Obaja si priniesli na minulotýždňové Veľkonočné trhy ľudových remesiel v Martine 20 až 30 kusov zapletaných prútov z domu, no na odbyt priveľmi nešli. Kupujúci na trhoch skôr pokukovali po ich košíkoch. „Ak niekto kúpi korbáč, tak skôr mladší chlapci. Záujem o ne veľký nie je,“ posťažoval sa Ivan Obuch. Podobne na tom bol aj jeho kolega Ľudovít Sivko. „Neviem, či ich predám, ale beriem to športovo. Zatiaľ som rozdal nejaké malým chlapcom. Na počkanie som im uplietol zadarmo 40-centimetrové korbáčiky, ktoré sú možno prvé v ich živote. Tieto väčšie asi rozdám ženám, ktoré majú doma zlých a neposlušných mužov. Nech si pošibú trošku aj ony,“ zasmial sa košikár, ktorý nedávno takmer hodinu strávil pri viac ako dvojmetrovom korbáči pre isté obchodné centrum. „Iba o kúsok väčší som si urobil pre seba. Je to zatiaľ najväčší kus, aký som zhotovil. Visí mi však pre ozdobu na stene, nechodím s ním šibať. Ani v mladosti som nechodil. U nás, v rodnom Liptove, sa dievky nešibali, iba oblievali, takže som ako chlapec ani nevedel, čo je to korbáč,“ povedal ďalej Ľudovít Sivko, ktorý sa tejto činnosti venuje 15 rokov. Pri pletení našiel relax a pokoj. Ten mu chýbal v zamestnaní, ktoré ho psychicky vyčerpávalo, a tak ho vymenil za remeslo. Za tieto roky však nemusel upliesť korbáč svojmu synovi alebo dokonca dvom dcéram. Veľkonočné prúty si dokážu upliesť samy, hoci sú ženy.