili na drevený dom, murovaný spadol. Videnie malo aj 4-ročné dieťa. Každý deň poobede stálo vo dverách, plakalo a hovorilo: „Stará mama, keď vy takto voly i všetko utratíte, moja mama života zbavená bude.“ Ani toto dieťa ľudia nebrali vážne, na jeho slová si spomenuli, keď sa mama naozaj utopila a hospodár prišiel o všetko.
Vtedy vraj turianskej katolíckej fare voda neublížila. Ochránil ju mlyn, ktorý k nej priplavila voda. Farár tam v tom čase nebol. Uchýlil sa ako mnohí iní na cintorín, kde sedeli pri ohníku. Mlyn ochránil aj kostol, do ktorého vplávali tri prasce. Tie prežili vďaka tomu, že sa tri dni zdržiavali na chóre.
„Hadie“ diea
Samuel Ivanka zaznamenal 1. februára 1808 smutný príbeh dvoch manželov. V tento deň vonku zúrila neznesiteľná zima, počas ktorej sa vybrali Jonášovci z Ďanovej cez Bukovinu do Necpál. Tu pracoval cigán Štefan Jonáš ako želiar u notára Štefana Zátureckého. Keďže bol slepý, viedla ho manželka. Na chvíľu však od neho kúsok odbehla, no už sa nevrátila. Od zimy omdlela a zamrzla. Jej slepý manžel ju dlho po poli hľadal, až zamrzol. Hoci ho viacerí videli blúdiť, neratovali ho. Našli ho až pastieri, ktorí ho aj pochovali.
V novembri toho istého roka krutý osud postihol Polokoštianku a Polopríbovčanku Hlaváčovú. Nosila vraj v sebe dieťa vyše roka a keď ho porodila, plod mal iba hlavu a ostatné časti tela sa podľa zápisu Samuela Ivanku podobali hadovi. Neľudsky vyzeralo aj dieťa Zuzany Jesenskej, ktoré v októbri roku 1816 porodila svojmu manželovi (pravdepodobne) Františkovi Révai-ovi zo Sklabine. Dieťa žilo iba šesť dní a jeho smrť bola vykúpením nielen preň, ale aj pre rodičov. Malý Révai sa narodil s prirastenými rukami o prsia a bradu a nohami k bruchu. Na jednej nohe a ruke malo dieťa po sedem prstov. Nožičky v členkoch sa mu obracali na všetky strany, ústa malo veľmi veľké, hlavičku takú mäkkú, že by ju človek mohol prstom prepichnúť.
Turiansky Tarzan
V roku 1825 si Samuel Ivanka zapísal príhodu, ktorá sa však stala dávnejšie predtým. Podľa nej sme mali turčianskeho Tarzana. Našli ho Kľačanci, keď išli za Váh do hory púšťať brvná a vzali ho do dediny. Vtedy 15-ročný chlapec sedel v skalnej diere. Hneď po pôrode ho matka zaniesla do lesa, kde ho našla medvedica, vzala si ho a odkojila. V neskoršom veku ho kŕmila korienkami a miazgou z jedľovej kôry. Chlapec sa správal ako medveď – chodil po štyroch a mrmlal.
V Sučanoch chlapca pokrstili v evanjelickom kostole na Juraja a sučiansky učiteľ Pavel Boda ho naučil hovoriť, čítať i písať. A tak mohol vyrozprávať svoj príbeh. Hovoril, že v zime, keď medvedica zaľahla k zimnému spánku, ležal i on, lízal jej labu a jedol akýsi hrubý koreň. Neskôr, keď chodil po žobraní, zas ľuďom povedal, že ten koreň mu bol v zime krátky a počas zimného spánku nevládal toľko spať a bol nepokojný. Medvedica ho za to mnohokrát dokmásala, ale keď videla, že sa trasie od zimy, privinula si ho k sebe ako vlastná matka.
Zabil ho hrom
Sústom pre súčasné noviny by mohli byť aj ďalšie nešťastia a katastrofy, ktoré sa zrejme nikdy nedostali ďalej ako na chvíľu do rečí ľudí. Jednou z nich je aj nechutná smrť veľaváženého Ondreja Polonca zo Žabokriek. Tento muž mal veľkú záľubu v koňoch, no práve tie sklamali jeho dôveru. Stojac pred necpalskou farou sa v novembri 1824 splašili, odtrhli od záprahu a zhodili Polonca na zem. Pretože mal ruky obkrútené v opratách, nemohol sa vyslobodiť. Kone ho povláčili a o skalu pri Kalnickej humne mu roztrieskali hlavu. Vliekli ho k starodávnej pivnici, a tam poslednýkrát vydýchol.
V tento rok boli ľudia zhrození aj z ďalšej nešťastnej udalosti, pri ktorej zahynul mladý pastier Štefan Husár z Horného Kalníka.
V auguste sa strhla hrozná búrka a hlasné hromy vyplašili jednu z kráv. Utekajúc za ňou jedovato zakričal: „Aby ťa tisíc hromov zabilo!“ Jeho spolupastier ho varoval, aby neklial, lebo sa mu to môže vypomstiť. Istotne aj mávol nad touto poverou rukou. Lenže hneď ako mladý Štefan zastal, udrel doňho hrom...
V roku 1815 spínali Turčania ruky prinajmenšom až štyrikrát. Prvýkrát vtedy, keď sa dozvedeli, ako zomrel v Belej malý chlapček Matúško Vlček. Jeho teta ho vraj položila v kuchyni na horúce ohnisko, pričom sa mu vznietili šaty a celý obhorel. Beľancami otriasla aj „štúrovská“ smrť Buscha z Trnova, ktorý slúžil v Belej u Ľudovíta Révaia. Staral sa mu o dobytok a na pašu si brával pištoľ. Tá mu upevnená za pásom z ničoho nič vystrelila a zasiahla viaceré časti tela. Podľa opisu Samue-la Ivanku mu roztrhlo pravú ruku až po lakeť, polovicu brucha a ľavú nohu. Ešte v ten deň šokovala v Belej ďalšia katastrofa – prišla veľká búrka, ktorá napáchala v dedine nemalú škodu.
V roku 1815 sa v Necpaloch začal pod vedením učiteľa Jána Fízeľa a podpory urodzeného pána Gabriela Jušta stavať uhorský (maďarský) inštitút. Keď 70-ročný Ladislav Tomka Valenteje z Folkušovej priniesol drevo a skalu na výstavbu, cestou naspäť ho napadol na vrchu Diel švajčiarsky plemenný bujak Gabriela Jušta. Nabral ho rohmi tak, že mu jednu nohu roztrhol až do samej kosti, pomliagal prsia a boky a obúchal mu aj hlavu. Onedlho na následky poranení zomrel. Jušt tohto býka predal na jarmoku v Mošovciach.
Pes mu odhryzol z prsta
Popri smutných udalostiach sa v učiteľových zápiskoch zaskveli aj ozajstné perly. V januári 1807 si zapísal, že zomrela sestra mošovského pátra vo veku 90 rokov. Pikantné na tejto dáme bolo, že v 80. roku života jej všetky zuby narástli nanovo. V hornom kaštieli v Necpaloch u Jozefa Jušta vraj podľa neho strašilo. Vždy pri splne mesiaca bolo počuť akýsi treskot, pleskot, šuchotanie a odbíjanie hodín. Vraj nejaká mátoha vždy v toto obdobie vyhnala ovce z maštale. Svedkami toho boli viacerí, dokonca aj dlhoročná gazdiná z kaštieľa Katarína Fábryová. Ivanka ozrejmil aj dôvod, prečo jednému z obyvateľov kaštieľa - Karolovi Juštovi chýbal na pravej ruke prostredník. Dráždil vraj raz psa felčiara Solomana Farníka, ktorý ho uhryzol do prostredného prsta, zbrontavel mu a museli mu ho odrezať. K nečakanému majetku prišiel dedič Samuel Benický z Rakova. Po smrti svojej matky, pochádzajúcej z Mervaldowskej rodiny, našiel v skrini
7 000 dukátov, 7 000 toliarov v minciach a 7 000 v bankovkách. Nadobudnutý majetok si však neužil, pretože sa z neho od šťastia zbláznil.
Nemocnice pre vojakov bojujúcich proti Napoleonovi
Na začiatku 19. storočia, keď Samuel Ivanka vpisoval do svojho Diária záznamy, zúrili protinapoleonské vojny. Ako horlivý odporca francúzskeho cisára venoval tejto téme veľký priestor, pretože týmito udalosťami žil aj náš kraj a do istej miery ho zastihli. Z Ivankových zápisov sa dozvedáme, že vojaci sa často vracali z vojen proti Napoleonovi práve cez turčianske územie a narobili veľkú neplechu. Domáci sa pred nimi chránili, ako mohli. Vidlami a lopatami ich rozohnali, aby uchránili svoj majetok i rodinu pred hladnými a rozzúrenými vojakmi. Keď okolo mašírovali zas francúzski vojaci znepriateleného a nenávideného cisára Napoleona, domáci sa s nimi pobili. Pri šarvátke zahynul Francúz, ktorého v Sučanoch aj pochovali.
Mnohí sa vracali z bojiska zranení, kvôli čomu tu zriadili aj vojenské nemocnice. V roku 1805 po bitke troch cisárov pri Slavkove ošetrovali bojovníkov v Sučanoch, v roku 1809 zas v Belej a Ďanovej, odkiaľ nemocnicu presťahovali do Kláštora a neskôr do Teplíc. V Ďanovej Samuel Ivanka pochoval aj urodzeného pána Andreja Kalmára z Poltára, ktorý figuroval v smutnom ľudskom príbehu. Tento starší muž narukoval za iného do vojny len preto, aby vo vojne sprevádzal svojho syna Andreja. Ivanka ho pochoval za prítomnosti syna bez truhly, pretože nikto ho posledným pozemským príbytkom neobdaroval.
Vojnovými udalosťami Turčania žili naplno. Dotýkali sa ich. Dokonca aj zemanov a šľachticov. Tí na príkaz cisára museli naverbovať do vojnových výprav proti Napoleonovi rovnako ako ostatní muži. Mnohí sa chceli tejto nemilej povinnosti vyhnúť, a tak miesto seba šľachtici posielali chudobnejších zemanov. Dražkovčan František Ivanka sa chcel oslobodiť inak: nahovoril v martinskej krčme U žida dobrovoľníka, ktorý mu tak tresol po hlave, až krvácal.
Nebezpečenstvo bolo silnejšie, keď naše vojská utŕžili pri Bratislave porážku. Vtedy aj turčiansky župan Pavol Révai so svojimi úradníkmi od strachu ušiel do Valče. Ale ani tu nepanoval pokoj. Svojím príchodom posilnil obavy domácich z približujúcich sa Francúzov. V strachu zakopávali do zeme svoje najlepšie veci, aby ich tak uchránili pred nepriateľom.
Samuel Ivanka pozorne sledoval priebeh udalostí v novinách, odkiaľ pravidelne odpisoval najnovšie informácie. V roku 1813, rok po Napoleonovom neúspechu v Rusku, si zapísal takúto zaujímavú pikošku: Moskovčania poslali cisárovi Napoleonovi kožuch, aby mu nebola zima, keď druhýkrát príde do Moskvy. Vrátil im ho, že by mu vraj zmoľavel, no Moskovčania mu ho poslali znova s odkazom, že oni mu ho potom určite vyprášia...
Miroslava Dírerová

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  2. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  3. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  4. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  5. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  6. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  8. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  9. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  10. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  1. Spoločnosť BILLA v novom e-booku radí, ako sa stravovovať zdravo
  2. Počas koronakrízy vzrástli obavy z dopadov práceneschopnosti
  3. Za špičkovým produktom na podporu imunity sú talentovaní Slováci
  4. Ochrana prírody na Slovensku má nové ocenenie
  5. Ako spoznať ekologickejšie potraviny? Radí odborník
  6. Budovanie zelenej značky
  7. Arval Slovakia: Spoliehajú na nás firmy z kľúčových sektorov
  8. INEKO: Základná škola v Svätom Jure je najlepšia na Slovensku
  9. Absolventi Paneurópskej vysokej školy majú takmer najvyšší plat
  10. Pandemická kríza urobila obrovské PR online vzdelávaniu
  1. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 29 676
  2. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 22 767
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 16 772
  4. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 9 110
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 8 711
  6. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 8 518
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 7 601
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 7 527
  9. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 409
  10. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 7 346
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Mesto Martin zverejnilo údaje zo skríningového testovania k pondelku 25. januára.

2 h
Adela Gallová, praktická lekárka pre dospelých.

Ostatné diagnózy nezmizli. Pacienti sa často boja ísť do nemocnice.

3 h
Mobilné odberové miesto vo Vrútkach.

Vrútocké mobilné odberné miesto prechádza na objednávkový systém.

4 h

Ďalší diel online diskusie vysielame LIVE vo štvrtok o 11:00 hod na našom Facebooku.

22 h

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Dobre skončilo v Bobote, Čachticiach, Stankovciach. Výborne v Dolnej Porube a Trenčianskych Miticiach.

25. jan

Mestá a obce v okrese Prievidza postupne zverejňujú počty ľudí, ktorí využili skríningové testovanie v ich obci.

24. jan

Ide zatiaľ iba o čiastkové výsledky.

19 h

Podľa aktuálne nastavených parametrov a údajov len z MOM, zriadených rezortom zdravotníctva, by si v Banskobystrickom kraji zopakovali testovanie v šiestich okresoch.

20 h

Už ste čítali?