mali, bolo to veľmi drahé a mohli si to dovoliť len bohatší. Obyčajný človek si všetko radšej zasadil a vypestoval doma v záhrade a na poli. Recepty vtedajších jedál boli zo všetkých možných surovín, vždy však išlo o doma dopestovanú zeleninu či ovocie. Po mnohých jedlách by sme sa však celkom určite oblizovali až za ušami. Ak si trúfate, vyskúšajte si uvariť niektoré z jedál, celkom podrobne ich spracovali v knihe Z ľudovej kultúry Turca, ktorú vydala Matica slovenská v Martine.
Kaše
Medzi obľúbené jedlá turčianskych gazdiniek patrili rôzne druhy kaše. Známa je kaša z prosa, pohánková kaša, krúpová kaša, ale aj kukuričná kaša. Všetky boli skôr na slano ako na slatko. Na ňu väčšinou dávali rozškvarenú slaninku, cibuľu, údené sadlo a zapíjali ich sladkým alebo kyslým mliekom. Dnes dobre známu grísovú kašu – grísku - si ľudia varili až v druhej polovici 20. storočia. Pripravovali ju s roztopeným maslom, cukrom či medom. Poznali tiež raiskašu – teda ryžovú kašu, ktorú varili deťom a chorým ľuďom. Dochucovali ju cukrom a kompótom. Tzv. žobrácku kašu pripravovali z krúp.
Na raňajky a často aj na obed pripravovali žienky mrvance alebo dropki. Jedli ich zapražené do polievky a zajedali ich chlebom. Keď gazdiná nestihla spraviť mrvance, narýchlo uvarila zemiakovú polievku.
Populárne halušky
Naše národné jedlo – halušky na všetky spôsoby robili gazdinky z redšieho cesta. Hádzaľi ich z lopárika nožíkom do vriacej vody. Robili ich z múčneho cesta, do ktorého sa pridávali varené alebo syrové nastrúhané zemiaky. Pôvodne sa jedli s bryndzou alebo s tvarohom. Veľmi obľúbené boli aj halušky s kapustou. Po druhej svetovej vojne sú známe aj halušky s vajíčkom, ktoré sa jedli na obed či večeru. Na ne sa dávala smotana, slaninka alebo cibuľka. Na Liptove sa pravidelne koná súťaž pod názvom Revúcke bryndzové halušky práve vo varení tradičných bryndzových halušiek, príbeh štyroch účastníčok z Turca sme uverejnili v minulom roku.
Tradičným jedlom pri žatve a kosení boli šifľíki. Ide o múčne jedlo so sladkou dusenou kapustou a škoricou, na slano – s tvarohom, menej so slivkovým lekvárom. Jedli sa tiež pirohy, plnené makom, lekvárom alebo bryndzou. Potom sa polievali masťou, cukrom a obsipali sa makom alebo brézľami.
Chlieb – boží dar
Podľa slov mojej starej mamy sa dievka nemohla vydávať, kým sa nenaučila upiecť chlieb. Považovali ho za boží dar. Chlebové cesto aj upečený chlieb prežehnávali a mali ho vo veľkej úcte. Na stole mal vždi česné miesto.
„Chľebík sme piekľi každú sobotu. V korýtku sme mali prichistanú múku a tam sme miesiľi. Bolo treba vypáľiť pec, keď ostala pekná biela, mohol sa tam chľebík šupnúť. Naraz sme dávaľi aj šesť chľebov. Predtým, ako sa piecka rozohriala, dávaľi sme do pece zemiakové placky“, spomína moja 77-ročná stará mama. Chlieb väčšinou piekli z ražnej múky, lebo pšeničnú používali na koláče. V Turci mali ženy tradíciu, na chlebové cesto používali domácky pripravený kvások. Večer pred pečením sa zarobil kvások a preosiala sa múka. Ženy vstávali zavčasu ráno, zohriali vodu a naliali ju do koryta, nasypali múku a pridali kvások. Do cesta pridávali aj zemiaky, aby bolo vláčne soľ a rascu. Chleby mali okrúhly tvar, vysoké asi 2 - 4 cm – podimki a z poškrabkov cesta posúchi.
Tvaroh či mak nikdy v koláči nechýbal
Koláče prešli tiež svojím vývojom až k tým dnešným moderným receptom s bohatou oblohou ovocia či kadejakých poliev. Mnohé recepty našich starých mám používame ešte dodnes. U nás sa napríklad pečie mrežovník.
Najskôr gazdinky piekli prázdne okrúhle koláče, vždy z kvalitnejšej pšeničnej múky. Potom piekli okrúhle koláče plnené domácim slivkovým alebo hruškovým lekvárom či plnkou zo sladkej kapusty. Veľmi obľúbené boli aj bryndzovníky, rozotreli ich do kolesa, také boli ako plachti. Na obdĺžnikových plechoch piekli väčšie zahnuté koláče – rohi, ktoré po upečení priečne pokrájali. Plnili ich tvarohom, slivkovým lekvárom, makom aj mrkvou. Plnku dávali aj do trúčera, pečeného z posledného kúska chlebového cesta. Mal okrúhly tvar a brali si ho deti so sebou, keď išli pásť dobytok. Okrem veľkých rohov sa piekli aj malé rožki plnené makom a šatôčki s lekvárom.
Zákusky v pravom slova zmysle pred prvou svetovou vojnou nepoznali. Za zákusky vtedy považovali mrežovníky. Boli to obdĺžnikové koláče z nekysnutého cesta. Navrchu mali plnku zo slivkového lekváru alebo maku a mriežku z pásikov z cesta. Mrežovník sa ešte aj dnes objavuje v domácnostiach.
Moja stará mama vždy piekla ľahký bublaninový koláč s čerešňami na vrchu a môj starý otec ho vždy volal kaláč. Považujem to takisto za akési nárečové slovo, ktoré mi bude pripomínať jeho ráznu výslovnosť.
Keď sa žene narodilo dieťatko, kmotry zvykli napiecť nejaký koláč alebo aspoň pampúchi nahrubo s makom.
Tradičným obradovým pečivom boli opekance. Piekli sa najmä na štedrovečernú hostinu z kysnutého cesta, rozvaľkali sa na dlhé šúľky a upiekli sa v peci. Upečené sa pokrájali, alebo polámali, zaliali horúcou, medom ochutenou vodou alebo mliekom, posypali sa makom. Gazdinky robievali tvarohové aj makové opekance. (jakub)