Vraciame sa o storočie dozadu?

Veď pri telefonickom oznámení domov, aby vás dnes nečakali, sa už neobmedzujete na miestnosť, v ktorej nastálo odpočíva telefón, ale slobodne s ním beháte trebárs po meste a cez obrazovku im zakývate na rozlúčku, otázku o počasí kamarátke, ktorá je na konci sveta môžete položiť písomne, vizuál-
ne i ústne behom sekundy stlačením enteru na klávesnici, nevydarený záber vymažete z fotoaparátu, ani do obchodu už nemusíte s večne zavadzajúcou peňaženkou a aj po koľajniciach jazdia nové, rýchlejšie vlaky. A aj napriek tomu máte pocit, že mnohé „veci“ sú akési ťažšie a komplikovanejšie ako predtým alebo sa nestihli pohnúť z miesta. Hoci vonku zúri pokrok.
Konkrétne v tomto prípade chcem tými „vecami“ nazvať služby. Služby najpoužívanejších osobných prepravných spoločností, teda vlakov a autobusov. V dvadsiatom prvom storočí pri toľkých pokrokoch by každý očakával, že sa aj v tejto oblasti posunie niečo dopredu. Že vás zavezú v čo najkratšom čase a čo najefektívnejšie z jedného miesta na druhé. Lenže... Miesto potešenia z tejto predstavy šediviete. Hlavne, ak cestujete v rámci okresu a najmä cez víkend. V snahe spoločností zminimalizovať svoje straty a náklady na dopravu stenčili počet spojov a ponechali v nových grafikonoch len časť z nich. Ťažko pochopiť, pre koho sú niektoré grafikony vlastne zostavované. Vôbec nevychádzajú cestujúcemu občanovi za prácou v ústrety a komplikujú mu život. Spoje v nich sú nasadené často neuvážene. Veď napríklad, komu má slúžiť prvý sobotňajší autobus odchádzajúci z Mošoviec o 5.45 h, keď do Martina príde 6.15 h? Úplne užitočný spoj pre tých, ktorí musia „blinkať“ pred šiestou! Rovnaký problém majú v sobotu robotníci cestujúci na poobedňajšiu zmenu. Z Mošoviec im odchádza autobus pätnásť minút po jej začatí. Ak nechcú prísť do práce neskoro, musia nastúpiť do autobusu o 15. hodine a dve a pol hodiny sa prechádzať po meste... Kláštorčania majú zrejme tiež kvalitne veľké „fofry“, ak vysadnú z autobusu v Martine o 17.50 h a za desať minút sa musia dostať do práce na poobedňajšiu zmenu. Alebo majú cez víkend tiež radšej využívať autobus o dve hodiny skôr? Ak nejde Dubovčanom priamy spoj do Turčianskych Teplíc, kde trvá cesta zhruba desať minút, sú nútení sadnúť do „výletného“ autobusu, ktorým si však urobia hodinovú prehliadku cez Slovenské Pravno. Samozrejme, za drahší lístok. Pracujúci a študujúci mimo nášho regiónu by vám tiež vedeli porozprávať svoje. Autobusové a vlakové spoje totiž vôbec nie sú zosúladené. Akoby náročky prichádzajú vlaky do stanice vo chvíli, keď váš prímestský autobus práve odchádza a naopak. Neostáva vám nič iné, ako čakať na ďalší spoj, ktorý ale príde až o hodinu. Neverili by ste, koľko v 21. storočí trvá študentovi slovenskými cestovnými prostriedkami cez víkend cesta z domu do mesta školy a internátu. Napríklad z Valče do Bratislavy. Dobrých päť hodín. Teda takmer toľko, ako z jednej strany republiky na druhú. Tri z nich len cestuje z Vrútok do hlavného mesta. Ostatné dve znamenajú krátku trasu Valča – Martin – Vrútky. Nie je čudné, že ani jedným zo siedmich spojov sa tam z tejto obce študent nedostane skôr a čaká na vlak hodinu či hodinu a pol? A pritom by stačilo upraviť pre študentov z piatich obcí z tejto trasy čas len jedného podvečerného autobusu...
Tým sa však komplikovanosť cestovania nekončí. Keďže vo vrútockom železničnom „veľkouzle“ cez víkend niet podvečer kam na túto dlhokánsku chvíľu ísť, s obrovskými ruksakmi študentom neostáva nič iné, ako sa pred vonku zúriacou zimou skrývať od bezdomovcov a rôznych iných pouličných živlov zapáchajúcej čakární. Následne sa nasilu vtisnúť do už aj tak preplneného vlaku, ktorý v nedeľu podvečer už niekoľko desaťročí premáva taký preľudnený, že cestujúci sedia na záchodoch. Ale ani v 21. storočí sa situácia nezmenila a spoj železničná spoločnosť neposilnila. A zrejme sa tak ani nikdy nestane. Ba čo viac – bude to len horšie. Ako v celej vlakovej a autobusovej doprave. S ňou na Slovensku rozhodne v regionálnom meradle nenapredujeme, ale akoby sa vraciame o storočie dozadu.